O diele A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encyklopédiu dejín, geografie, výtvarného umenia, národopisu, vojenských a prírodných pomerov, kultúrnych a hospodárskych pomerov krajín uhorskej koruny a pozostáva z 25. zväzkov. Prvý zväzok sa venuje abovsko-turnianskej župe (1896) a ja som sa rozhodol voľne preložiť niektoré jeho zaujímavé časti, ktoré nám priblížia život vtedajšieho ľudu, konkrétne na abovský kroj a povery. V texte možno cítiť silný vplyv vtedajšej maďarizácie, preto tento text treba brať s rezervou a pochopením historicko-spoločenského kontextu tejto doby. Abovský kroj Nielen v spôsobe výstavby chalúp, ale aj v obliekaní ľudí nájdeme v abovskej župe veľkú rozmanitosť. Všade môžeme bádať určitú interakciu s okolím; no bola to práve rôznorodosť tejto interakcie, ktorá znásobila rozdielnosť jednotlivých kúskov oblečenia, ich strih, synergiu ľudí, ktorí oblečenie nosia a dokonca aj názvy šiat. Všeobecnou charakteristikou je, že Maďarom obľubujú rovinu viac ako Slováci, ktorí majú radšej hory. História zdobenia potvrdila, že nádherný ornament s kvetovými vzormi je výsledkom slovanského vplyvu ten tvorí základ pre abovský kroj. Svedčiť o tom môže odev ľudí z Abauj-Tornavárskej župy. Maďari majú tendenciu hľadať krásu v jasne kontrastných, ale nie krikľavých farbách, ich výzdoba je striedma a nie krikľavá. Obľubujú ťažkú a drahú látku. Ináč jednoduchosť odevu uhorského ľudu nie je na mnohých miestach taká originálna. Je tak kvôli vplyvu puritánstva reformovaného náboženstva, ktoré kedysi vládlo celej doline Hernádu a susednému územiu. Mestskí obchodníci pašujú do svojej dediny najnovšiu medzinárodnú módu. K premene a opusteniu pôvodných foriem oblečenia totiž prispievajú aj emigranti, ktorí sa nedávno vrátili z Ameriky a ktorí si abovský kroj upravili podľa seba. Tomuto prúdu neodolali ani muži. Ľudia, ktorí cestovali do Ameriky, si osvojili nohavice a dlhý kabát so strihom, ktorý nazývame cisársky kabát. Obrázok : Abovský kroj z obce Buzica a Szikszó Maďarský Abov Od Gönczu po ceste Košíc je prvou dedinou Abovský Novohrad a hneď vedľa, sotva tri kilometre, ležia Paňovce (Pányok). Dochádza medzi nimi k častému kontaktu, a predsa medzi nimi nájdeme výrazný rozdiel, čo sa týka oblečenia. V Abaujvári nosia muži modrú vestu s pásom a rukávmi, v Paňovciach nosia čiernu husárku a v lete Pányovčania nosia aj saténové súkno. V Pányoku si dievčatá zdobia krk farebnými goliermi. Abaujvárske dievčatá väčšinou šperky nenosia. V Nyíri, priamo oproti, no za horou, na východe, doplácajú ženy na svoju krásu. Oblečenie si zdobia čipkou, ako aj samostatnou ozdobou na krku, nazývanou náhrdelník a ako šperk nosia prsteň a malé farebné perly. Na hlavu si viažu farebnú, kvetinovú hodvábnu šatku. Staršie ženy nosia hnedú a čiernu, ale mladí ľudia majú radi svetlé farby, biele, modré a žlté sukne. Vrchná spodnica je pre nich zároveň kabát, spodný diel, ktorý je z doma tkaného ľanu; vrchná časť šiat je prepásaná nad ramenom košele. Muži majú svoje dolmany, vestu a nohavice vyrobené z čiernobielej látky. Obrázok : Abovský kroj z obce Myslava Slovenský abov V Trstenom pri Hornáde, kde je veľa Slovákov, je už vplyv slovanstva silný. Muži sú oblečení v bielom kabáte a v zimných nohaviciach, ktoré sú tiež biele; dolman a nohavice sú zdobené farebnými alebo čiernymi šnúrkami a srdcovou väzbou. Tu ženy stále nosia tmavomodré sukne, ale na severe, od Myšle až po Ťahanovce a Košice, sa stáva dominantnou krikľavá červená farba. Mladí a starí chodia v červených alebo bordových sukniach a šáloch; starenky si šijú šaty aj z tmavšej látky , ale nezvykne byť úplne tmavá, ale ozdobená červenými kvetmi a bodkami alebo ozdobnou fazuľou. Obrázok : Kroj z obce Gynec a Vyšný Medzev Podobnosť bádať aj v okolí obce Rankovce. V lete nosia krpce a v zime čižmy. Názvy pánskych šiat : huňa (rukávy), čološňe (zimné nohavice), nohavky (letné nohavice), lajbik, gače a pre ženy: sukňa, kabat , čustka (šál), podolek (tričko), servianka (rukáv). U starších žien sú dámske vesty voľného strihu a blúzky majú tiež voľný strih. Obrázok : Kroj z obce Hrašovík a Košické Hámre V slovenských dedinách západne od Košíc zase vidíme malebné variácie oblečenia. Oblečenie obyvateľov Myslavy pri Košiciach je najprepracovanejšie a najkrajšie. Muži šijú rukávy farebnými cik-cak čiarami, ozdobami podobnými arabeskám, tulipánom, ružiam a karafiátom. Ženy nosia na hlave spoločenskú kravatu, z ktorej splýva celý les rôznofarebných stužiek. Ozdobené sú aj ich vesty. Abovský kroj a jeho časti Vyzdobený je aj susedný Klátov, ale tam je obliekanie trochu vážnejšie. Namiesto pestrej sukne kupujú ženy na sukňu farbené modré plátno alebo škvrnité čierne plátno, ktoré sa volá farbanka ; cez to plášť bez rukávov a biele vlnené šaty. Typické ľanové pokrývky hlavy a košele vyšívajú červenou a čiernou bavlnouŽeny nosia nielen čierne, ale aj červené čižmy. Nemecký vplyv Vplyv nemeckého alebo mantáckeho pôvodu obyvateľov blízkych baníckych osád je už cítiť na oblečení mužov do tej miery, že nosia aj saká dlhšieho strihu. V Jasove je aj zvláštny zvyk, že na sviatky a v nedeľu si ženy na seba uviažu biely alebo červený obrus (ručnik) ako šatku. Ich spodničky sú väčšinou červené. K tomu si kupujú tmavší modrý top, teda väčšinou modrý alebo čierny, no mladí nosia aj biely. Aj tu ženy nosia červené čižmy popri čiernej; V Rudníku nosia len čierne čižmy; ale zase tu môžeme hodváb častejšie vidieť na ženách. Mužským odevom je nápadná modrá, hnedá a sivá priadza, ktorú ženy tkajú doma. Maďarský vplyv Keď schádzame z vysokých hôr do rovinatejšej krajiny, medzi Maďarov, množstvo kvetov a farieb začína zaostávať. V Mokranciach stále dominuje vyšívaný odev, ale pánske košele majú čierne prešívanie, vesty a „huszárky“ sú jednoduché. Okrem šedej nosia v zime aj gubu. Ženy nosia košeľu siahajúcu do pása a blúzku s priliehavým vrchom; Ženy tu už červené čižmy nenosia. Od údolia Kanyapta až po Hornád nájdeme v každej obci aj iné charakteristiky odevu. Obyvateľ mesta, ktorý zhruba pozná zvyky tunajších ľudí, žasne toľkokrát, ako ľudia z takého veľkého kraja vedia, kto je z ktorej dediny. Najskôr sa to laickému oku nedá odlíšiť od oblečenia, no človeku znalému abovského regiónu to hneď udrie do očí. Občas možno vidieť aj staromódne oblečenie, krátky dolman so zelenými chlopňami, plochý lesklý kabát pošitý kožou podšitými gombíkmi, kožuchy po kolená pošité šiframi, ale to len na niekoľkých starých ľuďoch. Nemecké kroje Sviatočný odev Medzevských Mantákov, ktorý sa zachoval vo svojej tradičnej nádhere, je ozdobnejší. Muži nosia medvedí, pomerne vysoký klobúk s červeným zahnutým stĺpikom, z ktorého visí zlatý strapec; tmavomodrý alebo fialový dolomán s 13 svetlomodrými hodvábnymi šnúrkami a hodvábnymi strapcami rovnakej farby. Potom nasleduje červený opasok, ktorý pozostáva z 20 šnúr, rozdelených na tri časti a spojených šiestimi striebornými gombíkmi. Na plecia si dali kožuch z líšky, rovnakej farby ako dolmany. Nohavice sú tiež tmavomodré alebo fialovomodré, s číslicovým svetlomodrým valentným viazaním. Čižmy sú čierne manšestrové, navrchu lemované svetlomodrou šnúrkou, s malým strapčekom rovnakej farby. Tieto šaty sa nosia, keď vážený hosť príde do mesta a je sprevádzaný na koni. V tomto odeve pochovávajú aj svojich mŕtvych na cintorín. To, že medzevčania lipnú na svojom oblečení, je kvôli tomu, že aj z donútenia zanechali svoje prastaré zvyky. Ich bývalý blahobyt v dôsledku zmenených podmienok veľmi upadol. Medzevčania sú veľmi pracovití, muži aj ženy. Dnes sú však životné podmienky veľmi ťažké. To sa musí v prvom rade prejaviť v bohatosti zábav a zavedením nútenej jednoduchosti. Hámorovia z Medzeva chodia do práce skoro ráno, často ďaleko. Niekedy aj hodinu a pol a domov sa vracajú až večer. Berie si so sebou raňajky, kávu a obed, ktorý pozostáva zo slaniny a zemiakov, ktoré varia na dreve. Doma ich s večerou čakajú manželky, ktoré veľmi dbajú na to, aby bol ich dom a deti v čistote a poriadku. Povery Poverové zvyky sa zachovali len na niekoľkých miestach; Viac ich nájdeme medzi Slovákmi. V Zlatej Idke stále každú jar vynášajú morenu, bábiku zo slamy, ktorú s veľkým vzrušením hádžu do potoka. Aj tu, ako aj na Rankovciach, Kemenczi a susedných slovenských dedinách, kravy najskôr na Veľký piatok vyháňajú, no ešte pred tým pred bránou potiahnu reťaz a prejdú ponad ňou. Väčšina povier sa zvyčajne týka dobytka. Bez mlieka odchádzajú z domu po západe slnka, aby to krava nepokazila. Na Štedrý večer členovia rodiny nezametajú. Ľudia tu veľmi veria na bosorky a zlo. Bežné sviatky sú dlhé stáročia nezmenené, rovnako ako deň svätého Ondreja, sviatok Lucie, Štedrý večer a ďalšie. V Janíku nachádzame poverčivý zvonový kult, svojmu kostolnému zvonu pripisujú desivú zázračnú moc. V Hrhove horlivo tvrdia, že v ich horách žijú draci. Vo väčšine dedín však už na povery neveria. Povera vôbec nie je spojená s náboženstvom, ako sa niektorí ľudia predsudkovo domnievajú. Zisťujeme, že kým reformovaný Szőllős-Ardón nepozná povery, tak napríklad reformovaný Zádiel je povier plný. Podľa učiteľov ľudí žiadne vzdelanie nedonúti odnaučiť ich poverám veriť. Ľudia v Čakanovciach a Bačkovíku, obývaní väčšinou katolíkmi, nie sú poverčiví. Poverčiví sú zase v Nyíri, kde je väčšina obyvateľstva reformovaná. Poverčivých ľudí nájdeme aj v Períne, Alsó-Vadás, Alpári, Kechneci, Abaujvári, Horváti atď. Predošlý blog nájdete tu. Zdroj: Samu Borovszky A Magyarország vármegyéi és városai Viac o dielach Samu Borovszkého nájdete tu Príspevok Abovsko-turnianska župa Abovský kroj a povery je zobrazený ako prvý na Príbeh Rodu.
O diele A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encykl
prejsť na článokO diele A Magyarország vármegyéi és városai – to je dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encyklopédiu d
prejsť na článokO diele A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encykl
prejsť na článokO diele A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encykl
prejsť na článokO diele A Magyarország vármegyéi és városai – tak sa nazýva dielo v pôvodom maďarskom jazyku, ktoré bolo písané v rokoch 1896 – 1914 pod vedením Samu Borovszkého. Prináša nám rozmanitý obraz o rôznych úrovniach života vo vtedajšom Uhorsku. Ide o encykl
prejsť na článok