Moja láska nekonečná, krásna si a taká večná, aj keď silné mračná snažia sa ťa zastierať. Ja však vďaku cítim, pretože aj slnko ťahá zrak. Môžete ma skúšať, lámať, vtedy keď sa budem zmáhať na vlastné nohy vstať, vtedy sa už nedám sať, vtedy prežijem si žiaľ a smútok. Možno to bol dobrý skutok, možno, že mal sa mi stať, aby som už mohla stáť, ako ten buk vysoký, rovno prijímať vietor, dážď a vôkol sa pozerať.