Čo sa týka tehotenstva tak ja som bol paradoxne ten emotívnejší narozdiel od Katky. Veľmi som sa tešil a chcel som to hneď roztrúbiť do celého sveta a už som pozeral kočíky na internete. Katka bola tá racionálnejšia a bola opatrná. Vraj to tak má byť, lebo prvý trimester je vraj rizikový a otázny. Prvá prehliadka u lekára nám to aj potvrdila. V každom prípade som sa donútil a celé som sa to snažil v sebe nejako potláčať. Pochopiteľne keď sme to oznamovali tak sa vo mne ozývala chlapská hrdosť. No napriek tomu som sa ovládal a nezariaďoval som hneď všetko. Však budúca matka by to asi mala robiť. V 30. týždni roku 2018 (koniec júla) však pre mňa nastal deň K. Ako správny budúci otec som počúval, čo sa deje v brušku. Jemné bublinky mi pripomínali ako by som počúval rybky v akváriu. Možno to boli len zvuky pankreasu ktorý bojoval s večerou, no predstava, že to robí nový človiečik bola vzrušujúca. Katka sa už sťažovala na prvé pohyby a kopance (tvor veľkosti kiwi kope?) no ja som to nebral vážne. V týždni keď bola astronická udalosť roka (najdlhšie zatmenie mesiaca) som opäť takto počúval. Vtedy som však ucítil jemný tlak na líce, vzápätí ďalšie ťuknutie do sánky a potom pod oko. V úžase som si vybavil obľúbený kombo útok z Mortal Kombat a s veľkou hrdosťou som začal žasnúť nad výkonom potomka môjho genetického kódu. Keď bolo zatmenie mesiaca, tak sa hovorilo, že bude dobre viditeľný aj Mars. Keďže som farboslepý, tak červenú planétu som nedokázal identifikovať medzi ostatnými hviezdami. 20. storočie nám prinieslo možnosti appiek v mobile, tak vďaka nej som ho nakoniec našiel. A dnes po dvoch mesiacoch ho stále vidím na oblohe. A pripomína mi tie prvé kopance do tváre. Naš malý szaros sa stále hýbe viac a viac. Neraz Katka skríkne od bolesti alebo prekvapenia. Keď som trpezlivý v čakaní, tak viem pocítiť aj ja tieto pohyby. Býva to veľmi čudné. Pripomína mi to keď som ako malý chlapec zdvíhal vianočného kapra a po istej dobe sa mu to prestávalo páčiť a tak sa pokúšal utiecť. Prudké pohyby v pokuse o útek pozorujem aj v tom novom človiečiku. Katka sa mi v poslednej dobe pokúša ukázať, že pohyby je už aj vidieť. Aj nejaké videá robila, ale stále som si len myslel, že to je len jej dýchanie. Dnes som sa však pozeral dlhšie na bruško a keď som videl, že niečo sa jej vytláča von z brucha, tak som začal panikáriť. Keď som v zhrození odporučil, aby ho radšej už pustila, tak sa takmer pocikala od smiechu. No mne do smiechu nebolo. Keď chodím večer polievať paradajky a jahody na balkón, tak stále tam vidím ten Mars. A asi už aj navždy mi bude pripomínať, ako sa náš malý Viktor pokúša dostať von, aby už bol s nami. A ja sa už tiež neviem dočkať. The post Deň K appeared first on Kocúr v okne.