Domov Diakritika Zatiaľ čo slovenčina je plná písmen s diakritickými znamienkami ako sú dĺžne, mäkčene, či dve bodky, v európskych jazykoch nájdete množstvo iných znamienok. Viete, na čo slúži diakritika? Čo je diakritika? Diakritika je súbor fonetických znamienok, ktoré sa používajú na rozlíšenie výslovnosti rovnako písaných hlások a tiež na rozlíšenie významu tých istých písmen. Dopĺňajú tak abecedné znaky latinskej abecedy, čím spestrujú používané samohlásky a spoluhlásky. V slovenčine sú to konkrétne: dĺžne (á, é, í, ó, ú, ý, ĺ, ŕ) mäkčene (č, ď, ľ, ň, š, ť, ž), dve bodky (ä) a vokáň (ô). Význam diakritiky Diakritika má v slovenskom pravopise nezastupiteľnú úlohu, pretože bez nej sa môže úplne zmeniť význam slov, zhorší sa čitateľnosť textu a taktiež je písanie diakritiky prejavom určitej ohľaduplnosti voči čitateľom. Tu sú príklady slov, ktorých význam sa mení použitím diakritiky: guľa – gúľa kos – kôš ľavá – láva med – meď plast – plást – plášť plaz – pláž rad – rád raz – raž rúči – ručí skala – škála spať – späť sud – súd ukáž – úkaz vila víla Diakritika v európskych jazykoch V iných jazykoch, ktoré používajú latinskú abecedu, existuje množstvo diakritických znamienok. Medzi tie, ktoré sú súčasťou európskych jazykov, patria tieto: Tupý prízvuk (grave): tento znak zvyčajne označuje tupý prízvuk. Používajú ho jazyky ako francúzština, taliančina, holandčina, nórčina, portugalčina a mnohé ďalšie. (Il habite à Paris) Vokáň (circumflex): vo väčšine jazykov je vokáň pozostatkom historického vývoja jazyka a zvyčajne nemení výslovnosť. Nájdete ho napríklad vo francúzštine, holandčine, taliančine, rumunčine, slovenčine a mnohých ďalších. (Biely kôň) Cédille (cedilla): toto znamienko zvyčajne slúži na zachovanie pôvodnej výslovnosti samohlásky, ktorá by bez nej podliehala zvukovej asimilácii. Vyskytuje sa napríklad v portugalčine, albánčine, francúzštine, turečtine atď. (com espaçamento fixo) Rozluka/tréma/dve bodky (dieresis): používa sa najmä v germánskych jazykoch, ale vyskytuje sa aj v iných jazykoch, napr. v estónčine, holandčine, taliančine, švédčine atď. (Österreichische Grenzenzone) Dva dĺžne (double acute): tzv. maďarský umlaut sa vyskytuje výlučne v maďarčine. (Drágul a tej a jövő hettől) Nožička (ogonek): toto zvláštne diakritické znamienko sa vyskytuje len v litovčine a poľštine (Historia wzjęła swój początek) Vlnka (tilde): vlnka sa používa len v niektorých jazykoch vrátane portugalčiny, španielčiny, estónčiny, baskičtiny a katalánčiny. (e tabulações são mantidas) Oblúčik (breve): tento znak pripomínajúci korunku sa vyskytuje napríklad v rumunčine a turečtine. (bună ziua) Preškrtnuté Ł: toto diakritické znamienko sa používa najmä v poľštine a iných slovanských jazykoch, ako je bieloruština a ukrajinčina. (Historia wzjęła swój początek) Vznik diakritiky Ako ste si mohli všimnúť vyššie, európske jazyky sú veľmi rozmanité. Na relatívne malom kontinente žijú príslušníci mnohých národov a kultúr, ktorí hovoria rôznymi jazykmi. Jedno však majú spoločné, a to latinskú abecedu. Latinská abeceda vznikla v starovekom Ríme na zápis latinčiny. Keď si však túto abecedu začali osvojovať aj iné národy, museli nájsť spôsob zápisu slabík, pre ktoré latinka nemala písmená. Ľudia preto navrhli 3 možné riešenia: Spriažky: hlásky sa píšu spojením niekoľkých písmen. Napríklad nemecké „š“ sa píše ako „sch“. Špeciálne znaky: niektoré národy sa rozhodli obohatiť latinskú abecedu o úplne nové písmená a vymysleli špeciálne znaky pre určité hlásky. V nemčine sa napríklad „ostré s“ píše znakom „ß“. Severské jazyky majú znak „æ“, ktorý vznikol zlúčením písmen „a, e“, a napríklad v islandčine nájdeme písmená „ð“ a „þ“. Diakritika: iné krajiny sa jednoducho rozhodli vytvoriť znamienka, t. j. diakritické znamienka, ktoré sa píšu nad alebo pod dané písmeno a menia jeho výslovnosť. V historickom pravopise češtiny sa pôvodne až do 15. storočia používali spriažky. O zavedenie diakritiky do češtiny na začiatku tohto storočia sa zaslúžil Jan Hus, ktorý v tomto pravopise videl zjednodušenie jazyka. Diakritický pravopis prenikal do jazyka pomaly a prevládol až v 16. storočí. Dodnes sa však v českom pravopise zachovala jedna spriažka, a to písmeno „ch“. Zaujímavosti o diakritike Jediným európskym jazykom, v ktorom sa diakritika vôbec nepoužíva, je angličtina. Na druhej strane sú Slováci rekordérmi v počte písmen s diakritickými znamienkami. Za nimi nasledujú Česká republika, Francúzsko, Portugalsko a Lotyšsko. Nie každý znak nad slovom je diakritické znamienko. Napríklad bodka nad malým písmenom „i“ je už neoddeliteľnou súčasťou tohto znaku. V niektorých krajinách sa abeceda zmenila len nedávno. Napríklad Čierna Hora zaviedla dve nové písmená „ś“ a „ź“ až v roku 2009. V Azerbajdžane sa cyrilika používala do roku 1991 a latinka ju oficiálne nahradila až po rozpade Sovietskeho zväzu. Ekonomická angličtina Bleskové preklady The post Diakritika appeared first on prestoslovenko.