Dobrodružstvá svetobežníka

Dobrodružstvá, články, krátke príbehy, správy a zážitky atď. Z mladých a dobrodružných rokov <Billyho> Eduarda Alberta Meiera COPYRIGHT a autorské práva 1975/2014u ‹Billy› Eduard Albert Meier, ‹Freie Interessengemeinschaft für Grenz- und Geisteswissenschaften und Ufologiestudien›,Semjase-Silver-Star-Center, CH-8495 Schmidrüti ZH. Žiadna časť tohto diela, žiadne fotky a iné obrazové predlohy, žiadne diapozitívy, filmy, videá a ani iné písomnosti alebo iné podklady atď. nesmú byť reprodukované v akejkoľvek podobe (fotokópia, mikrofilm alebo iným spôsobom) bez písomného súhlasu vlastníka Copyright práva, ani na účely vyučovania atď., nesmú byť použité ani použitím elektronických systémov, rozmnožované alebo šírené ďalej. Opitý Prerozprávanie skutočného príbehu; Stalo sa v roku 1942 v rodine Urech, obec Bülach/ZH CH Všetky osoby z rodiny Urech už medzičasom zomreli. Ťažko opitý otec sa vpotácal do domu. Matka sedela za kuchynským stolom, hlavu mala položenú na tvrdých doskách. Nevzhliadla, ani keď otec s rámusom vrazil do kuchynských dverí, pretože na takéto scény si už dávno zvykla – už roky Opitý tvrdo schmatol ženu za opadnuté plecia a vytrhol ju brutálne nahor. Teraz bolo možné vidieť tvár ženy, jej ženské rysy boli tvrdé a opadnuté zo smutného bytia pod vládou muža, ktorý bol deň za dňom, rok za rokom, opitý. Teraz so silným výkrikom vrazila žena muža s jedným krátkym, ale tvrdým úderom, na stoličku. Žena sprosto zízajúc zasypala opitého vo všetkých tóninách. Také niečo sa mu ešte nikdy v živote nestalo, aby sa jeho žena proti nemu vzoprela a dokonca si dovolila ho udrieť. V jeho klíčiacom hneve si odtrhol z vesty zlaté vreckové hodinky a rozdrvil ich na kuchynskej dlážke, pričom pritom kričal: «Všetko nech zdochne, aj Ty, Ty, Ty », tým myslel svoju ženu, ktorá vedľa neho mlčky stála a neukazovala ani stopu po láske, ktorú k nemu napriek dennodenným hádkam prechovávala. Teraz zdvihla žena ruku a udrela ňou stále viac kričiaceho muža takou silou, až sa prevrhol dozadu zo stoličky. V prudkej zlosti kričala teraz žena: «Teraz tomu ver, Ty pes » S týmito slovami chytila zo stola jeden z ležiacich otvorených vojenských nožov a vyrazila v odvahe zo zúfalstva proti svojmu mužovi Hlasno kňučiac o milosť, plazil sa zrazu triezvy otec k najbližšiemu rohu a skrútil sa tam do klbka hľadajúc bezpečné útočisko. Žena zakopla o stoličku ležiacu na zemi a minula tak s jej smrteľnou zbraňou cieľ. Než sa po druhý krát mohla s roztraseným nožom vrhnúť na svojho muža, zajačal šesťročný chlapec, ktorý s nimi zažil celú scénu od samého začiatku. Zasiahnutá, pozrela matka na svojho syna, ktorý stál doširoka rozkročený a ako hroziaca búrka vo dverách izby. Teraz, zahanbená vlastnou krvou, opustila matka izbu; odplazila sa do izby a horko tam plakala. Za týchto okolností prikročil k na zemi ležiacemu otcovi chlapec, ktorý náhle vyvolal zmenu priebehu a kričal na neho so zdeseným hlasom: «Otec, Ty pes, Ty mizerný kripel, Ty chceš byť mojim otcom? Otcom, ktorý je deň čo deň opitý? Hanbi sa, Ty mizerný bastard, Ty opilec ! » 1950 – Niederflachs, Bülach, Sprava doľava: Vincent Ricklin, GottliebMeier, Bruno Nick, Eduard (leží na zemi) Muž žasol s doširoka roztvorenými očami a zízal na svojho syna. Potom, náhle vo svojom opäť rastúcom hneve sa chcel vzchopiť a pustiť sa do mladého, no ten už dávno zmizol Muž, teraz napriek svojmu náhlemu vytriezveniu, sa ťažko potácajúc vzdal hľadať lapaja, ktorý sa už dlho schovával v najzadnejšom kúte pivnice. Na druhý deň, keď mohol otec opäť triezvo myslieť, musel dať chlapcovi za pravdu a predsavzal si, že bude odteraz otcom pre svoje deti a mužom pre svoju ženu Otcom a mužom áno, ale bohužiaľ otec nevedel, akú škodu chlapcovi medzičasom spôsobil, než dospel k tomuto zjavne chválihodnému rozhodnutiu To sa mal prirodzene dozvedieť, no bohužiaľ až, keď to bolo pre jeho chlapca už neskoro, keď už chlapec sedel dlho v polepšovni a preklial od základu celý beh sveta, pretože v zlom hneve zabil opitého Gutenswil, marec 1952 Zločin vo vesmíre. Sci-fi príbeh Jeden z preživších cestujúcich americkej rakety U16, zostrelenej marťanskou vesmírnou políciou, podáva tu prvý autentický report o nevyprovokovanom vražednom útoku. Bolo nás 34 osôb na veľkej dopravnej rakete U16 medziplanetárnej spoločnosti Cunninghamand Wesson a spol., keď 18. Mája 1982 skoro ráno, vyštartovala z mesačnej základne „New Manhattan“. Naším cieľom bola raketová základňa „Jessy 2“ v štáte New York na starej dobrej Zemi. Len 23 dosiahli cieľ živí. Zo zvyšných jedenástich zomrela jedna žena počas cesty do nemocnice na termináli „Ike 1“, ktorá sa vznášala 10000 kilometrov nad Zemou a tam rotujúc v rovnakom tempe krúžila okolo Zeme. Zvyšní boli rozstrelení v atómy do nekonečného vesmíru nepriateľským raketovým oddielom marťanskej vesmírnej polície. Oni všetci boli obeťami brutálneho, otvoreného a nevyprovokovaného útoku marťanskej vesmírnej polície. Všetci sa pýtame jedno a to isté: „Prečo to urobili?“ Boli sme 34 priateľskí, nedôležití ľudia, medzi nimi tri deti, šesť žien a jeden mladší študent, ktorý na Mesiaci trávil svoje prázdniny. Oddiel vesmírnej polície Marsu dokázal popri dvoch deťoch, troch ženách a mladom študentovi zabiť aj päť mužov. Dovolím si veľmi pochybovať, že čo len jedna z týchto nevinných obetí mohla byť považovaná za vážnu hrozbu pre komunistickú planétu Mars. Preživší takmer všetci patrili ku posádke rakety. Určite s nimi Marťania nepočítali. A ja ako 22 ročný reportér medziplanetárnych novín „Venuša“, si tiež nemôžem namýšľať, že si ma VPM (Vesmírna polícia Marsu) vyhliadla ako obeť.A napriek tomu robili VPM lovci s ich raketami, ktorí nás 18. mája prepadli, všetko možné, len aby nás všetkých rozprášili v atómy vesmíru. A keď naša dobrá U16 explodovala, mali všetky dôvody predpokladať, že ich nehorázna misia bola splnená a nikto viac neprežil. Ale kto im dal rozkaz nás zabiť – a prečo? Siedmi z nás boli pasažiermi na ceste domov. Spoznali sme sa na mieste štartu, mesačnej základni „New Manhattan“. Bolo nám oznámené, že naša raketa bude mať trojhodinové meškanie, pretože bolo nevyhnutné vymeniť niekoľko trysiek. Bolo to 17.mája o desiatej hodine večer, väčšina pasažierov sa už len únavou kývala sem a tam v pohodlných kreslách odletovej haly. Len traja boli príliš vzrušení, aby spali. Marilyn, osemročná, Humphrey, šesť- a James, trojročný, považovali vystrájanie a hranie sa na raketovom letisku za priveľmi zaujímavé a vzrušujúce. Cestovali so svojimi rodičmi, pánom a pani Hallovou. Hall bol priateľský a srdečný muž. Býval sám pilotom rakety a teraz pracoval ako testovač v „New Manhattan“-e pre prevádzky „Cunningham and Wesson“. Chcel so svojimi stráviť dovolenku v starom domove. „Pozrite sa na môjho pána syna“, povedal príjemne usmievajúc sa Hall, „Začína už skoro.“ Malý James prišiel pozdraviť mladú Švajčiarku, peknú ako obrázok, ktorá tiež letela s nami. Konečne nás zavolali a nastúpili sme jeden za druhým do U16. Boli sme privítaní dvoma americkými usmievajúcimi sa letuškami, jedna z nich kontrolovala naše medziplanetárne pasy a naše mená podľa zoznamu pasažierov. „Volám sa Cecil Autry“,povedala tá rozkošná mladá Američanka. Boli sme len siedmi cestujúci. Usadili sme sa pohodlne pred devätnásťhodinovým letom do „Jessy 2“ v New Yorku. Motory začali burácať, okrem jedného, ktorý neustále prskal. Po pár minútach prišiel do kabíny kapitán rakety: „Som kapitán Lawrence Graham“, povedal priateľsky, „Motor číslo 22 funguje nepravidelne. Chcem nechať pracovať všetky motory na polovičný výkon, aby som videl, čo sa deje. Ľutujem, že budeme meškať, no smola väčšinou nechodí sama.“ Pilot znížil výkon motorov na polovicu. Číslo 22 dobehlo tempo a všetkých 40 motorov tak teraz horelo a burácalo rovnako. „Ako znejú Vám?“, spýtal som sa Halla. „Bezchybne.“ Jeho tvár rozjasnil široký priateľský úškrn. „Myslím, že naša smola našla svoj koniec.“ Vyzeralo to tak. Z reproduktorov sa ozývali pokyny kapitána. „Všetci sa pripútajte. Tlakové podložky pod hlavy. Štartujeme. “ Po krátkom zavýjaní atómami poháňanými motorov, odtrhla sa raketa z miesta štartu a vyletela prskajúc oheň z gravitačného poľa Mesiaca do nekonečnej diaľky vesmíru. Po niekoľkých minútach sa znížil tlak, ktorý nás dovtedy pritláčal, a mohli sme sa opäť voľne pohybovať. Rýchlosťou 20 000 km/hod. sme leteli v ústrety Zemi, ktorá 385 000 kilometrov pred nami tiahla večne rovnakou trajektóriou cez vesmír. Všetky tri deti tvrdo spali. Hall sedel oproti mne,na druhej strane stredovej uličky, debatovali sme nejakú chvíľu o prieskume planéty Urán, ktorý bol krátko pred jeho začiatkom. Osvetlenie bolo teraz len tlmené, okrem Halla anbsp;mňa to vyzeralo, že všetci spia. „Dobrú noc.“ , povedal som nakoniec, „a dovidenia skoro ráno.“ Odkýval, uložili sme sa nižšie a čoskoro zaspali. Zvuk syčania, ktorý ma zobudil, mi vôbec nepasoval k vesmírnej rakete. Znel ako, keď vzduch nekonečne pomaly uniká do mlčiaceho vesmíru. To bola moja prvá čudná myšlienka.Na druhej strane stredovej uličky, hneď za sedadlom Halla, sa nachádzala núdzová tlaková komora s malým priezorom.Udrelo mi do očí, že tam nie je žiadne sklo. „Prekliata vec.“, pomyslel som si, „nejako sa to pokazilo a teraz náš drahocenný vzduch uniká do núdzovej tlakovej komory.“ Vykročil som k nej priamo cez stredovú uličku. V tom istom okamihu silno zatriaslo celou raketou. Vzoprela sa a bzučanie prešlo do otrasného syčania. Teraz som vedel, že to nevychádza z pokazeného priezoru.Čítacie svetlo osvetlilo kabínu, ale bolo červenšie ako by malo byť. Bolo cítiť ostrý, nepríjemne známy zápach, ktorý som nedokázal hneď presne určiť; bolo treba myslieť aj na iné veci; napríklad, že raketa sa bláznivo tackala. Pripútal som sa k chrbtovej opierke jedného sedadla. Náhle sa k syčaniu pridalo aj škrípanie a praskanie. Otočil som sa, aby som sa pozrel cez zadné okno, a videl som, že to s nami naozaj vyzeralo zle. Motory pravej zadnej časti boli odtrhnuté a plávali do červena rozpálené ďaleko von vo vesmíre. Zadné kabíny boli medzičasom utlačené rozhnevanými plameňmi. Až teraz som rozpoznal aj ten omračujúci, štipľavý zápach – allusiánske atómové a tepelné lúče. Len vtedy mi napadlo, že sme boli zostrelení. Vzduch v kabíne bol husto zadymený od ohňa, ktorý sa šíril vzadu. Rýchlo som sa cez stredovú chodbu pozrel na Halla. Načahoval sa cez sedadlo pred ním, vzal svoje malé deti a posadil ich na podlahu pred seba. Potom sa nad ne ochranne prikrčil. «Čo môžeme urobiť?», zakričal som na neho. Otočil hlavu. Nikdy nezabudnem aká pokojná bola jeho tvár a hlas. « Dostali sme to; nemáme ani tepelné ani atómové lúče na palube, aby sme sa mohli brániť.» Potom sa znovu odvrátil a nahol sa ochranne nad svoje deti. Ostrá bolesť na mojom ľavom stehne ma strhla (pretočila), pričom som sa potkol a takmer spadol cez sedadlo. Ľudia predo mnou sa krčili pričupení k podlahe. Náhle som opäť zacítil silnú bolesť, moja noha sa podlomila a ja som spadol. Niečo teplé tieklo dolu moju nohou, no teraz som už necítil žiadnu vlastnú bolesť. Nejakú chvíľu som zostal ležať a teraz som počul zvuk, ktorý sa nedal nerozpoznať; niektoré z agregátov sa nedali udržať a išli čoraz rýchlejšie. Očividne sa už viac nedali udržať. Ale aj toto zavíjanie bolo kvôli horúcemu revu plameňov vzadu prehlušené. Jeden z posádky sa úmorne ťahal k zadným operadlám sedadiel vzadu v rakete. S obrovskou námahou som sa vzchopil a nasledoval ho. Odtrhol veľké skriňové dvere, ktoré boli blízko hlavnej tlakovej komory zapustené pri stene. «Tu, skafandre », zakričal na mňa. U16 silno poletovala na všetky strany, ako keby jej nejaká obrovská ruka zlostne dala poza uši. Batožina sa kotrmácalaz regálov cez sedadlá. Celá raketa bola tak plná hluku, ľudí, dymu a strachu, až si človek myslel, že musí každý okamih explodovať. Našiel som asi dvadsať skafandrov a dal som ich tomu mužovi. Kvôli tomu dymu som nejasne videl, ako ich predal pasažierom a posádke. Potom som našiel ešte jeden a obliekol si ho. Náhle to syčanie prestalo. « Strieľali na nás. Dali si všetku námahu, aby nás rozprášili v atómy a zavraždili nás », povedal som si. «Prečo teraz prestávajú?» V tom istom momente prišla odpoveď. Agregáty sa s praskavým šklbnutím odtrhli od zadných kajút a ja som náhle ležal na chrbte. Nad sebou som videl ako sa strecha rakety roztvára od seba ako keby bola rozpolená sekerou. Potom som stratil vedomie. Nemohol som byť v bezvedomí viac ako pár sekúnd. Ako som opäť prišiel k sebe, vznášal som sa vesmírom vzdialený len niekoľko sto metrov od explodovanej U16.Zadok bol celkom odlomený a ja som bol nejako s unikajúcim vzduchom odtiaľ vyvrhnutý. Okrem mňa nebolo vidieť nikoho v tom temnom, tmavom svetle vesmíru a mňa napadla tá hrozná myšlienka, že som ten jediný, ktorý to prežil. Jednotlivé trosky poloexplodovanej rakety sa vznášali vesmírom. Hnali ma stále ďalej od smutných zvyškov U16. A potom vybuchlo všetko, čo ešte z vraku zostalo, kvôli jednému dobre mierenému atómovému lúču nemilosrdných vrahov. Potom už okolo mňa nebolo nič, len úplné, znepokojujúce ticho. Potom som počul to zlé, ako osy bzučiace bzučanie rakety v mojich slúchadlách, ktoré boli tak skonštruované, že vedeli zachytiť kmitanie vĺn hnacích motorov aj na veľké vzdialenosti a cez bzučanie atď. ich urobiť počuteľnými. Bol to jeden z ničivých vrahov, ktorý opäť prišiel. Hučal asi 800 metrov nadomnou; mal na sebe svietiaci červený meč marťanského vojenského letectva a trblietajúci sa trojuholník marťanskej vesmírnej polície. Marťan potom opísal kruh a odbzučal preč. Ako som práve vyťahoval z opasku moju spätnoražnú pištoľ, zbadal som ako sa niečo ku mne rýchlo približuje. Bolo to ľudské telo, ktoré na mňa vďaka vesmíru narazilo. Postava sa otočila okolo svojej osi a ja som cez vzduchotesnú helmu mohol rozpoznať tvár. Bola to Cecil Autry, jedna zo stewardiek. Začal som ju prichytávať a zapol jej mikrofón. Keď som ju oslovil, otvorila oči. Na zmeravenom napätom výraze tváre som videl, že bojuje o svoje prežitie. Ale ešte žila. Položil som ju na chrbát a pevne držal. V beztiažovom vesmíre bola ľahká ako korková zátka. Jej tvár bola celá zamazaná krvou. Náhle som započul hlas, ktorý nás volal, bol to Philip Carlton, druhý pilot, blonďavý, mladý muž v mojom veku. «Tam na druhej strane je jedna ešte vcelku zachovaná dopravná loďka asi jeden a pol kilometra odtiaľto.», dychčal. «Dokážete to s ňou?» Odkýval som. Otočil sa a ja som ho aj s dievčaťom nasledoval, používajúc kde tu spätnoražnú pištoľ, aby sme sa vo vesmíre vyhli plávajúcim troskám U16. Bolo to dlhých 1500 metrov – ale dokázali sme to. Teraz som videl, že aj iní sa tesne hojdajú vo vesmíre pri dopravnej loďke. Pani Hallová a jej dcérka Marilyn sa držali pevne prichytené na záchrannej loďke. Boli jediné, ktoré som rozpoznal.«Kde je kapitán?» opýtal som sa. «Sviští po okolí so svojou spätnorážkoua hľadá ďalších», odvetil Carlton. «Ostaňte len preboha pri loďke a nenechajte sa odtrhnúť.» Teraz prihučal kapitán Graham a s veľkou šikovnosťou zastavil svoj zúrivý let spätnorážkou, ktorú pevne držal železnou päsťou. Prebral teraz velenie. Zabalil viacero zásobníkov vzduchu, ktoré boli z U16 vyfúknuté a akoby zázrakom ostali nepoškodené.Vliezol do rakety a zásobníky dobre uložil do pevne pripevnenej debny v podlahe. Potom nám všetkým pomohol do rakety. Bola asi tri metre široká a dva-krát tak dlhá, hore dosť vysoká pre nás dvadsiatichtroch preživších. Avšak počas explózie bola strecha lode odtrhnutá a museli sme preto ostať v našich skafandroch. Nemala ani agregáty, preto sme boli plne odkázaní na naše spätnorážky. Položili sme Cecil Autry na podlahu rakety a teraz som cez jej helmu videl, prečo trpela takými bolesťami. Ľavá časť jej hlavy vyzerala ako bábika, ktorú dieťa v hneve ubije. Nemala viac žiadnu formu ani tvar, bola veľmi opuchnutá a podliata na tmavomodro. A neprestajne z nej presakovala krv. Graham zhliadol dole k Cecil Autry; ako tam ležala, so zavretými očami, hlava z polovice rozbitá, pevne priviazaná k podlahe oceľovým lanom, aby sa v beztiažovom priestore vesmíru nevyplávala von. Pokrútil hlavou a zamrmlal: « Úbohé dieťa úbohé dieťa » Vyhodili sme von brzdnú kotvu, jednu oceľovým lanom k rakete pripevnenú vlečnú kisňu z tvrdej ocele, ktorá bola vybavená malými brzdnými raketami. A veľká rýchlosť, ktorou sme išli, okamžite povoľovala a zostali sme stáť vo vesmíre. «Ak znovu prídu, rozbijú nás na atómy», domnieval sa kapitán Graham. Cítil som značný rešpekt pred týmto pokojným, dobre vyzerajúcim americkým pilotom, Lawrenceom Grahamom. Mal malé čierne fúzy a dokázal napriek svojmu vesmírnemu skafandru pôsobiť elegantne. Teraz objasnil svoje obavy pasažierom. «Nemáme tu žiadne obväzy, a aj keď by sme ich mali, nemohli by sme pomôcť», povedal. «Je ešte niekto zranený?» Nikto nič nepovedal. Malá Marilyn si ustlala krížom cez moje nohy. Bola úplne pokojná v jej príliš veľkom skafandri. Jej matka vyzerala úplne rozrušená a mala pravdepodobne bolesti. «Kde je môj muž – a naši dvaja chlapci?», opýtala sa Grahama. «Obávam sa, že sme jediní, ktorí sme ešte tu», povedal opatrne. Vedľa mňa bola tá pekná švajčiarka. Pravé ucho mala spolovice odtrhnuté. Krvácalo to celkom silno, ale ako som sa jej opýtal, či to bolí, pokrútila hlavou, pričom si bolesťami skrivila tvár. «Viete, kde sa nachádzame, kapitán?», opýtal som sa Grahama. «Nuž, od výstupnej stanice <Ike 1> sme vzdialení približne 175 000 kilometrov, to robí približne 185 000 kilometrov k Zemi a 200 000 kilometrov k Mesiacu. A medzistanica<Malý Vesmír>, ktorú sme odtiaľ mohli dosiahnuť za pár hodín, bola pred deviatimi dňami obrovským meteorom vyvrhnutá zo svojej trajektórie a rýchlosťou približne 840 000 kilometrov za hodinu letela v nekonečnú diaľku vesmíru. Podľa mojich výpočtov, musí byť teraz od svojho pôvodného miesta vzdialená, 181 440 000 kilometrov, pokiaľ sa nezrazila a neroztrieštila s nejakým meteoritom.»«Sú nejaké vyhliadky, že nás nájdu?», opýtala sa mladá švajčiarka. «Všetká nádej», odvetil Graham. «Vyslali sme núdzové volanie o pomoc. Keď boli zasiahnuté motory,volal som na Stevea Walkera, nášho rádiotelegrafistu: ‹Odovzdať núdzové volanie a pozíciu!› Počul som ho to hlásiť a potom zakričal, že má potvrdenie. Boli sme vzdialení približne 190 000 kilometrov od Mesiaca, keď nás zasiahli. Záchranné rakety budú potrebovať približne štyri hodiny, kým tu dorazia, pretože sú značne rýchlejšie ako bežné dopravné rakety. » «Prečo nás chceli zabiť?», zavzlykal niekto. Bola to stewardka Ester Autry, sestra Cecil. Jej tvár bola podliata krvou. Nikto nepoznal odpoveď – ani teraz ani neskôr. Všetci sme boli priveľmi unavení, aby sme veľa hovorili. Až dodatočne som sa dozvedel celý priebeh. Skutočne sme leteli rýchlosťou 20 000 kilometrov za hodinu – na trase pre dopravné rakety. Obvyklý kurz, horizontálne k Zemi. O 11.10 zbadal na palubnej obrazovke Graham, že pravá zadná časť vzplanula na jasnočerveno. V tom istom momente zakričal jeho druhý pilot: «Jeden oddiel útočných rakiet marťanskej vesmírnej polície za nami! Rýchlo sa približujú.» Čistá atómová žiariaca energia odtrhla hlavné brzdné delo. Graham natlačil dvojitú dávku atómového pohonu do spaľovacích komôr motorov, takže U16 zavíjajúco uháňala v ústrety Zemi. Svišťal tam cik-cakovito – v zúfalej snahe vyhnúť sa palebnej línií, pomedzi marťanských strelcov. Marťania nám ostávali ale stále zavesení v tyle a pokrývali nás tepelnými a atómovými lúčmi. Odstrelili nám pravé riadiace rakety a od toho okamihu svišťala U16 neovládateľne cez vesmír. Pri 195 000-com kilometri nám odstrelili ľavé riadiace rakety. A keď bola celkom odstrelená aj zadná časť rakety, letela dobrá U16 vývrtkou ako opitá na všetky strany. Boli sme vyvrhnutí z rakety rýchlosťou 18 000 kilometrov za hodinu a leteli sme 5000 kilometrov cez vesmír, kým sme sa ocitli všetci, čo sme ešte ostali, pri polozničenej dopravnej raketke. Hodinky druhého pilota boli jediné, ktoré ešte fungovali. «Je presne 14.42 medziplanetárneho času», povedal. Keď prešlo hlásenie Stevea Walkersa, záchranné rakety by tu mali byť čoskoro. Potom som vo svojich slúchadlách počul melodicky vibrujúci zvuk stíhacej rakety. Dve z týchto diabolských vecí sa k nám rýchlo približovali. «A je po všetkom», pomyslel som si. Ukážka z knihy Abenteuer eines Globetrotters https://shop.figu.org/b%C3%BCcher/abenteuer-eines-globetrotters The post Dobrodružstvá svetobežníka appeared first on Tichá revolúcia pravdy.

Web: Tichá revolúcia pravdy - Knihy a iné od Billyho Eduarda Alberta Meiera BEAM
Aktualizované: 3.9.2024

prejsť na článok

Dobrodružstvá svetobežníka

Kvalitné plážové osušky

Masáže pre milovníkov dobrodružstva

Kam uletieť za teplom?

Ztracený ostrov

Strešné stany Hussarde od Egoé nest uspokoja aj tých náročných. Pripevníte ich na strechu auta