Kedysi, keď som bola malá, Toskánsko a Provensálsko mi zneli jednou a tou istou krajinou. S nádhernými pláňami levandule tiahnucimi do diaľky a s nebesky modrou na oblohe. Obe slová ma priťahovali a pripomínali vysnené miesto, na ktoré sa utiekame vo chvíli psychickej očisty. Frances Mayesová v jednej zo svojich kníh napísala, že ak existuje nebo, bude vyzerať ako Toskánsko. Tlieskam a dávam jej za pravdu. Vekom som samozrejme zistila, že Provensálsko je tvárou Francúzska a Toskánsko srdcom Talianska. Naďalej som však v oboch čítala prísľub slnka a zelene. A skutočne, obe sú plné farieb a vôní, presýtené vánkom a neznámom uličiek. Dnes mám Toskánsko už prechodené, navždy uložené vo svojich nohách a topánkach. Jedny som tam za týždeň takmer zničila a doteraz sa mi z nich trúsi: pomyselný piesok ako po návrate z pláže. Spomienka za spomienkou, obraz za obrazom. So sestrou sme dlho plánovali road trip po toskánskych kopcoch a jednou zo zámienok, prečo sen uskutočniť, bolo letné číslo magazínu BREZZA. Píšem schválne zámienka, pretože tým pravým dôvodom bolo priznanie. Že sny sú na to, aby sa plnili a život je tu pre radosť. „La dolce vita“, ako vravia Taliani. Po dlhých mesiacoch v práci a snažení vydať zo seba to najlepšie bolo príjemné tráviť chvíle na prechádzke po históriou nasiaknutých mestách, ochutnávať lahodné vína a pripomínať si, ako veľmi môže byť život sladký. BENÁTSKE VARIETÉ Všetky cesty vedú do Ríma, vraví sa. Ak ste však boli v Benátkach, chytia Vás pochybnosti, či nie sú cieľom mnohých práve tie. Benátky boli našou prvou zastávkou, ktorej sme venovali jedno slnečné popoludnie. Prechádzali sme cez nespočetné uličky a žasli na prvom, druhom i štvrtom moste. Bolo zvláštne vidieť na vlastné oči, prechádzať sa z jedného brehu na druhý a nevedieť, kde to ohromné bludisko končí. Želala som si vidieť do roztvorených dverí a za záclony, do skutočných životov a spální Benátčanov ťažko skúšaných turistami. To najkrajšie však bolo hore - v oblakoch. Mnohé balkóniky a terasy nalepené stena na stenu, útle a zdobené farebnými svetielkami. V okne domáci vyspevujúci áriu, inde neznámy cvičiaci jogu. Takéto sú Benátky. Nájdete tu okná v románskom i orientálnom štýle a dvere vo všetkých tónoch zašlosti. Prekvapí vás rozmanitosť tvarov a farieb, materiálov aj štruktúr a prirodzené súžitie „pozlátka“ s puklinami v omietke. Farby napoly vyblednuté od slnka a napoly obmyté vodou – z nich čerpá dlhoveká krása Benátok. Na malých scénach sa tu strieda tlmená červená s oranžovou a žltou, zdobená farebnou vlajkou sušiaceho sa prádla a zelenými okenicami, tak typickými pre prímorské krajiny. Benátky ponúkajú fotogenické okamihy akoby uviaznuté v minulosti. Každá ulička je nádherná a tak trochu podobná tej predošlej. Blúdite a hľadáte cestu, kráčate podľa mapy a zároveň sa túžite stratiť. Neviem si predstaviť nič krajšie v tomto meste, ako je prechádzka jeho ulicami za východu slnka. Pozdĺž mostov a nevedno kam. TIPY NA NÁVŠTEVU BENÁTOK: Vyčleňte si na návštevu mesta minimálne dva dni. Prvý na orientáciu a druhý na spoznávanie známych pamiatok, plavbu po meste a na návštevu blízkych ostrovčekov. Vraj sú nádherné. Na návštevu si vezmite mapu a vyberte si niektorý z okruhov mesta, resp. niektorú z turistických trás. Značky bývajú na každom námestí a zväčša sú dobre viditeľné, inokedy je to ako hľadanie pokladu. Nebojte sa zahnúť do uličky, ktorá Vás zaujme, ale vráťte sa a pokračujte v trase. Benátky sú veľké a ľuďom so slabším zmyslom pre orientáciu neradíme zablúdiť. Taktiež spoliehať sa na vlastnú pamäť nie je rozumné, pretože jednotlivé uličky sa na seba podobajú a verte mi, že chvíľami budete zažívať aj deja vu. Plaviť sa môžete verejnou lodnou dopravou, tzv. vaporettom. Pozor však na to, že ráno a pred večerom býva doprava zaplnená domácimi, cestujúcimi z/do práce. Inokedy je plná turistov. Ak na tom trváte, zakúpte si súkromnú plavbu na gondole. Ideálne pri západe slnka, s dekou a sviečkou na palube. A s vašou polovičkou, pretože je to vyslovene romantická záležitosť pre dvojice. Viem, že vás to bude lákať, ale určite neochutnávajte zmrzlinu s príchuťou kurkumy. Niektoré záhady by nám mali zostať skryté... POBREŽNÉ LIVORNO Na druhý deň ráno sme sa premiestnili na opačnú stranu talianskej čižmy, do západného prístavu s menom Livorno. Do mesta sme vstupovali s veľkými očakávaniami a s predstavou ďalšej benátskej riviéry, zažili sme však inú tvár Talianka. Benátky sú len jedny, že? S bilanciou 1 dáždnik na 4 osoby sme sa vydali spoznávať mesto. Tentoraz široké ulice a otvorené námestia so sochami a súsošiami, neutrálne do žlta maľované „činžiaky“ a pomedzi ne, takmer s pravidelnou istotou, historicky významné budovy. To všetko v nerušivej kompozícii starého a staršieho, bez viditeľnej modernizácie, len s nonšalanciou zachovalého. Tak ako je nám skrytá mladosť starého človeka, neviem si predstaviť, ako vyzeralo toto mesto kedysi, bez odrením a vrások, bez istej zasmušilosti staroby, akú má dnes. Livorno je mesto ako mnohé iné, s vydláždenými ulicami, v ktorých už akosi intuitívne tušíte, ktorým smerom je to k moru. Jeho nevtieravú krásu však ľahko prehliadnete, ak neviete kam a ak vám neustále prší/kropí na hlavu. Ubytovaní sme boli v byte s drevenými trámami a vysokými oknami, mali sme nádherný výhľad na námestie Piazza della Republica a vodný kanál obkolesujúci pevnosť Fortezza Nuova. Avšak inokedy krásny park uprostred ostrova bol pre nás nedostupný kvôli ceste cez blato. Mesto pod mrakom sa nám zdalo pochmúrne a akákoľvek prechádzka bez cieľa. Do mesta sme vyrazili krátko po obede a okúsili čas siesty z pozície hladného turistu. Vtedy sme ako zázrakom narazili na livornský hlavný trh v budove nádhernej tržnice. Ešte aj dnes ju mám pred očami akoby ožiarenú svätožiarou – žeby od hladu? Nakúpili sme, čo oči žiadali, a nasledujúce ráno sme si dopriali tie najlepšie raňajky v Taliansku. Ak budete v Livorne, určite ochutnajte tamojší ploský chlieb voňajúci cesnakom, talianske briošky vyzerajúce ako naše croissanty, avšak chuťovo ako z iného sveta, či niektorý zo syrov a – PROSÍM – aj domácu riccotu, tú najlepšiu, akú som kedy jedla. Pritom nasávajte jedinečnú atmosféru, taliansku bezprostrednú hlučnosť a usmievavosť, podľa ktorých viete, že ste v správnom čase na správnom mieste. I napriek dažďu a letnému tričku, v ktorom mrznete. TIPY PRE NÁVŠTEVU LIVORNA: Vopred si pripravte program, pretože Livorno má, čo ponúknuť. Naše plány síce zmenilo počasie, ale pôvodne sme mali záujem preskúmať mesto a navštíviť medziiným i Terme del Corallo, opustenú a schátranú budovu kedysi slávnych kúpeľov v secesnom štýle, ktorá sa nachádza neďaleko železničnej stanice. V Livorne nájdete aj vodný park (pre rodiny s deťmi) alebo pobrežnú promenádu s čiernou a bielou šachovitou dlažbou a s výhľadom na rozbúrené more. V diaľke uvidíte maják, ale bližšie sa k nemu nedostanete. Stojí na súkromnom pozemku, čo sme zistili po viachodinovej prechádzke s majákom neustále pred nami. Vrelo odporúčame nádherné pobrežie na juhu Livorna – Scogli Piatti, kde sa môžete vykúpať, potápať a opaľovať na plochých skalách. A to s krásnym výhľadom na zámok Castello Boccale na jednom z útesov. Žiaľ, zámok nie je dnes prístupný verejnosti, jedine ak na pozvánku od niektorého zo súčasných majiteľov rezidencií, na ktoré sa zámok rozdelil a v ktorých sa dnes – verte či nie - normálne býva. Livorno je ideálnou východiskovou stanicou pre výlety do okolia. Lákavé je napr. vyraziť do Cinque Terre. Cesta autom trvá asi 1,5 hodiny, odporúča sa však zaparkovať v prístavnom mestečku La Spezia a odtiaľ pokračovať vlakom. Oblasť Cinque Terre predstavuje totiž päticu malebných mestečiek postavených priamo na skalnatých výbežkoch do mora, ktoré sú autom ťažko dostupné, prípadne tu nie je miesto, kde zaparkovať. Ide o jednu z najkrajších oblastí Talianska, ktorej fotografiu ste už určite videli, ani o tom neviete. Môžete si vybrať jedno z mestečiek, alebo prejsť všetky, a to vlakom alebo peši po krásnych chodníkoch popri pobreží. Alebo aj na lodi, pretože medzi mestečkami funguje kyvadlová lodná doprava. Zapíšte si a podčiarknite: livornská tržnica, briošky a riccota. Nemusíte hľadať tie najlepšie reštaurácie v meste, toto miesto a jeho špeciality vám ich plne vynahradia. Kúpite tu pečivo, rybky, korenie a zeleninu a o večeru máte postarané. Ak predsa túžite po ochutnávke v jednej z trattorií Livorna, dajte si pozor na taliansku siestu, ktorá sa prísne dodržiava. Hoc aj cez otvorené dvere zbadáte postávajúci a oddychujúci personál a hoc aj prší a vy neviete odkiaľ kam, ani v prípade ponuky ťažkého prepitného pre vás reštauráciu neotvoria. Siesta trvá približne od druhej poobede do piatej či šiestej večer a reštaurácie bývajú vtedy zatvorené po celom Talianku. Otvorené sú len bary, kde vám ponúknu domáce (!) obložené sendviče – tzv. panini. Mňam, ale obed vám to nevynahradí. VEŽATÉ SAN GIMIGNANO A ZABUDNUTÉ SOVICILLE San Gimignano. Akonáhle doň vstúpite, uvidíte na vlastné oči dôvod, pre ktorý ste sem prišli. Je možné zamilovať sa do mesta? San Gimignano je turistami hojne navštevovaným mestečkom Toskánska a priam jeho stelesnením v zmysle mesta uprostred kopcov a zároveň na cípe jednom z nich. Znakom, podľa ktorého mestečko odlíšite od ostatných, je 13 vysokých, tzv. rodových veží, čnejúcich sem-tam ponad kamenné domčeky. Kedysi patrili zámožným rodinám a boli odrazom ich postavenia. Dnes dotvárajú siluetu mestečka, ktorá vám z diaľky môže pripomenúť detskú stavebnicu z kociek. Vďaka vežiam je San Gimignano nazývané aj „toskánskym Manhattanom“ alebo „Manhattanom stredoveku“, to je však zanedbateľné (aspoň pre nás) v porovnaní s faktom, že sa pýši tou najlepšou zmrzlinou na svete. Zmrzlináreň nemusíte hľadať. Stačí nasledovať dav zoskupený v hlavných uličkách, vystupujúci na námestie, ktoré je v Toskánsku už tradične srdcom miest. Vedľa seba tu nájdete až 2 gellaterie, obe s oceneniami. Nepamätám si, ktorá z nich bola lepšia, pripravte sa však na neskutočne široký výber príchutí. Priam som cítila napätie vlastných chuťových buniek, keď som dostávala do rúk kopček jednej z nich. Ako veľmi mi chutila, vám už nepoviem, bola to však zmrzlina a jedla som ju v Taliansku. Od radosti celá bez seba. V San Gimignane pocítite autentický pokoj malebnej dedinky aj ruch turizmom rozochveného mesta. Centrálne uličky sú posiate drobnými obchodíkmi s koženou bižutériou, gurmánskymi dobrotami, keramikou a ľanovým textilom. Dokonale naaranžované a vysvietené do farieb sú doslova výkladnou skriňou remeselníctva tamojšej oblasti. Dvere všetkých sú otvorené dokorán a nie je raritou, že v nich stretnete majiteľa, ktorý tovar predáva, alebo remeselníka, ktorý tovar vyrobil, aj fotografa či maliara, ktorý vystavuje svoje diela na predaj. Na druhej strane, ak zídete z hlavnej tepny ulíc, narazíte na malebné pozadie a dychberúci výhľad. Stretnete domácich aj starších ľudí, ktorí si vás budú obzerať s väčšou zvedavosťou než vy ich. A na vrchole mesta možno nájdete malý, kamenným múrom ohradený park – ruiny niekdajšieho hradu, a vypočujete si umenie osamelej harfistky. Alebo sa zatúlate inam než my a objavíte nám dosiaľ skryté poklady tohto stredovekého mesta. Zo San Gimignana sme sa presunuli do mestečka Sovicille. V útrobách jeho uličiek nebola atmosféra iná, len komornejšia. Sovicille je drobnejšie a prekvapivo malebné kamenné mestečko. Jedno z tých, ktoré objavíte náhodne, ale oplatí sa v nich zastaviť, pretože každé má svoje osobité čaro. A k tomu trattoriu s domácou špecialitou. My sme nakoniec večerali v reštaurácii pri San Galgano Abbey, čo je rozľahlá katedrála bez strechy, so zachovalými stenami a výrezom románskych okien. Miesto ako stvorené pre najkrajšie okamihy vášho života. Po večeri sme zamierili do kamennej usadlosti, ktorú sme si prenajali a kde započalo naše tak trocha strašidelné nočné dobrodružstvo. Už ste niekedy prespávali vo veľkom kamennom dome uprostred lesa? TIPY PRE NÁVŠTEVU SAN GIMIGNANA A SOVICILLE: Oddeľte sa od húfu turistov a poblúďte v postranných uličkách, sú nesmierne fotogenické. To platí pre všetky toskánske mestečká, pretože v ktoromkoľvek sa ocitnete, ste náchylní označiť ho za to najkrajšie. Na námestí San Gimignana sa usporadúva menší trh. Tam i v obchodíkoch v priľahlých uliciach nájdete naozaj kvalitné výrobky, neraz za dobrú cenu. Ak sa Vám zapáči taška alebo kabelka, neotáľajte, je možné, že takú už inde nenájdete. Verte mi. Pri kúpe zmrzliny si v taliansku vyberáte najprv veľkosť a druh kornúta a potom príchuť. Navštívte veľkolepú Abbey of San Galgano, katedrálu so zachovalými múrmi, no doslova pod holým nebom – bez strechy. Návštevu spojte s obedom/večerou v susednej reštaurácii, kde varia výborne. Za návštevu stojí aj starý románsky kostol Pieve of Ponte allo Spino neďaleko Sovicille alebo rezidencia Villa Cetinale – dnes hotel, ktorého záhrady sú po dohode prístupné aj turistom. Stačí vopred napísať e-mail a počkať na odpoveď. Na okraji mestečka Sovicille nájdete trattoriu. Žiaľ, nemohli sme ochutnať kvôli sieste, ale vôňa, ktorá sa z nej šírila, sľubovala nesmierne veľa. OKÚZĽUJÚCA SIENA A MALEBNÉ ÚDOLIE VAL D´ORCIA Siena je impozantné mestečko, v ktorom bez vyčerpania stúpate alebo klesáte. Dokonale zvlnené uličky, akoby zladené s panorámou krajiny, vytvárajú nádherný výhľad za každým rohom. Ten prvý a najkrajší sa vám naskytne priamo pod bránami mesta a uviazne vám na sietnici ako jedna z esencií Toskánska. Siena je ďalším stredovekým miestom, v ktorom krása splýva s históriou. Mnohé gotické katedrály i románske kostolíky sa prelínajú s vysokými domami, tentoraz z tehly, do romanticky úzkych uličiek. Nepoznáte ich historický kontext, no cítite ich estetickú plnosť. Tak ako do katedrály túžite vojsť do obyčajných dverí. Vojsť do záhrady, napiť sa zo studne, zložiť kyticu – z kvetov alebo básní? Siena bola ušetrená pred bombardovaním počas 2. svetovej vojny a možno vďaka tomu je taká členitá a neprístupná prebádaniu počas jednej jedinej prechádzky. Všetky chodníčky mesta vedú na námestie Piazza del Campo v tvare mušle s podlahou z červených tehál. Doprajte si okamih a usaďte sa na dlažbe naklonenej do mierneho svahu. Možno sa dostaví aj pocit ilúzie a napoly optického, napoly psychického klamu: námestie je obkrúžené vysokými múrmi, otvorené len v niekoľkých uličkách, z ktorých naň vyúsťuje dav turistov, preto pôsobí zvnútra ako pevnosť alebo čistina uprostred lesa. Ide o jedno z najkrajších námestí. Prezrite si Fonte Gaia, tzv. Fontánu radosti, ktorá je symbolom víťazstva nad morovou epidémiou, a súsošie vlčice, venované legende, podľa ktorej Sienu založili potomkovia Rema. Zo Sieny sme putovali smerom na juh do údolia Val d´Orcia. Výhľady, ktoré údolie odkrýva, stoja na počiatku takmer každého rozhodnutia navštíviť Toskánsko. Nekonečná zelená a ladné krivky kopcov, sem-tam osamelá usadlosť a cestička k jej dverám lemovaná cyprusmi. K tomu dokonale modré nebo zaliate mračnami, ktoré dotvára pôsobivý kontrast a krajine udáva magický tón. Toskánske vlny, tak som si ich nazvala. Sú zvečnené na mnohých fotografiách a stáli za model mnohým maliarom. Na ich stráňach nenájdete levanduľu – omyl z mojich detských čias, ale lány obilia, viníc a striebristé olivové háje. Výhľad na všetky strany je nádherný a cesta z ich dosahu vám zlomí srdce. TIPY PRE NÁVŠTEVU SIENY A ÚDOLIA VAL D´ORCIA: V Siene, ktoré je uzlom uličiek, si všimnete „šialenú“ jazdu Talianov. Videla som tu autobus valiaci sa dole kopcom v rýchlosti, za ktorú sa u nás dáva pokuta. Treba si dávať pozor. Na druhej strane, sama som asi minútu blokovala cestu autu a keď ma predbiehalo, šofér sa na mňa usmial, dokonca zakýval. Domáci sú tu zvyknutí na našu nepozornosť a pomalé potácanie sa uličkami miest. Mesto Siena má mnoho dominánt a katedrál, ktoré sa oplatí navštíviť, nielen obzrieť z vonkajšej strany. Na námestí Campo nájdete radnicu Palazzo Pubblico so zachovalými freskami a maľbami renesančných umelcov vo vnútri. Nad radnicou sa vypína veža Torre del Mangia, na ktorú vystúpite len s vypätím síl (asi 400 schodov), no odmenou Vám bude pekný výhľad na červené strechy Sieny. Asi najznámejšou je katedrála Duomo di Siena, ktorú z vonkajšej strany zdobia pruhy z tmavého a svetlého mramoru a majestátne priečelie. Vnútri je množstvo sôch a ozdôb vo farebných tieňoch vitrážových okien. Vitrážami je známa i jednoduchšia, no stále majestátna Bazilika Cateriniana San Domenico, ktorá čnie na jednom zo svahov a víta Vás pri vstupe do Sieny. Dva krát do roka, 2. júla a 16. augusta, sa na námestí Campo organizujú jazdecké preteky na koňoch, tzv. slávnosť Palio. Ak budete mať to šťastie, vychutnáte si autentickú atmosféru talianskeho festivalu. Po meste Siena je pomenovaný odtieň temperových a olejových farieb. Ide o nezameniteľnú tehlovú či hnedo-červenú, z ktorej je doslova poskladané celé mesto. Ak prechovávate umelecké sklony, hľadajte krámik s farbami a zadovážte si sienskú hnedú (pálenú) priamo zo Sieny. Neďaleko Sieny (asi hodina cesty) sa nachádzajú termálne kúpele Bagni San Filippo. Ide o liečivý prameň s teplotou okolo 48 stupňov a v peknej prírodnej scenérii podobnej jaskyni. Asi najčastejšie fotografovaným miestom údolia Val d´Orcia je Cappella della Madonna di Vitaleta. I keby to mala byť jediná vaša zastávka v údolí, spravte si ju a prejdite sa až k dverám kaplnky. To miesto je čarovné. „Hradným mestom" údolia je mestečko San Quirico d´Orcia. Je nenápadné a maličké, no ako stvorené pre hľadanie trattorie s miestnou špecialitou k obedu. TRH V AREZZE A VYSNÍVANÝ SUVENÍR Z MONTALCINA Každý prvý víkend v mesiaci sa v mestečku Arezzo koná trh so starožitnosťami. Akonáhle sme sa to dozvedeli, vedeli sme, kde našu návštevu Toskánska zakončíme. Tradícia starožitníckeho trhu sa tu udržiava už viacero rokov a je to poznať aj podľa obchodíkov so starožitnosťami udomácnenými po stranách námestia. Arezzo je mekkou pre ľudí, ktorí obľubujú starý, no zachovalý nábytok „po babičke“ a drobnosti s príbehom. No i pre tých, ktorí chcú zažiť to pravé „talianske“ a vidieť pokope viac domácich než turistov. Na trhu sme videli jedinečné kusy starých príborníkov, obrazy v mosadzných rámoch, všemožné výrobky zo skla a pálené krčahy v rôznych veľkostiach. Získalo si nás zopár kúskov, mňa starožitné kaligrafické pero na atrament. Avšak - podobne ako je v Taliansku vyššia cena menu v reštaurácii, boli i ceny na trhu pre nás privysoké. Rozhodli sme sa rozpustiť sklamanie v cukre a naše „drobnôstky“ nakúpiť na starožitníckych trhoch na Slovensku. Arezzo patrilo kedysi k najbohatším toskánskym mestečkám a ozvena jeho niekdajšej minulosti stále leží v jeho uliciach. Natáčal sa tu Benigniho film Život je krásny a ja mám preto dôvod konečne si ho pozrieť. Tadiaľto sa kedysi prechádzal aj Francesco Petrarca, autor Sonetov pre Lauru, ktorý sa tu narodil. Kráčam po jeho pomyselných stopách a vnímam inšpiráciu, ktorá ho zasiahla. Alebo sa aspoň snažím, no jediné, čo ma napadá, je to, že Taliani majú šťastie. Žijú v súznení s históriou, prírodou ako na dlani a s neustálou krásou pred očami. Možno to bolo nostalgiou z blížiaceho sa odchodu a možno preto, že nám konečne vyšlo slnko, no mestečko Montalcino, ktoré sme navštívili ako posledné, hodnotím ako to najkrajšie. Montalcino stojí na jednom z kopčekov v údolí Val d´Orcia. Je obkolesené hradbami a vinicami, v ktorých sa rodí jedno z najznámejších vín Toskánska: červené Brunelo di Montalcino. Mestečko je neskutočne malebné, pretože viac než inde práve tu sú kamenné domy zdobené zeleňou. Na každom rohu, na každej podokenici a balkóne, ba i pri dverách a na stenách domovov sú kvetináče s kvetmi. Uličkami sa tiahnu tiene stromov a priečeliami porasty brečtanov. V takýchto chvíľach a na takýchto miestach je pôžitkom dopriať si siestu na niektorej z lavičiek a ochutnať talianske ristretto. Po príchode do Montalcina sme zaparkovali na parkovisku pri pevnosti Rocca. Ide o stredovekú pevnosť, ktorá ponúka možnosť prejsť sa po vysokých hradbách a vychutnať si výhľad na mesto i údolie. Keď sme napokon vstúpili do mesta, nezmierili sme sa s odchodom, pokiaľ sme neprešli jeho uličkami a nevystúpili ku katedrále Duomo di San Salvatore. Za ňou sme našli kaskádovitý park s nádherným pohľadom na okolité kopce. Montalcino je miesto vhodné na pikniky a dlhé prechádzky, pretože vydláždené ulice tu striedajú prašné chodníky vedúce do polí kamsi do diaľky. V uliciach Montalcina nájdete mnoho vinoték s ponukou miestneho vína. Nezdráhajte sa, keď vám v nich ponúknu a nalejú deci na ochutnávku, je to miestny zvyk a spôsob okúzlenia turistov. Nie sme znalcami vína, nechali sme si však poradiť a mesto sme opúšťali s pár fľašami Brunella. Na krásy Toskánska budeme môcť spomínať pri spoločnej večeri a pohári chutného vína. Tak, ako to robievajú Taliani. TIPY PRE NÁVŠTEVU AREZZA A MONTALCINA: Na rozdiel od iných toskánskych miest námestie v Arezze je otvorené a vedie na plošinu s výhľadom na krajinu okolo. Nájdete tu mestský park s pomníkom Francesca Petrarcu a pevnosť Fortezza Medicea – staré opevnenie, ktorého priestory veľmi pôsobivo dotvára výstava umeleckých diel. Ak ste obdivovateľov maliarskeho umenia, navštívte kostolík San Francesco v Arezze. Budete mať možnosť obdivovať zachovalé fresky známeho toskánskeho umelca Piera della Francesca. V Arezze stojí rodný domov básnika Francesca Petrarcu a taktiež domov renesančného architekta Giorgia Vasariho. Ak si chcete odniesť domov ako suvenír víno, hľadajte ho priamo v oblasti (meste) jeho výroby. My sme kupovali Brunelo di Montalcino a najlepšiu cenu sme našli priamo v Montalcine. Neďaleko Montalcina stojí úchvatné stredoveké opátstvo Abbazia di Sant´Antimo. Je jedným z najkrajších v Taliansku a to, čo Vás v ňom uchváti, je prenikanie svetla do vnútra budovy. Praktické tipy na návštevu Toskánska spísala Veronika z blogu Lenivá kuchárka. Nájdete ich v článku Dovolenka v Taliansku - Ako ušetriť a na čo si dať pozor. A tie najlepšie talianske koláče, aké doma nedostať, pre vás napiekla Dottka. Spolu s článkom nájdete jej recepty v letnej Brezze. Tá je online a celá vaša TU. The post Dovolenka v Toskánsku appeared first on BREZZA.
Cena: 335 €Dovolenka v Toskánsku vo vile**** zo 16. storočia s bazénom
prejsť na článokCena: 179 €Dovolenka v Toskánsku v hoteli Cappelli s chutnou polpenziou pár minút od kúpeľného raja
prejsť na článokCena: 240 €Celoročný pobyt v Toskánsku - oddych v historickej vile s bazénom a raňajkami
prejsť na článokCena: 145 €Romantika v Toskánsku pri jazerách: Hotel Rosati *** s raňajkami, welcome drinkom, zľavou do kúpeľov
prejsť na článokDlho sme uvažovali nad dovolenkou s rodinou spojenou s rybačkou. Keďže to mala byť prvá dovolenka s babami strávená v
prejsť na článok