Stáli sme pár metrov od vojny a predsa v bezpečí. Mama sa o mňa bála viac ako ja sama. Vrel vo mne adrenalín a hnal ma pocit neférovosti, možno preto som nedokázala vnímať nebezpečnosť situácie. Na hranici Vyšné Nemecké Užhorod som strávila týždeň tesne po začiatku vojny, a vrátila som sa s vnútorným prežívaním na hrane chaosu. Paradoxne boli tie dni na hraničnom priechode najorganizovanejšie. Mali sme režim, kedy sme sa striedali a hoci som mala viackrát na mále so slzami, väčšinu času sme venovali pozornosť našim novým susedom a susedkám a nemali tak možnosť sa zamýšľať nad bolesťou, ktorá z východu prichádzala vo veľkých vlnách. Keď sa spojila veľká časť slovenského obyvateľstva na pomoc Ukrajinkám a Ukrajincom, premýšľala som, či toto je spôsob, akým spolu budeme vedieť spolunažívať. Či nás až čas krízy doženie k pochopeniu podstaty a zrieknutiu rozdielov. A či až je výstižnejšie ako snáď, keď my tú klimatickú žijeme teraz. A spolu s ňou to budú ďalšie vlny migrácie plné rovnakej i silnejšej bolesti, ale aj zúfalstva a beznádeje. Ak sú kríza a jej dôsledky hmatateľné, môže nám ukázať spôsob, ako spolu fungovať v najhorších časoch? Nebude to neskoro? Zdá sa mi však, že až vtedy sme schopní zbaviť sa akýchkoľvek nánosov moci a privilégia. Keď necítime naše pozície, zrazu sme oslobodení od množstva procesov, ktoré nami hýbu pri otázke inej národnosti, rasy, rovnosti. Pretože koncept diskriminácie a osočovania spočíva v privilegovanosti. Privilégium pocitu byť nad niekým. Privlégium dokazovania si moci. Privilégium pozastavovania sa nad inakosťou toho druhého. Privilégium to vôbec riešiť. Dokazuje to akákoľvek iná kríza, ktorými sme prešli a ktoré stále žijeme. Nadradenosť a pocity menejcennosti nás dovádzajú k polarizácii a ešte väčším nepochopeniam. Rozdeleniam. Hádkam. Malé bitky, ktoré nás ako spoločnosť trhajú. Riešenie nespočíva len v priamej konfrontácii s katastrofou. Vyžaduje si dovzdelávanie sa na vedomostnej, ale aj emocionálnej úrovni. Pochopenie súvislostí, ktoré odstránia akékoľvek naučené chodníčky, ktoré samotne spôsobili krízu. Potrebujeme dekolonizovať staré dogmy: o rase, o rozdieloch, o nesebeckosti, o (white) privilege a o nás ako takých. Pomohlo by, ak by sme si pokladali otázku how will we live together? Na prvú mi napadá odpoveď: absolútne nie, je to úplné minimum. Ale na škole nás predsa učili, aby sme boli zvedaví. Tak v sebe budujem zvedavosť, pýtam sa veľa otázok, predstavujem si rôzne scenáre (v rámci duševných kapacít) a zrovnávam sa s myšlienkou, že toto je nová realita. Život v neistote, v neustálej zmene, v kríze a bez pauzy. Ale ak už aj je neskoro, možno je tu nádej. FOTO / KVET NGUYEN PRE NADÁCIU MILANA ŠIMEČKU Ak sa budeme pýtať, ak budeme hľadať odpovede, a ak sa nimi necháme viesť. Alebo inak, ak využijeme našu ľudskú predispozíciu a naozaj budeme tí múdrejší. Možno budeme menšina, ale aspoň sme to skúsili. Možno sa k nám pridá vlna nového obyvateľstva, s ktorou sa naučíme žiť. Bude to náročné, ale nie nemožné. Len by sme mali začať. Každý vo svojom okruhu a nakoniec spoločne. AUTORKA TEXTU & FOTIEK / KVET NGUYEN The post How will we live together appeared first on Klíma Ťa potrebuje.
Fotoreport z prehliadky na tohtoročnom Fashion LIVE!
Milí fanúšikovia, vo štvrtok večer (19. 12. 2019) Vás pozývam na sledovanie live záznamu na Jednotke RTVS z jubilejného koncertu so skupinou INDIGO v Košiciach v rámci česko-slovenského turné Peter NAGY 60 CZ/SK Tour. https://www.rtvs.sk/televizia/program
prejsť na článokV dňoch 15.-17.9. 2017 sa zúčastníme výstavy DLG-Waldtage – Innovative Forstpraxis live v Nemecku a spolu s naším partnerom Heinemann Forsttechnik Vás srdečne vítame.
prejsť na článokLesné traktory EQUUS sa zúčastnia výstavy FORST LIVE v Nemecku od 29.4. do 1.5.2022.
prejsť na článokFar far away, behind the word mountains, far from the countries Vokalia and Consonantia, there live the blind texts. Separated they live in Bookmarksgrove right at the coast of the Semantics, a large language ocean. A small river named Duden flows by thei
prejsť na článok