JURAJ ČERVENÁK: DOBYVATELIA STRATENEJ ŠTÔLNE

I. „Na brigádu, Jurko, na brigádu?“ zvykla na mňa spoza plota volať suseda Šemodová, keď som počas prázdnin v lete 1989 každé ráno okolo deviatej vyrážal z Jurajštôlne do Štiavnice. „Niečo podobné, teta,“ mával som na ňu s úsmevom. Nemal som to svedomie prezradiť jej pravdu. Chodil som totiž do „filmového klubu“, ako sme to zveličene nazvali s vrstovníkom Martinom. To leto bolo výnimočné. Kdeže, nevetrili sme pád socializmu, o niečom takom sme vtedy nemali ani potuchy a aj keby, v tom veku nás to príliš netankovalo. Práve som vychodil základnú školu a celý sa chvel očakávaním, čo ma čaká na gymnáziu. Prirodzene, najviac som sa tešil na nové spolužiačky. Nateraz však mojím kumpánom zostával Martin. V tom veku sme sa už začínali obzerať za dievčatami, ale keďže ony sa zatiaľ neobzerali za nami, venovali sme sa typickým chalanským kratochvíľam tých čias – zháňali sme cigarety a pivo, prerábali vzduchovky na streľbu malokalibrovými nábojmi a podomácky vyrábali výbušniny z prázdnych sprejov, ktoré sme plnili zmesou cukru a travexu, prudko horľavého prášku na ničenie buriny. Boli to skrátka tie krásne časy, keď deti nevysedávali doma za počítačmi a mobilmi a hrali sa pekne vonku. Okrem toho sme milovali filmy. Čo milovali, úplne sme ich žrali. Najmä tie západné a najviac tie, čo papaláši zakazovali – bondovky, rambovky, Hviezdne vojny. Boli fascinujúco iné a tisíckrát zábavnejšie než to, čo vysielali dva programy československej televízie, kde vrcholom zábavy predstavovali vinnetouovky a Angelika. Aj tie si však komunisti nechávali v zálohe na čas cirkevných pútí či protestných zhromaždení typu sviečkovej demonštrácie – vtedy ich promptne zaradili do vysielania, aby ľudí udržali doma pri televízoroch. Lebo socializmus už síce mlel z posledného a hnutie proti nemu silnelo, ale raz darmo – boj za slobodu je vec ušľachtilá, lenže keď je v telke neodolateľná „markíza anjelov“, díva sa celá família. Trpeli sme teda zúfalou filmovou podvýživou, o to viac, že kino v bývalom Katolíckom spolku v druhej polovici 90. rokov zavreli pre havarijný stav. Štiavnica zostala niekoľko rokov bez kina. A uprostred tohto kultúrneho hladomoru sa Martin jedného dňa vytasil s informáciou, že má prístup k videu. K videu?! Pri všetkých svätých a Leninovej múmii, k videu?! O videoprehrávačoch či dokonca videorekordéroch sme vtedy iba snívali. V časoch, keď boli platy okolo 1200 1500 korún, väčšina ľudí žila z ruky do úst a vrcholom exotiky bol zájazd wartburgom k Balatonu, stál ten zázrak od podniku Tesla tučných 20 000 korún československých. Bežný smrteľník si veru dvakrát rozmyslel, či do niečoho takého investuje viac ako ročnú mzdu. Martinova teta však bola vedúcou v Pionierskom dome oproti starému špitálu. Od nej vedel, že do spoločenskej miestnosti k farebnej telke zakúpili novučičký videorekordér. Martin zúročil svoje príbuzenstvo so súdružkou vedúcou a presvedčil ju, aby nám dovolila sa tam po doobediach schádzať a usporadúvať filmové maratóny. Kde však zohnať kazety s filmami? To nebolo len tak. Pašovali sa zo západu, pokútne kopírovali, predávali za mastný peniaz. Aj toto mal Martin vymyslené – mal kamaráta Erika a jeho strýko Vlado bol vedúcim mäsiarstva. V tej dobe v Štiavnici platilo známe „ja som baník, kto je viac?“, na čo sa odpovedalo „predseda emenvé alebo mäsiar“. Skrátka a dobre, strýko Vlado bol zabezpečený, takže okrem iných zázrakov, zapovedaných obyčajnej robotníckej triede, vlastnil aj videorekordér. O jeho polici s hádam 300 kazetami (na každej z nich zvyčajne dva filmy) nám Erik rozprával ako o mýtickom zlatom meste stratenom v hlbinách Amazónie. Preto sme ho poverili úlohou, aby podnikol výpravu do tejto komnaty zázrakov na sídlisku Drieňová a presvedčil strýka, nech sa s nami podelí o svoje poklady. Akože ináč, Vlado sa najprv krútil. Taká kazeta bola krehká vec a ľahko sa mohla v cudzom prehrávači zhúžvať či dokonca pretrhnúť. Synovca však nemohol len tak odbiť a nakoniec súhlasil. Tak sa stalo, že v dobách, keď televízia vysielala len reportáže o žatve a plnení päťročnice, my sme v Pionierskom dome každé doobedie rozpaľovali video a hltali jeden film za druhým. Terminátora, Predátora, Barbara Conana, všetky diely Amerického ninju či Nočnej mory z Elm Street, staré anglické horory plné pavučinami zastretých hrobiek, talianske krváky o kanibaloch, čo v džungli striehnu na havarované lietadlá s vrieskajúcimi blondínami, parádne westerny majstra Leoneho. Cítili sme sa ako rebeli, keď sme v priestoroch ustanovizne zameranej na výchovu socialistickej mládeže sledovali, ako Rambo kosí ruských vojakov v Afganistane a James Bond uniká pred zákernými československými pohraničníkmi v zasnežených veľhorách medzi Bratislavou a Viedňou. Tým skôr, že si súdružky vedúce spokojne písali do výkazov, že mládež dokonca aj cez prázdniny prejavuje záujem o ich aktivity. Naša filmová sekta sa postupne rozrastala a než sa prázdniny preklopili do druhej polovice, mala už zo desať fanatických stúpencov. Väčšinou chlapcov, ale z času na čas sa pridala aj Martinova o rok mladšia sestra Jana. Nebola na zahodenie, ale aj tak s ňou nikto nechcel chodiť, pretože sa s bratom podobali ako vajce vajcu a Erik raz povedal, že keby sa s ňou mal bozkávať, akoby sa cmúľal s Martinom. Odvtedy sa ku nej všetci chalani správali, akoby mala lepru. Nevyzerala, že by jej to prekážalo, väčšinou bola myšlienkami niekde inde. Vtedy som si to príliš neuvedomoval, ale dnes viem, že pre Martina a Janu tie filmové dopoludnia s kamarátmi znamenali niečo viac. Omnoho viac. Ani nie pred rokom im totiž zomrel otec. Mal iba čosi po štyridsiatke, bol to kusisko chlapa, silný a rázny, stelesnenie toho spomínaného „ja som baník, kto je viac“. Ukázalo sa, že okrem predsedu emenvé a mäsiara má nad baníkmi navrch aj príroda a blbá náhoda – jedného dňa ho zavalilo v bani a než sa k nemu dostali, dodýchal. Nečudo, že prázdniny s každodenným výletom do iných svetov a časov, k nekompromisným víťazstvám dobra nad zlom predstavovali pre Martina a Janu čosi ako psychoterapiu. Toto je v skutočnosti ich príbeh. A Monikin. Monika sa k nám pripojila až v auguste, ale pre našu partiu to bol zlomový bod. Vďaka nej sme zažili dobrodružstvo, ktorému sa nemohlo rovnať nič z toho, čo na nás vychrlila obrazovka televízora v Pionierskom dome. Všetko sa začalo tým, že sme Monikinou zásluhou prvýkrát uvideli najlepší film všetkých čias. Vlastne nie. Začalo to červenou minisukňou. II. „Na brigádu, Jurko, na brigádu?“ Zmeravel som len pár krokov od našej bránky a zaskočene sa rozhliadol. Hlas spoza plota totiž nepatril susede Šedmodovej, ani sa neozýval z jej záhrady. Zvrtol som pohľad na opačnú stranu ulice a zbadal Moniku. Normálne tu nebývala. Jej rodičia mali dom v Štiavnici za Botanickou záhradou a na Jurajštôlňu chodievala k starkým, ktorí tu žili odnepamäti. Moniku som si všímal už nejaký čas, najmä keď okopávala babkine hriadky s mrkvou iba v plavkách, alebo sa len tak opaľovala na priedomí. Bola odo mňa o rok staršia, už sa chystala do druhej triedy na gympli. Do toho rána sme sa bližšie nezoznámili, len sme sa občas zbežne pozdravili – z mojej strany zväčša hanblivo a vyhýbavo. O to viac ma prekvapilo, že ma vôbec oslovila. V tom veku sme verili, že dievčatá sa zásadne bavia iba so staršími chalanmi a my mladší sme pre nich niečo ako hmyz v tráve – v podstate neviditeľní. „Ahoj.“ Len-len, že som sa nezakoktal aj v tom jednom slovíčku. Usmievala sa na mňa spoza živého plota, v očiach zvláštna iskra, nakrátko ostrihané blond vlasy sa jej ligotali na slnku. „Každé ráno na brigádu, hm-hm, niekto tu bude mať na konci prázdnin pekne ťažké prasiatko,“ podpichovala. „Jedine, že by si nechodil brigádovať. Ale kam inam by si tak svedomito deň čo deň mašíroval? Za frajerkou?“ „Nemám frajerku,“ priznal som sa, ešte stále utopený rozpakoch. „Tak potom je to záhada. Vonkoncom nevyzeráš na ten typ, čo behá s vedrom za traktorom a zbiera zemiaky. Okrem toho, na krumpľové a jablkové brigády sa chodí na jeseň. Je to celkom dobrá ulievačka zo školy.“ „Trafila si, nechodím brigádovať. Dokonca ani nemám prasiatko, iba takú malú pirátsku truhličku.“ „No dobre, tak kam máš teda namierené?“ Pokrčil som plecami. „Založili sme filmový klub. Ja a pár kamošov. V Pionierskom dome majú video, chodíme tam pozerať filmy.“ V Monikiných očiach sa opäť zablyslo. Bez slova prešla poza plot k chodníku, čo viedol od domu k bránke. Keď vyšla na ulicu, ukázalo sa, že má oblečenú kratučkú červenú sukňu. Musel som nasadiť maximálnu sebakontrolu, aby som nezízal na jej opálené nohy. „Filmy,“ vydýchla tónom, akým súdruhovia v telke rozprávali o Sovietskom zväze. „Milujem filmy. Keby som bola tušila, že toto je tvoj každodenný cieľ, už dávno by som sa pridala a požiadala o členstvo v tom vašom klube.“ Z predstavy, že medzi svojich kamošov privediem o rok staršiu babu, sa mi až zarosili okuliare. „Ozaj máš rada filmy?“ „Si píš.“ „Aké? Tri oriešky pre Popolušku?“ Prižmúrila oči. „Len sa nerob. Tiež na ňu čumíš každé Vianoce. Aj na Mrázika.“ „Čoby nie,“ znovu som pohodil plecami, „ale mám radšej iné žánre. Akčné, vojnové, horory, kovbojky, strieľačky také ty zrejme nesleduješ.“ „Čoby nie?“ napodobnila ma. „Tvoje tri najobľúbenejšie filmy?“ „Hm. Sedem statočných nie, počkaj!“ „Čakám.“ „Vtedy na Západe.“ „Niekto tu miluje kovbojky.“ „Ale na prvom mieste mám Súboj titanov.“ „Ten som videla. Super film. Zbožňujem grécku mytológiu.“ „Hovor mi o tom, Petiškove Staré grécke báje a povesti viem skoro naspamäť.“ „Ja čítam skôr Zamarovského. Chcem študovať archeológiu. Ako môj oco.“ „Počul som, že teraz robí vykopávky na Starom Meste.“ „Tak, tak. Občas mu tam chodím pomáhať. Nie je to také vzrúšo ako hľadať poklad na Striebornom jazere, ale baví ma aj vyťahovať zo zeme staré črepy, kusy muriva a hrdzavé nástroje.“ „A čo tvoj najobľúbenejší film?“ „Ľahká hádanka, keďže tu básnim o archeológii.“ Akiste som sa netváril príliš chápavo, lebo prekvapene zdvihla obočie. „Nevieš? Predsa Dobyvatelia stratenej archy.“ Vytreštil som na ňu oči. O tom filme som počul hotové legendy, no štiavnické kino zavreli predtým, než k nám dorazila kópia. „Nevidel si?“ čudovala sa Monika. „Ani nemusíš odpovedať – rozhodne nevidel. Kebyže áno, tiež by si ho mal na prvom mieste rebríčka. Nič lepšie neexistuje, dokonca ani Hviezdne vojny sa na Dobyvateľov nechytajú. A už to má aj dve pokračovania, ale tie v našich kinách zatiaľ nehrali. Chcel by si si Dobyvateľov pozrieť?“ „Ako to myslíš?“ „Zajtra môžem do Pionierskeho domu doniesť kazetu.“ „Ty máš kazetu s Dobyvateľmi?“ vydýchol som v takmer nábožnom vytržení. „Máte doma video?“ „Len prehrávač. Ale varujem ťa, kvalita za veľa nestojí. No keď nič iné, má to aspoň normálny český dabing z kina.“ Takto sa musel cítiť Artuš, keď na prvý pokus vytiahol meč z kameňa. „Tak dobre. Jasné. Budem tvoj dlžník, ak mi film požičiaš.“ „Pôjdem s tebou do toho vášho filmového klubu.“ „Prečo?“ „Nechceš, aby som šla?“ „To nie teda áno, chcem, ale môžeš si Dobyvateľov hocikedy pozrieť doma, nie?“ Krátko sa zasmiala. „Toto si predsa nenechám ujsť.“ „Čo akože?“ „Sledovať vás, ako sa budete tváriť, keď si prvýkrát pozriete najlepší film všetkých čias.“ III. Bola to kópia kópie z mnohých predchádzajúcich kópií, pričom najmenej jedna z nich musela byť pokrčená, čo v obraze navždy zanechalo škaredé šrámy. O farbách škoda reči, všetko bolo žltkasté okrem egyptského piesku. Zvuk naozaj pochádzal z oficiálnej distribúcie, takže doktor Jones mluvil hezky česky, ale skúste si predstaviť, že niekto v 80. rokoch na vtedajšej technike urobil pirátsky záznam filmu v prítmí kinosály. Presne tak – mali sme problém rozoznať, čo sa deje na obrazovke. Napriek tomu sme na ňu dve hodiny vo vytržení civeli, akoby šlo o priamy prenos z pristátia na Marse. Pri úvodnej scéne v chodbách juhoamerického chrámu sme zatajili dych a vyfúkli až vtedy, keď skladník odtisol truhlu s archou do hlbín obrovského skladu. Ja som sa možno dvakrát trikrát obzrel na Moniku a videl, ako sa so širokým úsmevom baví na našich výrazoch. Iste, Erik už predtým doniesol Hviezdne vojny a videli sme aj pár bondoviek, ktoré Indyho nepochybne inšpirovali, ale toto bola celkom iná liga. „No páni,“ hlesol na konci Martin a zvalil sa na operadlo stoličky, lebo celý čas strávil v kŕčovitom predklone s lakťami na kolenách. „To bolo ja ani neviem, čo sa práve prihodilo. Dobreže mi mozog nevytiekol ušami.“ „Dnes už druhý film nedáme,“ zastenal Erik. „Po tomto bude hocičo len nudná otrava.“ „Podľa mňa,“ nadhodil som, „už nemusíš zháňať ďalšie kazety. Do konca prázdnin budeme každý deň točiť len túto.“ „To určite,“ zasmiala sa Monika, vstala a prešla k videorekordéru, kde sa práve kazeta pretočila na začiatok a hlasno zacvakala. „Ešte by ste ju zodrali. Ale ak túžite po ďalších archeologických dobrodružstvách, môžete prísť brigádovať na Staré Mesto. Môjmu ocovi sa zopár šikovných rúk isto zíde.“ „Sú tam chodby plné zákerných pascí, šachty zamorené hadmi a pohanské oltáre so zlatými pokladmi?“ spýtal sa Erik. „Ak nie, ďakujem pekne.“ „Lemry lenivé,“ odfrkla si Monika. „Ale dobre – ak chcete zažiť niečo, z čoho si cvrknete do treniek, mám ešte jeden návrh. Môžem vám ukázať jedno miesto, kam celé stáročia nevkročila ľudská noha. Len musíte prisahať, že to nikomu nevykvákate a že nebudete stvárať somariny.“ „Čo je to za miesto?“ vyzvedal som. „Uvidíte, ak prídete na Staré Mesto. Dnes večer, dajme tomu o ôsmej.“ „To už sa bude pomaly stmievať,“ namietol Martin. „Dolámeme si krky, sú tam jamy po povrchovej ťažbe, halabala zakryté šachty“ „Potrebujete baterky. A obujte si niečo pevnejšie, určite nie trampky alebo sandále, v tých sa tam človek naozaj môže zabiť.“ „Neviem-neviem, či ma naši tak neskoro pustia von,“ krútil Erik hlavou. Monika pohodila plecami. „To už je na každom z vás. Počkám pri chodníku, čo vedie hore k valom. Kto nemá plné gate, nech je o ôsmej tam.“ S tým vzala kazetu, rozlúčila sa a vyšla z dvier. Predtým sa však krátko obzrela a vrhla na mňa nenápadný pohľad, akoby mi chcela zdôrazniť, že so mnou ráta. A hoci mi bolo jasné, že rodičia mi neskorý výlet riadne ošomrú, v duchu som sa zaprisahal, že večer budem na určenom mieste. IV. Povedané knižným jazykom, dochvíľnosť nepatrí medzi moje cnosti. Tentoraz som však dorazil dokonca s predstihom, okolo pol ôsmej. Chvíľu som sa sám tmolil po úpätí skalísk obnažených dávnym povrchovým dolovaním a prepadal obavám, že sa už nikto iný neukáže a zajtra budem terčom posmechu, lebo som naletel hlúpemu žartu. Potom sa však ozval štrkot kamenia a spoza borovíc sa svižným krokom vynorila Monika. Namiesto minisukne mala maskáčové nohavice, ktoré zrejme nosila na archeologické nálezisko, keď pomáhala otcovi. „Prvý odvážlivec,“ venovala mi jeden zo svojich úsmevov. Zjavne ich mala nevyčerpateľnú zásobu. „Obutý si dobre. Svetlo máš?“ „Jasné,“ ukázal som jej lampáš. Poobzerala sa. „Myslíš, že príde ešte niekto?“ „Bohvie.“ „Niežeby mi to trhalo žily,“ dodala po chvíli. „Nejako sa zabavíme aj sami dvaja.“ Hneď som pocítil vnútornú triašku – nič romantickejšie mi dovtedy žiadne dievča nepovedalo. Vrhol som na Moniku kradmý pohľad, ale ona sa dívala kamsi k mestským strechám na svahu pod nami a na perách jej pohrával neprítomný úsmev. Potom odrazu zvážnela. „Môžem sa ťa niečo spýtať?“ „Jasné.“ „Martin a jeho sestra Jana?“ „Hej, Janka.“ „Nie sú oni deti toho baníka, čo ho vlani veď vieš.“ „Hej,“ prisvedčil som s povzdychom. „Zahynul v bani pod závalom.“ „Hrozná tragédia. Neviem si to ani predstaviť, prísť takto zrazu o jedného z rodičov.“ „Tak, vieš, ono to celé bolo“ Zarazil som sa, predsa len som Moniku nepoznal tak dobre, aby som pred ňou vyťahoval súkromie svojich kamarátov. „Čo?“ „Ale nič.“ „Načal si, tak pokračuj,“ naliehala. „Celé to bolo trochu inak. Toto bol možno preňho lepší koniec.“ „Ako to myslíš?“ „Po nešťastí vysvitlo, že mal pokročilú rakovinu pľúc.“ „Preboha!“ „On o diagnóze vedel, ale pred rodinou ju zatajil. Lekár to pozostalým prezradil až krátko po pohrebe.“ „Rakovina, človeče“ „Bol fajčiar, to mu isto nepomohlo, ale hlavnou príčinou bolo dvadsať rokov fárania a mizerné pracovné podmienky tam dole. Vraj aj keby ho nezabilo v bani, zostávalo mu nanajvýš pol roka. Navyše sa povráva hm, to je asi blbosť.“ „Čo?“ „Ten zával vraj bol akýsi čudný.“ „Ako čudný?“ „Spadlo to len na jednom krátkom úseku, rovno naňho. Nikto okrem neho neutrpel zranenie, ani nebol v ohrození. Ostatným baníkom to vraj potom celé nešlo do hlavy – vraveli, že s takými menšími závalmi počítajú a sú pripravení pred nimi ujsť. Chápeš, čo chcem povedať? Akoby sa Maťov otec rozhodol tam zostať. Možno, dokonca“ Zmĺkol som a zavrtel hlavou. „Možno ten zával spôsobil náročky, aby si skrátil utrpenie,“ doplnila Monika. Prikývol som. „Ale pred tými dvoma o tomto ani slovko.“ „To mi ani nemusíš vravieť. Dokelu, toto som asi mala vedieť predtým, ako som vás sem zavolala. Napokon bude asi lepšie, ak Martin s Janou neprídu. Tam, kde vás chcem zobrať“ Akurát vtedy sme však začuli kroky a tiché hlasy. Onedlho sa na chodníku ukázali súrodenci. Žiaden div – ochotne skočili po každej príležitosti, ktorá im umožnila uniknúť od ťaživých spomienok a stále uplakanej mamy. „Čo Erik?“ rozhliadol sa Martin. Potriasol som hlavou. „Tebe nedal vedieť?“ „Nie.“ „Počkáme do štvrť, dlhšie nie,“ rozhodla Monika, veliteľka výpravy. Hodiny dole v meste odbili osem. Slnko práve zašlo za hrebeň Tanádu a pozvoľna padal vlažný letný súmrak. Odvrátil som pohľad od Štiavnice v údolí a znovu prešiel očami po Starom Meste. V hustnúcom šere vyzeralo čoraz strašidelnejšie – návršie vrchu Glanzenberg bolo zjazvené dávnou banskou ťažbou, nad jamami a zamrežovanými ústiami šácht sa týčili masívne skalné steny, ešte nad nami sa klenulo rozľahlé zalesnené návršie, kde archeológovia postupne odkrývali staré valy a základy múrov, zvyšky prvého štiavnického hradu. O týchto miestach sa rozprávalo veľa pochmúrnych povestí, akoby tu na povrch vyvierali nedobré sily zo spletitého bludiska banských chodieb v hlbinách. „Štvrť,“ ohlásila Monika. „Kto neprišiel, má smolu. Ideme. Pozor pod nohy a žiadne vylomeniny. Držte sa za mnou, poznám to tu najlepšie a viem, kam stúpať a kam radšej nie.“ Nasledovali sme našu sprievodkyňu po chodníku do lesa a hore strmým svahom k vykopávkam. Medzi stromami sme už museli zažať baterky, aby sme sa nepotkýnali o kamene a vyčnievajúce korene. „Vidíte tie valy?“ ukázala Monika, keď sme dosiahli vrchol stúpania. „Najprv sa myslelo, že pochádzajú ešte z veľkomoravských čias alebo dokonca z praveku. Ale ako sa pokračuje v kopaní, oco a jeho kolegovia o tom začali pochybovať. Násyp a priekopa zrejme vznikli až v stredoveku a časť až počas protitureckých vojen. Vtedy už bol hrad dosť schátraný, ale Štiavničania dali opraviť opevnenie, aby tu mali útočisko v prípade nepriateľského útoku.“ „Páni,“ hvizdol Martin, „ty musíš byť dejepisárkin miláčik.“ Monika sa len usmiala a viedla nás od valov po zvlnenom hrebeni Glanzenbergu, kde archeológovia postupne odstraňovali hustý lesný porast a vyslobodzovali zo zeme zvyšky múrov. „Musel to byť poriadne veľký hrad,“ uvedomil som si rozľahlosť areálu. „A toto je len prvé návršie, hlavná časť s niekoľkými vežami a hradnou kaplnkou stála na druhom vrchole,“ prednášala Monika ochotne. „Veľká škoda, že sa z neho zachovalo tak málo, mohli sme mať v Štiavnici aj tretí zámok.“ „Nový, Starý a Najstarší?“ ozvala sa Jana. Monika prikývla. „Zrejme tu sídlili kráľovskí dozorcovia, ktorí z poverenia panovníka kontrolovali dolovanie a spracovanie rúd. Čítala som povesť, že tomuto poverencovi slúžili ozbrojení červení mnísi. Starali sa najmä o bezpečie na cestách, aby sa nestrácali zásielky striebra a zlata.“ „Červení mnísi?“ uškrnul som sa pochybovačne. „Akože templári?“ Monika sa zatvárila rovnako. „Zrejme je to iba rozprávka. Oco vravel, že zatiaľ nenašli jediný dôkaz o prítomnosti templárov v Štiavnici. Písomný ani hmotný.“ „Škoda,“ podotkol som so štipkou irónie. „Mohli sme spustiť pátranie po templárskom poklade.“ „Haha. Tak, už sme blízko.“ Zišli sme z prvého návršia do plytkého sedla, z ktorého sme už dovideli na zvyšky múrov na vyššom temene. Až k hlavnému hradu nás však Monika zjavne neviedla. „Tamto,“ ukázala vľavo, „podľa všetkého stál dom kráľovského dozorcu. Oproti nemu dom skúšača rúd.” „ A toto tu,“ prikročila k zvyškom starého kamenného múra, čo siahal ledva po pás, „bol zrejme sklad rudy. Ale mohlo to byť aj niečo celkom iné. Poďte. Opatrne.“ Vyhupla sa na múr a zoskočila zaň, do štvorcového priestoru, ktorý bol kedysi veľkou miestnosťou alebo menším nádvorím. Liezli sme za ňou. Pred nami sa v zemi rozďavila trhlina, do ktorej Monika obozretne zostúpila. Úzky chodníček viedol k tmavému klenutému otvoru v zemi. Keď doň Monika posvietila, videli sme, že je to len výklenok hlboký nanajvýš dva metre, možno začiatok zavalenej chodby. „Čo tam stojíte?“ mávla na nás. Jeden po druhom sme zišli do pukliny a spoločne nazreli do výklenku. Až vtedy sme zbadali, že v podlahe sa černie ďalší otvor. „No, čo poviete?“ obrátila k nám Monika rozžiarenú tvár. Dlho sme nič nevraveli. Prvý sa ozval Martin. „Diera. Výskum odhalil vzácnu stredovekú dieru v zemi.“ „Nie je to obyčajná diera,“ nenechala sa Monika rozhodiť. „Oco a jeho kolegovia si najprv mysleli, že je to studňa, ale potom to zavrhli. Hrad mal cisternu, v ktorej zachytával dažďovú vodu. A kúsok odtiaľto je prameň svätého Jána.“ „Banská šachta?“ hádal som. „Ani to nebude správna odpoveď. Skôr to vyzerá ako vstup do hradnej pivnice, možno nejakej podzemnej skrýše. Kto chce ísť prvý?“ „Kam?“ zháčila sa Jana. „Predsa dole,“ odvetila Monika a vošla do výklenku, ktorý bol taký nízky, že si musela čupnúť. „Ani za svet,“ striasla sa Jana. „Nič vám nehrozí. Ak sa budete správať rozumne. Tak čo, kto sa cíti ako Indiana Jones?“ Keď sme neodpovedali, Monika sa posadila na okraj diery a spustila do nej nohy. Než sme sa nazdali, zmizla nám z očí. V hlbokom predklone sme vošli do tesného priestoru a nazreli do otvoru v podlahe. Opäť sme uvideli Moniku, ako zostupuje po rebríku dolu štvorbokým komínom. Netrvalo dlho a zoskočila z najnižšej priečky rebríka na dno šachty. Pozrela hore a zaclonila si oči pred našimi svetlami. „Idete či nie?“ Nepočkala na odpoveď, vykročila a opäť sa nám stratila z dohľadu – na kolmú šachtu musela tam dole nadväzovať vodorovná chodba. Preglgol som nasucho a pozrel na Martina. „Choď prvý,“ vyzval ma. „Šibe vám?“ zaťukala si Jana na čelo. „Môže to byť o hubu.“ „Tak počkaj tu,“ povedal jej Martin. Vypúlila oči a obzrela sa. Obloha už tmavla a tiene stromov na hrebeni sa zlievali do väčších čiernych škvŕn. Trochu sa ochladilo a mierne pofukovalo, konáre šuchotali, až to znelo ako šepotavá pieseň. Hoci sme to dole do mesta mali ledva polhodinku, odrazu ma premkol pocit, že sme sa ocitli v akýsi odľahlých neprebádaných končinách, kde na nás striehnu neslýchané nebezpečenstvá. Jana si zjavne pomyslela niečo podobné, lebo sa zvrtla k nám a vyhŕkla: „Tu sama nezostanem. Ani bohovi.“ Šiel som teda prvý, hoci som mal úzko v hrdle. Kým po rebríku zostupovala Jana a za ňou Martin, ja som už na dne šachty svietil smerom, ktorým sa pobrala Monika. Svetlo jej baterky som zazrel hlboko v tme, nuž som sa opatrne vybral za ním. Murovaný klenutý strop bol dosť vysoko, aby som mohol kráčať vzpriamene. Došiel som k miestu, kde chodba kolmo zabočila a konečne som zreteľne uvidel Moniku. Stála pred kopou kameňov a zeminy, ktoré pochádzali z prielomu v stene a časti stropu. Chodbu však celkom nezavalili – keď som posvietil ponad zával, dalo sa rozoznať, že tunel pokračuje do útrob hory. Na jeho koniec sme nedovideli. „Toto naozaj nie je banská chodba,“ utrúsil som. „Veď vravím,“ prisvedčila Monika. „V štôlňach sa nerobili murované stropy, dupľom v tom období, keď bol hrad ešte obývaný. Toto musí čosi ako pivnica.“ „Alebo vchod do hrobky,“ dodal som zámerne ponurým tónom a zachechtal sa, aj keď to asi znelo silene. Nebolo mi všetko jedno. „Skôr tajná úniková chodba, ktorá vedie až kamsi na Starý zámok,“ pridal sa Martin, keď so sestrou zastali vedľa nás. „Možno tu templári skrývali svoj legendárny poklad,“ popustil som uzdu fantázii. „Vzácne relikvie z križiackych ťažení. Raz o tom natočia film Indiana Jones a svätý grál v Banskej Štiavnici!“ Všetci sa zasmiali, ale nie príliš nahlas, lebo podzemná chodba pôsobila stiesňujúcim, priam dusivým dojmom a naše hlasy v nej zneli cudzo, nepatrične. „Brrr,“ striaslo opäť Janu. „Prosím, povedzte, že ďalej už nejdeme.“ „Pôvodne som to mala v pláne,“ priznala sa Monika, „ale ako tak o tom rozmýšľam, asi by to nebolo dvakrát rozumné.“ „Ako ďaleko sa odvážil tvoj oco?“ zaujímal som sa. „Iba sem. Ten vstup hore,“ ukázala palcom cez plece, „objavil sotva pred týždňom. Zostúpil do šachty a došiel po tento zával, ale zatiaľ si netrúfol ho preliezť.“ „Lebo má zdravý rozum,“ povedala Jana. „Vyzerá to nebezpečne.“ Monika prikývla. „Prestavovala som si tajnú výpravu na miesta, kam stáročia nevkročila ľudská noha ale to bolo vonku a za denného svetla. Tu a teraz je mi jasné, že by sme príliš riskovali.“ „Aj tak to stálo za to,“ snažil som sa zahnať sklamanie, ktoré jej zaznelo v hlase. „Dobrodružstvo ako z filmu. Môžeme si predstavovať, čo archeológovia objavia hlbšie pod zemou, aké cenné nálezy“ „Pst!“ zahriakla ma náhle Monika. „Počujete to?“ Všetci sme zavreli ústa a natiahli uši. Vzápätí sme stŕpli od hrôzy. Z podzemia sa ozýval tajuplný šepot. V. Prichádzalo to z chodby za závalom, aspoň sa nám tak zdalo. Vzdialené, nezreteľné hlasy, vyvierajúce z temnoty v hlbinách hory. Zježili sa nám všetky vlasy a chlpy, Martinovi aj prvé puberťácke fúziky. „Doriti, čo je to?“ ucedil. „Znie to ako hlasy“ „Prestaň,“ zahriakla ma Jana, na smrť vystrašená. „Možno je to len vietor,“ stlmila Monika hlas, až sme ju ledva počuli. „Prievan v kadejakých štôlňach a puklinách. Ani to nemusí prichádzať spredu, ale spoza nás, zo šachty, ktorou sme prišli. Je to len zvukový klam“ „Nie,“ sykol som. „Počúvajte.“ Zatajili sme dych a vnímali len tajomné zvuky z temnoty. Čoskoro sme si boli skalopevne istí, že náš prvý dojem bol správny – z chodby za závalom k nám skutočne doliehala ozvena ľudských hlasov. Nerozumeli sme, čo hovoria, ale rozoznávali sme reč, slová, intonáciu viet. Keď sa k šepotu pridalo kovové cinkanie, už sme nepochybovali. „Dokelu,“ zašepkala Monika. „Niekto tam je.“ „Možno mali študenti, čo tvojmu ocovi pomáhajú s kopaním, rovnaký nápad ako my,“ nadhodil som. „Možno,“ prikývla Monika, ale neznela veľmi presvedčene. „Alebo sú to zlodeji.“ „Poďme naspäť, prosím,“ hlesla Jana. „Sú ľudia, čo chodia na archeologické náleziská, kradnú tam vzácne artefakty a predávajú ich pracháčom na západ,“ mračila sa Monika. „Ak sa niečo také stalo tu, ocova práca vyjde navnivoč. Počujte, musím ísť ďalej. Zistiť, čo sa to tu deje.“ „Neblázni,“ chytil som ju za lakeť. „Ak sú to naozaj zlodeji pamiatok, môžu byť nebezpeční.“ „Dám si pozor,“ odstrčila ma, zhasla baterku, zastokla si ju za opasok a začala sa štverať cez polámané kamene a hlinu, ktoré nám bránili v ďalšej ceste. „Posvietiš mi?“ „Nechoď tam!“ varoval som ju, ale vôbec ma nepočúvala. Už som pochopil, že je to súčasť jej povahy – keď už sa raz pre niečo rozhodla, išla si za tým hlava-nehlava. Vzdychol som si a namieril svetlo lampáša pod jej ruky a nohy, aby sa nezranila. Jana začala vzlykať. „Ja chcem ísť preč! Maťo, poďme domov!“ Nepamätám si už presne, čo ma primälo Moniku nasledovať, akiste typická chalanská potreba ukázať, že nemám menej odvahy než nejaká baba – čo na tom, že v skutočnosti som sa bál ako nikdy predtým? Odrazu som sa len pristihol pri tom, že tiež leziem cez zával. „Juro, kvapká ti na karbid?“ pokúšal sa ma zastaviť Martin, ale to už som bol na druhej strane haldy, vzpriamil som sa a vykročil za Monikou. Stála o niekoľko metrov ďalej, svietila si pod nohy a zrakom skúmala podlahu chodby. Všimol som si, že sa mračí. „Čo je?“ Otočila sa a posvietila za nás. Obzrel som sa. Vo vrstve prachu na zemi sa zreteľne črtali naše stopy. Naše a žiadne iné. Vymenili sme si pohľady. „Ak sú to zlodeji,“ šepla, „nevošli tadiaľto. Touto chodbou nikto neprešiel, odkedy spustol hrad na Glanzenbergu.“ Prežrel som naprázdno. Chodbou sa stále šírilo záhadné šemotenie, štrnganie a klopkanie. Monika sa váhavo pohla za zvukmi, ale už po chvíli opäť zastala, zhasla baterku a natiahla ruku k môjmu lampášu. Cvakol som vypínačom, načo nás obklopila tma, rušená len slabým svitom Martinovej baterky kdesi za nami. Lenže ani čierňava pred nami nebola jednoliata. Steny chodby sa už nestrácali v temnote. Hodný kus pred nami vnikalo do tunela matné svetlo. Keď sa naše oči prispôsobili, rozoznali sme, že svetlo má zelenkasto-modrý nádych a zvláštne sa mihoce – akoby sa odrážalo od sčerenej hladiny podzemného jazierka. Monika opäť zažala baterku, ale čiastočne sklíčko zaclonila dlaňou, aby jej svetlo dopadalo len pod nohy. Zakrádal som sa za ňou. Chvejivý svit bol čoraz zreteľnejší, až sme napokon mohli úplne zhasnúť lampáše a nechať sa viesť iba záhadnou žiarou. Chodba zabočila a tam Neskôr som často rozmýšľal, či to celé nebol iba čudesný sen alebo očný klam, vidina vyvolaná nejakými plynmi, o ktoré v podzemí prešpikovanom baňami nebola núdza. Keď som však po rokoch stretol Moniku, už zrelú štyridsiatničku s dvomi deťmi a čerstvo po rozvode, potvrdila mi, že si naše dobrodružstvo pamätá rovnako. Murovaná chodba niekoľko krokov pred nami ústila do podstatne širšieho priestoru, vysekaného priamo do skalného masívu. Sieň mala nahrubo opracované steny a členitý strop podopierali stĺpy ponechanej pôvodnej horniny. Monika pritisla chrbát k stene a začala sa posúvať na koniec chodby. Chytil som ju za lakeť. Obzrela sa a prstom na perách mi dala znamenie, aby som ani nemukol. Potom sa sunula ďalej, aby mohla lepšie nazrieť do siene a odhaliť tak zdroj modro-zeleného ligotu. Zostal som na mieste, lebo okrem svetla tu bol stále ten šepot, teraz už neodškriepiteľne ľudský. Zdalo sa mi, že v ňom rozoznávam nemčinu a čosi, čo znelo ako latinčina. Odrazu za mnou niečo šuchlo. Srdce mi skoro vyskočilo z hrude, no keď som sa prudko obzrel, zízala na mňa Martinova bledá tvár. Spoza jeho pleca vypliešťala oči Jana. Naznačil som im, aby nevydali ani hlásku. Po chvíli sme sa osmelili nasledovať Moniku. Výjav, ktorý sme vzápätí uvideli, mi dal na celý život neochvejnú vieru vo veci medzi nebom a zemou. Aj keď toto sme zažili pod zemou. Ústie chodby sa nachádzalo niekoľko metrov nad podlahou siene, od portálu viedlo dolu staré popraskané schodisko. A tam dole Mihotavé svetlo skutočne pripomínalo odraz slnka od nepokojnej hladiny. Žiadna voda tam však nebola, svit neznámeho pôvodu sa prelieval tajnou komnatou a priamo z neho sa tvarovali prapodivné postavy ako tiene vrúbené mátožným mihotom. Prechádzali tam a späť, hovorili spolu tým strašidelným nepozemským šepotom a vykonávali rôzne úkony – zazdalo sa mi, že jeden z nich niečo váži na veľkých váhach, ďalší sedel za stolom a rátal kovové prúty, iný niečo sypal z vreca do veľkej truhlice. Ani ľudia, ani predmety tam však v skutočnosti neboli, videli sme len ich svetelné ozveny, zjavenia z celkom iného času, čo z neznámych príčin uviazli v podzemnej kobke. „Templári,“ šepla Monika. „Duchovia templárov.“ Aj ja som si na jednom z prízrakov všimol plášť s veľkým krížom. „Ja chcem ísť domov,“ zafňukala Jana a na konci vety jej z hrdla unikol hlasnejší vzlyk. Duchovia razom ustali v činnosti, ktorú tu zrejme opakovali celé stáročia, a všetci ako na povel obrátili priehľadné tváre naším smerom. Jana to už nevydržala, hlasno zakvílila, zvrtla sa a vyrazila ozlomkrky chodbou naspäť po vlastných stopách. Martin za ňou zakričal a rozbehol sa tiež. Aj Monike a mne sa nadobro minula odvaha – bok po boku sme zaspätkovali od ústia chodby. Svit v podzemnej dvorane zosilnel a do prízrakov akoby dúchol vietor – potrhali sa na svetelné franforce a tie sa zliali do jedného víru. Aj hlasy zborovo vykríkli a doterajší šepot sa za pár sekúnd vystupňoval do prenikavého hukotu. „Zdrháme!“ zavelila Monika. Bleskovo sme sa otočili a vzali nohy na plecia. Svetelná vlna nás však dostihla, zhúkla nám do uší, postrapatila vlasy a zrazila nás na podlahu. V hlbinách Glanzenbergu to zadunelo a zapraskalo, po stenách sa rozbehli praskliny a okolo nás zavíril prach. Kdesi v chodbe niečo zarachotilo a s hrkotom sa zosypali kamene. „Maťo!“ zakričal som, zatiaľ čo sme si s Monikou navzájom pomáhali vstať. „Jana!“ Nedostali sme odpoveď a žalúdky nám skrútil strach. Ponáhľali sme sa chodbou. „Maťo!“ zreval som znovu. Začuli sme kašeľ. „Tu!“ ozval sa Martin. „Sme celí. Dúfam.“ Poletujúce svetlo našich bateriek odhalilo zaprášených súrodencov – vyzerali ako mlynári, čo práve naložili za voz vriec s jemne mletou múkou. Na Janinej tvári však už kreslili tmavšiu vzorku slzy. „Je to v riti,“ povedal Martin a ukázal na zával. Veru bolo. Chodbou sa už nedalo prejsť. Strop sa nadobro preboril a na pôvodnú kopu sa navalili ďalšie kamene a zemina. Cesta na povrch bola zablokovaná. „Skončíme ako náš ocko,“ vyrazila zo seba Jana. Pohľad na ňu mi trhal srdce. Neviem si ani predstaviť, akú úzkosť vtedy zažívala. Niežeby sme my ostatní sršali optimizmom. „Skúsime to odhádzať,“ navrhol som, hoci to mne samému znelo hlúpo. „Čím? Ako?“ lamentoval Martin. „Holými rukami s tými balvanmi ani nehneme. Sme odrezaní. Tí tí duchovia alebo čo to bolo, nás odtiaľto nepustia. Zavalili chodbu, aby sme nevyniesli na povrch ich tajomstvo. Celý vrch je prekliaty“ „Prestaň, hysterka,“ oborila sa naňho Monika. „Dostaneme sa odtiaľto. Štôlne pod Glanzenbergom sú všelijako poprepájané, je tu slušná šanca, že nájdeme druhý východ.“ „Tomu sama neveríš,“ zagánil na ňu Martin. „Sme v totálnej riti. Skapeme tu. Už teraz som smädný ako ťava a žiadnu vodu sme si nevzali, že nie?“ Prach sa pomaly usádzal, pokašliavali sme a prepadali chmúrnym myšlienkam. Jana sa posadila na veľký balvan, zložila si tvár do dlaní a usedavo sa rozplakala, až sa jej chveli plecia. „Neplač, Janka.“ Zmeraveli sme ako prikovaní. Po celom tele mi naskočili také zimomriavky, že sa na nich dali strúhať jablká. Tie slová totiž nevyslovil ani jeden z nás. VI. Jana s trhnutím zdvihla hlavu a pozrela na brata, zrejme v nádeji, že to povedal on. Martin sa však tváril rovnako nechápavo a zmätene ako my ostatní. „Čo“ vysúkal zo seba. „Čo to Počuli ste to?“ Prikývol som, Monika tiež. „Maťko,“ povedal ten hlas. Martin sa vyľakane zvrtol a namieril baterku do chodby. Kus od nás, na samej hranici dosahu svetla niekto stál – vysoká plecnatá postava, ktorá sa musela trochu hrbiť, lebo strop jej bol nízko. Súrodenci jednohlasne zajačali a lampáš vypadol z Martinovej ruky. Keď tým smerom posvietila Monika, chodba už bola prázdna. Rozochvený Martin si čupol k sestre a zovrel ju v náručí. Pre zmenu sa rozplakali obaja. Sám som cítil, že stačí málo, aby som sa zosypal. Len Monika si zachovala ako-tak chladnú hlavu, dívala sa smerom, kde sme zazreli záhadnú postavu a hrýzla si spodnú peru. Odkašľal som si. „Prisahal by som, že vidím vášho“ „Prestaň!“ oboril sa na mňa Martin nečakane. „Vieš, čo sa hovorí medzi baníkmi. Ak niekto zahynie v podzemí, jeho duch“ „Drž hubu!“ skríkol Martin, prudko vstal, schmatol ma pod krkom a len-len, že mi jednu nevrazil. Po chvíli však otvoril päsť a výhražne mi namieril do tváre ukazovák. „Neopováž sa to ani vysloviť!“ „Dobre, dobre,“ zdvihol som ruky na znak kapitulácie. „V poriadku. Hlavne sa upokoj.“ „Maťko,“ zopakoval ten hlas. Martin ma pustil a tackavo cúvol, až vrazil chrbtom do múra. Na tvári mal priam nepríčetný výraz, oči vytriešťal do tmy, ale posvietiť tým smerom sa neodvážil. Monika to urobila a museli sme zaťať zuby, aby sme nevykríkli. Postava bola späť. Pokynula nám rukou, otočila sa chrbtom a vykročila chodbou, až kým nezmizla za ohybom. „Myslím, že nás volá,“ zachripela Monika. „Chce, aby sme šli za ním.“ Pozrel som na Martina, ale ten ledva vnímal – akoby sa mu nejaké spoje v hlave rozdelili a zacvakli celkom inak, popletene. Jana na tom nebola lepšie. „To to nemôže byť pravda,“ vyrážala zo seba prerývane. „Toto všetko len sa nám to marí máme halucinácie“ „Všetci rovnaké?“ namietol som. Monika sa zhlboka nadýchla. „Nemáme inú možnosť,“ povedala slabým hlasom a pomaly vykročila. „Čo robíš?“ sykol som. Zamierila k miestu, kde sa len pred chvíľou zjavil prízrak. Chvíľu sme za ňou hľadeli, akoby zošalela, ale keď nám už pomaly mizla z dohľadu, odrazu sme sa spamätali a náhlivo vyrazili za ňou. Vo veľkej sieni vládla tma. Mihotavý svit, ktorý nás sem prednedávnom priviedol, sa vytratil. Jediné svetlo v podzemí vydávali žiarovky našich lampášov. Žltkasté kužele krúžili v tme a vykrajovali z nej hrboľaté steny a zaprášené kúty. V prachu na podlahe nebolo jedinej stopy. „Maťko. Janka.“ Znelo to ako vzdialené vzdychanie. Všetky baterky posvietili na opačný koniec dvorany. Nezreteľná tmavá postava na nás mávla, otočila sa a nečujne odkráčala do tmy. „Je to tak, ukazuje nám cestu,“ šepla Monika. „Poďte.“ Vyrazila dolu schodmi, ošúchanými skoro dohladka stovkami nôh, čo tadiaľto chodili v dávnych dobách. Netuším, kde sa v nej nabrala toľká odvaha, lebo my sme boli potentovaní od strachu. Prehryzol som však nedobré predtuchy a pohol sa za ňou. Martin a Jana zavesení do seba sa šuchtali za nami. Prešli sme krížom cez sieň a na mieste, kde sa naposledy ukázalo zjavenie, sme sa opäť dôkladne rozhliadli. Svetlo bateriek odhalilo v kúte skalnej dvorany široký otvor – od schodov sme naň nevideli, pretože sa skrýval za skalným ohybom. „Janka. Maťko.“ Neisto sme podišli k otvoru a zistili, že je to vchod do starej banskej chodby, kedysi vystuženej drevenými podperami. Väčšina z nich však už dávno spráchnivela a štôlňa bola plná polámaných, krížom popadaných trámov; kde-tu sa vŕšili kamene a zemina z menších závalov. „Tam ma nedostanete,“ zachripel Martin. „Čistá samovražda.“ „Za iných okolností by bola,“ pritakal som, „ale asi nemáme inú možnosť.“ „Stačí si kýchnuť a celé sa to zosype.“ „Maťo.“ zastenal hlas z temnôt. Prízrak nás neopustil – zahliadli sme jeho neostré obrysy hlboko v štôlni. Opäť zdvihol ruku, otočil sa a splynul s čierňavou mimo dosahu svetla z bateriek. Ako inak, prvá sa do štôlne odvážila Monika. Dlho sme otáľali, kým sme sa pobrali za ňou. Nedokázali sme sa ubrániť pocitu, že lezieme do pasce, z ktorej nebude úniku. Akoby nás stará banská chodba zámerne lákala do svojich útrob. Pomyslel som na to, že kedysi v nej haviari pracovali v neľudských podmienkach a bezpochyby tu mnohí z nich zahynuli. Štôlňa si zvykla na prídel čerstvých duší a keďže už stáročia žiadne nedostala, musela byť vyhladnutá a my sme predstavovali vítaný pokrm. Napriek hrôze, čo nás opantala, sme však postupovali hlbšie a hlbšie do bane, prekračovali sme práchnivé trámy, liezli cez haldy kamenia a vlhkej hliny. Chodba sa viackrát zatočila a prekonali sme aj úsek, keď klesala tak prudko, že sme sa ňou museli zošmyknúť po zadkoch. Vzdialenosť od vchodu hore na Glanzenbergu sa neustále zväčšovala. Definitívne sme stratili orientáciu. Masa horniny, ktorá nás delila od povrchu, akoby nás dusila, dýchalo sa čoraz horšie, dochádzala nám sila. A nielen fyzická. Potom, z ničoho nič, chodba skončila. Došli sme k mohutnému závalu a ďalej sa ísť nedalo. Hneď som vedel, čo povie Martin. „Tak teraz už sme naozaj v riti,“ vydýchol, bezvládne sa oprel o stenu a zošuchol sa popri nej na zadok. Jana sa zviezla k nemu a opäť sa rozplakala. Spýtavo som pozrel na Moniku, dúfal som, že má v zásobe nejaký nápad alebo aspoň povzbudivé slovo. Aj ona však iba bezradne pokrčila plecami. „Mrzí ma to,“ potiahla nosom. „Ja som vás zatiahla do tohto maléru. Myslela som, že nájdeme cestu“ „Neplač, Janka,“ povedal ten hlas, tentoraz celkom zreteľne a blízko. Strhli sme sa a všetci ako na povel posvietili na strop, lebo sa nám zdalo, že to zaznelo odkiaľsi zhora. Zbadali sme to hneď. Medzi závalom a preboreným stropom sa černela medzera. „To musí byť cesta von,“ svitla Monike nádej. Nepotrebovala sa s nami radiť, na nič nečakala a začala sa štverať po kameňoch k stropu. „Daj pozor,“ varoval som ju, ale nepočúvala ma. Vyliezla až k škáre, posvietila si do nej, hlasno zaňuchala. „Cítim čerstvý vzduch!“ zvýskla vzrušene a vliezla do úzkej trhliny. Nikto z nás sa za ňou neodvážil. Predstava, že sa hornina náhle pohne a rozpučí človeka ako švába, patrila už vtedy medzi moje nočné mory – a neskôr sa to ešte zhoršilo. Monika nám celkom zmizla z očí, počuli sme len vzďaľujúci sa šramot a štrkot skália, občas sa z diery vykotúľalo pár kameňov, zavíril prach. Až po hodnej chvíli sme začuli jej slabý, vzdialený, ale zreteľne naradovaný hlas. „Som vonku! Na čo čakáte, mumáci?“ Kdesi v podzemí sa opäť ozvalo dunenie a praskanie, zreteľne sme začuli druzgot podpier. Bol som ochotný uveriť, že sa štôlňa prebudila zo stáročného spánku a pokúša sa zadržať unikajúcu korisť. Akoby do nás strelilo – splašene sme vyrazili hore závalom, jeden po druhom sa nasúkali do trhliny a horúčkovito liezli šikmo hore, za vzduchom a slobodou. Zdalo sa nám, že to trvá nekonečne dlho, hoci to nemohlo byť viac ako pár minút. Potom som pred sebou konečne uvidel svetlo – nebola to Monikina baterka, ale noc nad Štiavnickými vrchmi. Hoci sa už zotmelo, hviezdami prežiarená tma vonku bola v porovnaní s podzemnou temnotou ako jasný deň. „Chyť ma za ruku,“ začul som Monikin hlas. Vďačne som poslúchol a ona mi nečakane mocne pomohla vysúkať sa z trhliny a vstať. Rovnako sme pomohli súrodencom. Z podzemia opäť zaznelo hrozivé mrmlanie posúvajúcej sa horniny a zreteľne sme cítili, ako sa zachvela zem. „Rýchlo preč,“ zavelila Monika. Museli sme sa predrať hustým černičím, ktoré bolo hlavným dôvodom, prečo trhlinu nikto neobjavil zvonku. Sotva sme sa vykrútili z pichľavých úponkov, začuli sme hrozivý lomoz padajúceho kamenia, stromy na svahu nad nami sa zaknísali a z diery v zemi vyrazil kúdol prachu. Vyzeralo to ako posledný výdych štôlne, ktorá sa nadobro prepadla a zavrela. Chvenie onedlho ustalo. Aspoň to pod našimi nohami – mojím vnútrom stále lomcovala triaška a ostatní na tom akiste neboli lepšie. „Vďaka, ocko,“ hlesla Jana a Martin ju pevne objal. Dlho sme stáli bez slova, lapali po dychu, snažili sa nejako spracovať zážitok, ktorý sa vymykal akémukoľvek racionálnemu vysvetleniu. Napokon sa Monika rozhliadla po úbočí a zakrúžila svetlom baterky medzi stromami. „Tušíš, kde sme?“ prikročil som k nej. „Nie tak ďaleko, ako som najprv myslela. Myslím, že rovno nad nami je val, ktorý obieha celý Glanzenberg. Ale čo na tom záleží? V Štiavnici stačí ísť dolu kopcom a skôr či neskôr natrafíš na nejakú záhradu či dom.“ Presne to sme urobili a čoskoro sa ocitli na známych miestach. Potácali sme sa dolu kľukatými uličkami k Botanickej záhrade ako tlupa strašidiel – zafúľaní, zaprášení, ošklbaní. Nikto z nás to nekomentoval. Popravde, nikto z nás cestou domov nevyriekol už ani slovo. Nehovorili sme o tom ani neskôr. Naše životné cesty sa rozdelili. Keď som po niekoľkých rokoch stretol Martina, nad pohárom piva sme s úsmevom spomínali na časy filmového krúžku v Pionierskom dome. O strašidelnom, nepochopiteľnom dobrodružstve v útrobách Glanzenbergu sme sa nezmienili ani náznakom, akoby sme nechceli prebúdzať duchov. Ale nezabudli sme, nepodarilo sa nám ten zážitok celkom vytesniť. Prednedávnom som sa bol k ruinám starého hradu prejsť so svojou manželkou a dcérou. Bola to príjemná prechádzka s úchvatnými výhľadmi na štiavnický kraj, fascinujúci kontakt s najstaršou históriou mesta. Ja som sa však nedokázal z výletu tešiť ako moja rodina. Celý čas ma zvierali spomienky, čo som tu kedysi zažil a aké vzrušujúce a zároveň desivé tajomstvá dodnes driemu v hlbinách hory. Ktovie, či sa ich niekomu podarí jedného dňa odhaliť. Zdieľaj s priateľmi! .fusion-widget-area-7 {padding:0px 0px 0px 0px;}.fusion-widget-area-7 .widget h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-7 .widget .heading h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-7 .widget h4 {font-size:18px;}.fusion-widget-area-7 .widget .heading h4 {font-size:18px;}Vyhľadaj na stránkach Almázie Search for: Najnovšie články Riaditeľ Fondu na podporu umenia Jozef Kovalčik v záverečnom rozhovore pre prílohu Almázia Mesto kultúry 2019 sa blíži k záveru. Aké bolo? N. Babiaková: Štiavničania otvorili svoje srdcia Hudba robí človeka aj v novom roku Plenér: Urban Legends, KATALÓG MALIEB Archív január 2020 december 2019 november 2019 október 2019 september 2019 august 2019 júl 2019 jún 2019 máj 2019 apríl 2019 marec 2019 február 2019 január 2019 Kategórie článkov Novinky Rozhovory The post JURAJ ČERVENÁK: DOBYVATELIA STRATENEJ ŠTÔLNE appeared first on Mesto kultúry - Almázia Banská Štiavnica.

Web: Domov - Mesto kultúry - Almázia Banská Štiavnica
Aktualizované: 5.7.2024

prejsť na článok

JURAJ ČERVENÁK: DOBYVATELIA STRATENEJ ŠTÔLNE

TICHO a PRÁZDNOTA - Sila muža (33.) - K prameňom etikoterapie s Vladimírom & Vladimírom

10 EURO/2021 - Uvedenie do prevádzky podzemnej vodnej elektrárne v Kremnici - 100.výročie

O čom vrabce čvirikajú

Najlepší realitný maklér za MESIAC MÁJ 2021

Najlepší realitný maklér za MESIAC APRÍL 2021