V minulej časti sme sa venovali pôsobeniu revolučnej Spoločnosti zjednotených Írov a francúzskemu pokusu o inváziu v roku 1796. Napätie v Írsku eskalovalo a vyvrcholilo v podobe veľkého povstania v máji 1798. Veľké írske povstanie Neúspech vylodenia v Bantry Bay bol studenou sprchou pre írskych republikánov. Pre britskú vládu bol popudom k tomu, aby obrane Írska venovala väčšiu pozornosť a namiesto pokusov o zmierenie prešla v Írsku k politike tvrdých represií. Do Írska boli prisunuté ďalšie britské jednotky a rozširovali sa rady provládnych milícií založených v roku 1793. Podľa vojnových zákonov o vlastizrade boli v Írsku i v Británii dolapení radikáli a členovia Spoločnosti (napr. William Orr v Ulsteri) odsúdení na smrť alebo deportovaní do Austrálie, čo však znamenalo ďalšie rozšírenie revolučnej „nákazy“ aj do kolónií. V rokoch 1796 – 1798 sa Spoločnosť zjednotených Írov stala masovou organizáciou s asi 300 000 členmi, čo predstavovalo zhruba 6 % vtedajšej írskej populácie. Len v Dubline a dublinskej provincii mala okolo 19 000 členov. Hlavným problémom zostal zúfalý nedostatok zbraní. Jej vplyv však presiahol hranice Írska. Podľa jej vzoru a v úzkom prepojení vznikali v rokoch 1796 – 1798 organizácie Zjednotených Škótov, Zjednotených Angličanov a Zjednotených Britov. Treba však povedať, že v samotnej Británii oslovili predovšetkým katolíkov alebo jedincov s väzbami na Írsko. Na druhej strane sa proti Spoločnosti ostro vymedzovala samotná katolícka cirkev, a to pre jej antiklerikálny a sekulárny charakter. Asi základným nedostatkom v činnosti Spoločnosti bolo, že len málo prenikla do radov írskej armády a milície a do írskych kontingentov britskej armády a Kráľovského námorníctva. Nedokázala poriadne využiť ani spomenutú vzburu v britskom loďstve v apríli a máji 1797. Prípravy na celonárodné povstanie vyvrcholili v zime 1797/1798. Podľa odhadov Spoločnosť zjednotených Írov pripravila na povstanie až 250 000 mužov. Vyzbrojení však boli len chladnými zbraňami, predovšetkým pikami, ktoré sa neskôr stali symbolom celého povstania. Francúzske vedenie zhromaždilo v prístavoch asi 50 000 mužov, ktorí by mohli byť vo vhodnom okamihu prepravení do Írska. Zjednotení Íri si sformovali v Dubline aj direktoriát, ktorý mal povstanie viesť. Medzi najvýznamnejších členov patrili lord Edward FitzGerald, protestantský politik Arthur O´Connor, právnik Thomas Addis Emmet, lekár William McNevin a tajomník Katolíckeho výboru Richard McCormick. Hlavná časť príprav povstania zostala na pleciach provinčných výborov, z ktorých najpripravenejšie boli v Dubline a Ulsteri. Probritská írska vláda si bola vedomá nebezpečenstva všeobecného povstania, ktorého predzvesťou boli útoky na vládne úrady na írskom vidieku v Offale, Tipperary, Kildare a iných grófstvach. Briti sa obávali predovšetkým spojenia írskeho povstania a francúzskeho vylodenia. Takémuto vývoju sa snažili zabrániť britské protiopatrenia vedené miestokráľom markízom Johnom Prattom Comdenom a hlavným tajomníkom Írska Robertom Stewartom Castlereaghom, neskorším ministrom zahraničných vecí. Britské sily v Írsku po príchode posíl dosiahli až 40 000 mužov, k čomu treba prirátať asi 65 000 príslušníkov miestnych miličných formácií a statkárskej jazdeckej domobrany (tzv. „yeomani“). Samotnému povstaniu sa vláda snažila zabrániť vlnou zatýkaní. Na jednej strane to účinne oslabilo centrálne vedenie aj provinčné organizácie Zjednotených Írov, na druhej napr. počas záťahu 10. marca 1798 v Dubline zhodou okolností do britských rúk padli predstavitelia umierneného krídla (Emmett, McNevin, Trayner), čo podporilo pozície radikálov, ktorí zostali na slobode (napr. Edward FitzGerald, Edmund Gallagher a Samuel Neilson) a presadzovali násilné revolučné riešenie. Vláda vyhlásila 30. marca 1798 výnimočný stav. Vrchným veliteľom vládnych síl bol menovaný generál Gerard Lake. Ďalšie zatýkania a príchod britských vojenských posíl sťažovali prípravy možného povstania. Lord Edward FitzGerald bol zatknutý 18. mája, pričom sa postavil na odpor a bol smrteľne zranený. Vodcovia írskeho odboja pochopili, že nemôžu otáľať a dátum povstania stanovili na 23. mája. Zatýkanie lorda Edwarda FitzGeralda. Podľa pôvodného plánu malo povstanie vypuknúť najprv v Dubline. Vzbúrenci mali obsadiť kľúčové budovy a prístupy do mesta a aktivity rebelov na vidieku mali zabrániť prísunu britských posíl. Následne mala byť sformovaná nová revolučná vláda. Plán však zlyhal už na samom začiatku. Vláda Írskeho kráľovstva bola relatívne podrobne informovaná o všetkom vďaka vlastnej spravodajskej sieti a doslova hodiny pred vypuknutím povstania vládne a britské jednotky obsadili kľúčové pozície v meste. Izolované skupiny rebelov boli rýchlo rozprášené a ich vodcovia pozatýkaní. Nepodarilo sa im ani vyslať signál o začiatku povstania na vidiek. Povstanie sa tak rozpadlo na sériu izolovaných bojov a udalostí. Priebeh povstania v Leinsteri Napriek tomu sa správy o dublinských udalostiach dostali na vidiek a podnietili povstanie v okolitých grófstvach provincie Leinster. Čiastočný úspech dosiahli rebeli v grófstve Kildare, ktoré nakrátko aj ovládli. Za ich najväčšie zdokumentované víťazstvo sa považuje dobytie mestečka Prosperous 24. mája. 200 rebelov vedených lekárom a bývalým poručíkom jazdeckej milície Johnom Esmondeom pomocou miestnych sympatizantiek tajne prekonalo hradby mesta a zaskočilo asi 150-člennú vládnu posádku, ktorú z veľkej časti pobili. Zjednotení Íri však dokázali udržať mestečko len do 19. júna. Samotný Esmonde bol ešte predtým zatknutý, odsúdený a 14. júna popravený. Zlyhali tiež povstalecké útoky na Ballymore-Eustace (24. mája) a na Nass, kde sa tisícka rebelov pokúsila zneškodniť asi 250-člennú britskú posádku. Keďže sa im ju nepodarilo zaskočiť, o výsledku boja rozhodla britská prevaha v strelných zbraniach a delostrelectve. V grófstve Wicklow sa vládne sily nenechali zaskočiť. Preventívne boli zatknutí potenciálni prívrženci Zjednotených Írov v radoch miestnych milícií a 36 z nich bolo 26. mája popravených (Dunlavinské popravy). Deň pretým došlo k poprave 28 podozrivých v meste Carnew. To však nezabránilo rozšíreniu povstania do grófstva. Povstalci zvolili inú taktiku ako v Kildare a namiesto priamych útokov na britské posádky sa asi tisícka z nich uchýlila ku guerillovej vojne v miestnych kopcoch pod vedením „generála“ Johna Holta (mimochodom, protestanta). Tak dokázali vydržať niekoľko mesiacov. Holt sa rozhodol ukončiť odboj až v októbri 1798 po správach o neúspechu povstania v iných oblastiach. Súhlasil s odchodom do vyhnanstva do Austrálie (nebol oficiálne súdený), odkiaľ sa na sklonku života vrátil. V grófstve Carlow vypuklo povstanie 24. mája pod vedením obuvníka Micka Heydona. Asi 1200 rebelov sa pokúsilo v noci na 25. mája zaútočiť na rovnomenné mesto Carlow. Nevedeli však, že veliteľ asi 500-člennej mestskej posádky plukovník Mahon bol o povstaní informovaný a rozostavil svoje sily do skrytých obranných pozícií. Keď sa rebeli dostali do ulíc mesta, boli zaskočení paľbou z okien a striech domov, ktorá ich úplne zmasakrovala. Straty rebelov dosiahli okolo 500 mužov a ďalších 150 bolo popravených v nasledujúcich dňoch. V grófstve Meath sa asi 4000 rebelov pokúsilo zhromaždiť na hore Tara, ale 26. mája boli porazení. Najväčší rozsah povstanie dosiahlo vo Wexforde. Bolo to najmä vďaka tomu, že vládnym orgánom sa nepodarilo pozatýkať kľúčových rebelov s výnimkou Anthonyho Perryho, ktorý prezradil len niekoľko mien a 26. mája bol z nepochopiteľných dôvodov prepustený. V ten deň vypuklo povstanie v severnej časti grófstva a rebeli v počte niekoľko tisíc mužov porazili miestne milície a do 30. mája ovládli takmer celé grófstvo vrátane jeho hlavného mesta. Vlády sa ujal Výbor verejnej bezpečnosti podľa francúzskeho vzoru a probritskí sympatizanti boli uväznení. V júni sa wexfordská republikánska vláda rozhodla podniknúť výpravu na sever na Dublin a súčasne na juh na New Ross. Asi 10 000 rebelov vedených advokátom Bagenalom Harveyom zaútočilo 5. júna na New Ross, ktorý bránilo asi 2000 britských vojakov pod vedením plukovníka Henryho Johnsona. Briti sa v meste dôkladne opevnili. Zúrivý povstalecký útok bola vlastne vyprovokovaný zavraždením povstaleckého vyjednávača. Rebeli dokázali ovládnuť asi dve tretiny mesta, no rýchlo im došla munícia aj pre malý počet palných zbraní, ktoré mali k dispozícii. Zostali im len piky. Po príchode posíl vládne jednotky paľbou z pušiek a kanónov prinútili povstalcov ustúpiť, pričom zlikvidovali takmer tri tisícky z nich. O zúrivosti bojov svedčí aj to, že britské straty dosiali až 230 mužov. Zajatých a zranených rebelov vládni vojaci vraždili, došlo dokonca k upáleniu 69 zranených povstalcov v provizórnom poľnom lazarete. V ten istý deň večer, zrejme pod vplyvom správ o tejto udalosti, rebeli upálili asi stovku lojalistov (vrátane žien a detí) v stodole v Scullabogue. Ustupujúci rebeli boli následne 20. júna porazení v bitke pri Foulksmills. Severná kolóna povstalcov bola pri pokuse preniknúť do grófstva Wicklov porazená v bitke pri Arklow (9. júna), a to predovšetkým pre nedostatok munície. Asi 10 000 rebelov vedených Billym Byrnerom, Anthonym Perrym, Conorom McEvoyom, Edwardom Fitzgeraldom a otcom Michaelom Murphym – povzbudení taktickým víťazstvom pri Tubberneeringu 4. júna – zaútočili na Arklow bránený asi 1700 vládnymi milicionármi a vojakmi. Povstalci použili aj delá, ktorých sa zmocnili krátko predtým. Ich niekoľko útokov však zlyhalo a pod paľbou vládnych jednotiek museli ustúpiť. Dokázali síce pomocou pík odraziť jazdecký protiútok, ale zámeru ovládnuť Arklow a preniknúť k Dublinu sa museli zrieknuť. Nevedeli, že vládnym vojskám tiež zostalo len kritické množstvo munície a ďalší útok by už nemohli ustáť. Keď boli rebeli porazení 1. júna aj pri Bunclady na západe grófstva, ich pokus rozšíriť teritoriálnu bázu povstania zlyhal. Iniciatívu prebrali vládne vojská. Generál Gerard Lake obkľúčil Wexford s 20-tisícovou armádou a v piatich kolónach 18. júna vpadol do grófstva. Anthony Perry ako vrchný veliteľ povstalcov prikázal zhromaždiť všetky sily do tábora na Vinegar Hill pri mestečku Enniscorthy, čo bola zjavná chyba. Celkovo ich počet dosiahol asi 16 000, pričom boli sprevádzaní aj ženami a deťmi. Generálovi Lakeovi sa podarilo tábor zablokovať zo všetkých strán s asi 13-tisícovými silami a 21. júna ráno nariadil jeho ostreľovanie delostrelectvom, ktoré využilo aj dobovú novinku – šrapnelové granáty. Rebeli boli takto zatlačovaní do čoraz užšieho kruhu na vrchole kopca. Dva protiútoky zlyhali a ich situácia sa stávala kritickou. Našťastie dokázali využiť nekoordinovanosť postupu britských kolón a vo vzniknutej medzere medzi britskými jednotkami unikli smerom na Wexford. Celkový počet mŕtvych povstalcov dosiahol asi 1200, Britov padlo len asi 100. V dobytom tábore príslušníci vládnych vojsk údajne znásilnili ženy a v Enniscorthy zapálili poľnú nemocnicu so zranenými rebelmi. Porážka povstalcov na Vinegar Hill 21. júna 1798. Bitka neznamenala koniec povstania, ako sa mylne tradovalo, ale zvyšky povstalcov sa po nej zriekli taktiky otvorenej konfrontácie v poli a rozdelili sa na menšie oddiely, ktoré mali operovať po celom Írsku. Jedna kolóna sa vydala na západ, kde sa však postupne rozpadla. Zvyšok bol porazený pri Tullow v Carlow. Asi dve tisícky rebelov z Wexfordu vedené Anthonym Perrym unikli 6. júla na sever do Wicklowu a následne sa pokúsili dostať do provincie Ulster, kde očakávali väčšiu podporu. Skúsili zaútočiť na Clonard v grófstve Meath, kde sa plánovali zmocniť strelného prachu, no boli odrazení. Definitívne boli rozprášení pri Knightstown Bog 14. júla a vzdali sa o šesť dní neskôr. Udalosti v Ulsteri V Ulsteri vypuklo povstanie oneskorene – až 6. júna. Pod vedením Henryho Joy McCrackena povstalci (prevažne protestantskí presbyteriáni) ovládli väčšinu grófstva Antrim, no po neúspešnom útoku 4000 rebelov na samotné mesto Antrim 7. júna boli rozprášení, hoci mali asi dvadsaťnásobnú prevahu. Opäť sa ukázala britská výhoda v delostrelectve a palných zbraniach. Povstalci boli 11. júna porazení aj v Protaferri a o deň neskôr pri Ballynahinch v grófstve Down. Poslednú bitku si môžeme priblížiť viac, lebo patrila k najväčším bojovým stretnutiam. Rebelom sa 9. júna podarilo v boji ovládnuť mestečká Saintfield a Newtownards v grófstve Down, kde sformovali lokálnu vládu (Výbor verejnej bezpečnosti). Zhromaždili sa do veľkého tábora a za svojho veliteľa si zvolili Henryho Munroa, obchodníka s textilom. Ten nariadil zmocniť sa mestečka Ballynahinch v strede grófstva. Oblastný vojenský veliteľ generál George Nugent však reagoval rýchlo a na čele dvojtisícového oddielu so 6 kanónmi a dvoma húfnicami obsadil Ballynahinch ešte pred príchodom povstalcov 11. júna. Následne delostrelectvom ostreľovať tábor rebelov na Ednavady Hill. Tí sa nevedeli rozhodnúť pre nočný útok, čo bola asi ich jediná šanca na úspech a na mesto zaútočili na svitaní. Skutočne sa im podarilo dobyť niekoľko ulíc a zmocniť sa dokonca niekoľkých kanónov, no trúbenie, ktoré malo byť pre vládne vojská rozkazom k ústupu, považovali, naopak, za signál príchodu posíl a z mesta sa v zmätku stiahli. Jazdectvo a jazdná domobrana sa vrhli rebelov prenasledovať a rozprášili ich. Počty padlých rebelov sa odhadujú na 100 až 400 mužov. Samotný Munro bol obesený 16. júna. Provincia Munster bola povstaním málo zasiahnutá, zrejme preto, že tu boli v dôsledku obáv z opakovania francúzskeho vylodenia sústredené početné britské vojenské sily. V grófstve Cork vládne vojská ešte pred 23. májom aktívne pozatýkali potenciálnych rebelov a zabavili množstvo zbraní. Malý 300-členný oddiel rebelov bol rozohnaný v bitke pri Big Cross 19. júna. Francúzska podpora povstania a jeho priebeh v Connachte Francúzska podpora povstania bola obmedzená a nekoordinovaná. Prvý výsadok o sile 1100 mužov pod vedením generála Jeana Humberta sa uskutočnil v Killalea v grófstve Mayo (severozápadné pobrežie Írska, provincia Connacht) až 23. augusta 1798, kde sa k nemu pripojilo asi 5000 povstalcov. Malá francúzsko-írska armáda o sile asi 2200 mužov 27. augusta v bitke pri Castlebar porazila asi 6000 mužov milície vedených priamo generálom Gerardom Lakeom a zahnala ich na potupný útek, pričom sa zmocnili veľkej koristi. Zjavne sa ukázalo, že provládne milície sa napriek dobrej výstroji a výzbroji nemôžu rovnať francúzskym veteránom zoceleným niekoľkoročnou vojnou na kontinente. Britské straty dosiahli až 400 mŕtvych a 800 zajatých. Írsko-francúzske boli len 200 mužov. Útek vládnych vojsk po bitke pri Castlebar. Generál Humbert následne 31. augusta vyhlásil Írsku republiku (známu ako „Connachtská republika“) a vymenoval pre provinciu Connacht miestnu 12-člennú vládu na čele s právnikom Johnom Mooreom. Pokusy vyvolať povstanie v okolitých grófstvach však zlyhali, zrejme preto, že Zjednotení Íri už boli vlastne porazení a ich sily rozprášené. Írsko-francúzske jednotky o celkovom počte 2400 mužov – povzbudené víťazstvom – sa následne vydali na Dublin, ale boli úplne porazené 8. septembra v bitke pri Ballinamucku v grófstve Longford, 10-krát väčšou britskou armádou pod vedením Gerarda Lakea a Charlesa Cornwallisa. Generál Humbert a väčšina Francúzov padli do zajatia. Briti postupne porazili miestnych povstalcov a 23. septembra ovládli aj Killale. Stovky rebelov boli popravených (francúzski zajatci boli neskôr vymenení za britských). Guerillové boje pokračovali v grófstve ešte niekoľko mesiacov. V grófstve Donegal sa 16. septembra vylodila z francúzskej korvety malá írska bojová skupina vedená Napperom Tandym. Keďže nezískali podporu, radšej sa po pár dňoch vrátili. Až 16. septembra 1798 sa na pomoc írskemu povstaniu vydala výraznejšia francúzska posila o sile 3000 mužov na palubách radovej lode Hoche a 9 fregát pod vedením komodora Jeana Bomparta a generála Jeana Hardyho. Tieto sily mali podporiť generála Humberta, ktorý ale medzitým kapituloval. Pri Torijských ostrovoch (pri severozápadnom írskom pobreží) boli 12. októbra zaskočené britskou eskadrou o sile 3 radových lodí a 5 fregát pod vedením admirála Johna Warrena. V námornej bitke Briti na hlavu porazili Francúzov a zmocnili sa 6 fregát, radovej lode Hoche a 2400 zajatcov vrátane Wolfa Toneho, ktorý bol následne odsúdený na smrť. Zomrel vo väzení 19. novembra 1798, zrejme v dôsledku zlého zaobchádzania zo strany britských stráží. Iná verzia hovorí o samovražde. Koniec povstania Časť írskych rebelov pokračovala v guerillovej vojne až do roku 1803/1804, keď sa vzdali posledné skupiny pôsobiace vo Wicklowe a Wexforde. Vládne jednotky síce v priebehu boja páchali mnohé ukrutnosti voči vzbúrencom a ich podporovateľom, ale na druhej strane sa masakrovania civilistov a zajatcov dopúšťali aj rebeli. K utíšeniu situácie prispel aj prístup nového britského miestodržiteľa generála Charlesa Cornwallisa menovaného 14. júna, ktorý radovým povstalcom sľúbil amnestiu, keď sa vzdajú. V praxi ale aj vodcovia povstalcov za vhodných podmienok mohli vyjednať pre seba a svoje rodiny miernejšie tresty – napr. odchod do vyhnanstva v Austrálii. Z vyše 200 000 organizovaných mužov sa reálne povstania zúčastnilo asi 50 000. Vzhľadom na britskú prevahu, nedostatky v príprave povstania a najmä zbraní sa jeho výsledku nemožno čudovať. Povstanie sa rozpadlo do série izolovaných bojových akcií, pričom rebelom sa podarilo získať nakrátko prevahu len v troch či štyroch grófstvach: Wexforde, Wicklowe, Antrime a Mayou. K neúspechu povstania prispel aj krajne negatívny postoj katolíckej cirkvi, čo sa môže zdať nepochopiteľné, ale pre katolícku cirkev bol rozhodujúci sekularizmus a republikanizmus rebelov. Na udalosti roku 1798 sa nemožno pozerať očami neskoršieho vývoja, ktorý viedol k sformovaniu moderného etnického írskeho národa na základe tradície katolíckej časti obyvateľov ostrova. Celkový počet padlých rebelov sa dnes odhaduje na asi 6000 a vládnych vojakov na 550. Jedným z dôsledkov povstania bola strata aj tej miery autonómie, ktorú ešte Írsko malo. V roku 1800 boli v britskom aj írskom parlamente schválené zákony (Acts of Union 1800) o zjednotení Kráľovstva Veľkej Británie a Írskeho kráľovstva, ktoré sa realizovalo v roku 1801. Írsky parlament na konci 18. storočia. Paradoxne, bola za tým aj snaha postupne poskytnúť Írsku ekonomické výhody z prístupu k britským kolóniám a zámorskému obchodu a britským a írskym katolíkom politické práva. Keďže títo boli v Anglicku a v Škótsku vo výraznej menšine, nedošlo by po takomto kroku k nejakej destabilizácii existujúcich politických pomerov. Iná bola situácia v Írsku, kde nový parlament – ovládaný zrazu katolíkmi – by napríklad mohol požadovať úplnú samostatnosť a oddelenie Írska. Preto ho bolo potrebné „rozpustiť“ vo väčšom britskom parlamente. Personálna únia medzi Veľkou Britániou a Írskom tak bola nahradená Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Írska s jedným parlamentom, jednou vládou, jednotným colným územím a viac-menej jednotnou armádou (v britskom ponímaní). Príslušným spôsobom sa zmenila aj britská vlajka, na ktorú pribudol kríž sv. Patrika. Zanikli tým aj vlastné írske politické inštitúcie, na základe ktorých sa mohli írski katolíci a protestanti zjednotiť. Situácia v krajine začala byť vnímaná ako priama anglická nadvláda a s rastúcou polarizáciou medzi „anglickými“ protestantmi a „skutočne írskymi“ katolíkmi. Protestanti sa totiž postupne začali zmierovať s príslušnosťou k britskému súštátiu a identifikovali sa s ním. Pokusy obnoviť Spoločnosť zjednotených Írov a rebélia v roku 1803 Po katastrofe v roku 1798 sa írski republikáni pokúsili obnoviť štruktúry Spoločnosti zjednotených Írov. Do jej čela sa postavili mladí aktivisti ako William Putnam McCabe, Robert Emmet ako aj veteráni Malachy Delaney a Thomas Wright. Nová organizácia bola prísne zakonšpirovaná a vojensky riadená. Nové povstanie malo byť koordinované s Francúzskom a signálom k nemu malo byť francúzske vylodenie. Je zaujímavé, že tieto plány počítali aj so súbežným povstaním v Anglicku, kde v tom čase došlo k aktivácii radikálov, čo bolo podporované aj prílevom utečencov z Írska, medzi ktorými bolo mnoho rebelov a členov Spoločnosti. Tieto plány však boli prekazené uzavretím britsko-francúzskeho mieru v roku 1801 (Amienský mier). Írske nádeje boli povzbudené ešte obnovením vojny v roku 1803, no francúzske vojská zhromažďované na výsadkové operácie pod vedením generála Jeana Humberta boli vyslané znovudobyť Haiti, ktoré ovládli vzbúrení černošskí otroci. Robert Emmet a jeho druhovia napriek tomu v Paríži v roku 1802 sondovali možnosti francúzskej podpory novému írskemu povstaniu a republikánskemu povstaniu v Británii všeobecne. No prisľúbená podpora bola nedostatočná a radikálni írski republikáni dospeli k názoru, že sa musia spoľahnúť na vlastné sily. Dátum povstania bol určený na 23. júla 1803. V ten deň večer sa sprisahanci vedení Robertom Emmetom pokúsili zmocniť Dublinského hradu (sídla britskej administratívy) aj viacerých iných strategických lokalít v Dubline. Dokázalo sa ich zhromaždiť len niekoľko stoviek a po neúspešných bojoch sa pokúsili stiahnuť sa z mesta na vidiek. Demonštrácie v Dubline na ich podporu boli taktiež bezvýsledné a jediným „úspechom“ bolo zlynčovanie vikomta Arthura Wolfa Kilwardena, ktorý v danom čase zastával funkciu (zjednodušene povedané) najvyššieho írskeho sudcu. Mimo Dublinu sa vzbúrenci odhodlali ku akcii len v Kildare (na východ od Dublinu), kde pozdvihlo zbrane asi 400 rebelov. Po správach o zlyhaní vzbury v Dubline sa rozišli alebo vzdali. Robert Emmet preto vydal výzvu ku ukončeniu povstania. Sám bol Britmi dolapený a v septembri 1803 popravený. Írski republikáni sa už spoliehali len na francúzsky zásah. Bodku za možným francúzskym vylodením v Írsku urobila porážka francúzskej a španielskej flotily v bitke pri Trafalgare (21. októbra 1805). Na najbližšie storočie zostala britská nadvláda nad Írskom pevná a možnosť reálne zmeniť situáciu sa objavila až počas nového globálneho veľmocenského konfliktu – prvej svetovej vojny, ktorá podnietila írskych nacionalistov v roku 1916 k tzv. Veľkonočnému povstaniu. Britská vlajka Union Jack, už aj s írskym krížom sv. Patrika, ktorá viala na jednej z britských vojnových lodí počas bitky pri Trafalgare. Porážka írskych rebélií v roku 1798 a 1803, paradoxne, prispela k takmer celoplanetárnemu rozšíreniu Spoločnosti zjednotených Írov. Mnoho írskych utečencov odišlo do USA a Francúzska, kde sa pripojili k francúzskej armáde, ktorá zriadila osobitnú Írsku légiu. Organizované skupiny írskych emigrantov sa snažili vplývať na politiku USA a aktívne sa zúčastnili americko-britskej vojny v rokoch 1812 – 1814. Írski utečenci sa vo veľkých vlnách zrazu ocitli v Británii, kde radikalizovali miestne republikánske podzemie. Britská vláda podľa ustálenej praxe deportovala írskych zajatcov a odsúdencov do Kanady, karibskej oblasti a Austrálie, čím si vlastne zavliekla írsky problém do kolónií. V roku 1799 sa deportovaní Íri na Jamajke vzbúrili a pridali k utečeným otrokom, v roku 1800 došlo k pokusu o vzburu niekoľkých desiatok Zjednotených Írov na Newfoundlande a v marci 1804 okolo 1500 írskych trestancov povstalo v Novom Južnom Walese s plánom zmocniť sa v tejto austrálskej kolónii vlády, resp. lodí a odplávať nazad do Írska. Britské jednotky však dokázali vzburu potlačiť. Od heroickej minulosti k prosperujúcej budúcnosti Hnutie Zjednotených Írov bolo porazené a rozprášené, ale zostalo v írskej tradícii ako prejav mimoriadneho heroizmu. Formujúca sa moderná írska politika v prvej polovici 19. storočia sa k jeho odkazu hlásila, bola už však ovplyvnená romantickým nacionalizmom a sústreďovala sa na získavanie politickej a občianskej rovnoprávnosti pre írskych katolíkov, na oživenie írskeho jazyka, slovesnosti a kultúry a tiež na zápas za sociálne práva chudobných írskych vidiečanov. Príslušnosť ku katolicizmu sa stala hlavným kritériom skutočnej „írskosti“. Ideály Zjednotených Írov boli pre nových katolíckych nacionalistov príliš univerzalistické, antiklerikálne a orientované len do politickej oblasti (zrovnoprávnenie všetkých obyvateľov Írska, demokraticky volený parlament). Nový záujem o povstanie v roku 1798 oživili mladí írski republikáni koncom 19. storočia a dnes sa považuje za jeden z hlavných zdrojov írskej politickej tradície. Pri hodnotení írskeho povstania v roku 1798 treba povedať, že bolo dobre pripravené z pohľadu vytvorenia masových a alternatívnych politických štruktúr, ktoré podchytili podstatnú časť obyvateľstva a dokázali mu dať zmysluplný, hoci nie komplexný politický program. To sa však nedá povedať o vojenskej logistike, plánovaní a vedení, či už na taktickej, operačnej alebo strategickej úrovni. Hodná pozornosti je aj skutočnosť, že vo vedení Zjednotených Írov nebol až na výnimky ani jeden skutočný vojenský špecialista. Vojenské akcie vedené advokátmi a obuvníkmi nemohli skončiť dobre. Nepodarilo sa zabezpečiť podporu aspoň časti jednotiek írskej armády (asi 15 000 mužov) ani zhromaždiť adekvátne zásoby zbraní a munície, ani získať dostatočnú pomoc zo zahraničia. Írsku sa ani v rámci Spojeného kráľovstva nepodarilo dosiahnuť skutočný ekonomický a priemyselný rozmach a zostalo doslova zemiakovou monokultúrou, ktorá bola kruto zasiahnutá „zemiakovým morom“ a hladomorom v rokoch 1845 – 1852. Približne jeden milión obyvateľov zomrel a asi dva milióny opustili ostrov. Demografický úpadok pokračoval aj po vyhlásení Írskej republiky až do 60. rokov 20. storočia, keď sa podarilo prekonať začarovaný cyklus nízkej ekonomickej úrovne, emigrácie, konzervativizmu a naštartovať spoločensko-ekonomický rozvoj. Írske povstanie je tiež príkladom toho, ako malý národ len veľmi ťažko dosiahne vlastnú nezávislosť od vojenskej veľmoci ozbrojenou cestou bez významnej zahraničnej podpory (ako sa to napríklad podarilo Čechom a Slovákom v roku 1918, ale už nie v roku 1938 a 1968). Ak takáto podpora nie je zabezpečená a medzinárodná situácia nevytvára priaznivé podmienky, je azda vhodnejšie dočasne sa zriecť úplnej nezávislosti, akceptovať existujúce mocenské pomery a snažiť sa zlepšiť vlastné postavenie postupnými obmedzenými krokmi pomocou politickej aktivity, kompromisov a nenásilných akcií, ako sa to napríklad podarilo Gándhímu v prípade Indie. Aj v prípade Írska sa niekedy zabúda, že jeho nezávislosť v roku 1922 bola v skutočnosti kompromisom. Írsko bolo rozdelené a nový štát získal status domínia, zostal teda v rámci Britského impéria a v personálnej únii s Britániou. Oddeľovanie sa od Spojeného kráľovstva bol proces, ktorý trval až do roku 1949. Literatúra: Moody, T.W.: Dějiny Irska, Praha 2012. Pakenham, T.: The Year of Liberty: The Story of the Great Irish Rebellion of 1798, London 1998. Elliott, M.: Partners in Revolution: The United Irishmen and France. Yale 1982. Bartlett, T.: A Military History of Ireland. Cambridge 1997.
Prednedávnom na svetovom ekonomickom fóre v Davose vystúpili, okrem iných, dve kľúčové postavy dnešnej svetovej politiky – H.Kissinger a G.Soros. Obaja predniesli veľmi dôležité posolstvá svetu a zároveň načrtli riešenia dnešnej kritickej situácie... i ke
prejsť na článokModlitba k Bohu proti agresívnej povahe svojho syna. Bože láskou duše svojej Ťa prosím o záchranu slobody duše syna môjho, ktorý sa jej preťažením stal každému šťastiu vzdialený a chrániť sa začal prejavenou agresivitou a nevhodným správaním, ktorými spôs
Modlitba k Bohu na ochranu pred zlými duchmi. Bože svojou láskou duše cítenou k Tebe ako najväčšou, Ťa láskavo prosím o záchranu slobody mojej duše, ktorej voľnosť zväzovaná je neustálou prítomnosťou duší, čo pokoj svoj nedokážu dostať a tiahou mojej duše
Prečo mi môj Boh cez Lauru nechce dať svoju Božiu pomoc? Moje dieťa je pripútané na vozík, lebo mu lekári zistili tekutinu v mozgu. Urinoterapia - čiže pitie vlastného moču je pre zdravie nášho znečisteného tela prospešná, ako sa o tom píše?
Dnes poobede prezidentka Čaputová oznámila svoje dlho pripravované rozhodnutie vymenovať úradnícku vládu, na čele ktorej má stáť odborník, viceguvernér Národnej banky Ľudovít Ódor. Ostatných členov svojej nominácie, ktorá je už dlhšie pripravovaná chce ko
prejsť na článok