Príbehy (bol raz jeden dom a plno ľudí žilo v ňom, dvere však zbytočne zamkýnali, keď na schodoch o seba vždy znovu zavadili) (FOTO: pixabay) Ani nestihla vytiahnuť poštu zo schránky, keď zhaslo vchodové svetlo. Nevelebila tmu, najmä teraz, keď každú chvíľu niekde niekoho skántria. V malej panike sa posúvala k vypínaču, až zakopla o čosi, čo sa štipku pohlo a jemne zamrnčalo. Zamrela v sekundovom kŕči, zadržala však výkrik. Až sliepňajúca štyridsiatka odhalila tajomstvo tmavej chodby. Na zemi sa povaľoval bezdomovec. Ten istý, ktorý ich už od jesene obšťastňoval záujmom o túto chabú náhradu domácej intimity. ,,Takto nemôžete, strašíte ľudí na smrť, skoro som dušu vypustila,“ vychŕlila Eva na kôpku zadubeného šatstva. Chlapík sa pomaly pozviechal, pozbieral pár igelitiek a došuchtal sa k dverám. Eva presunula nákup na predlaktie a kým sa výťah zviezol až kdesi z ôsmeho, prehŕňala sa zásielkami. Ako vždy, upomienka za nezaplatený telefón, reklama, ponuky na nákupy, kde mám len na to brať. Kým otočila kľúčik v zámke, urobila svoj každodenný test. Bude doma či nebude? Zamknuté. A to odbila piata. Muž nepríde určite pred polnocou. Vedela už, čo ju čaká. Studená večera za studeným kuchynským stolom, potom televízor, aktuality vynechá, už nevládze všetky tie tragédie pozerať, až zaspí pri dajakom hlúpom seriáli. Ale keď sa dostane po jedenástej do postele, oka nezažmúri, kým nezačuje charakteristické plesnutie výťahu. Chvíľa pravdy. Udrie si, či mu postačí len šťavnatý monológ a zhodený vešiak? Malá previerka tridsaťročného manželstva. Bez nádeje na pohladenie, pocit dôležitosti, zmyslu teplých večerí a nekonečného žehlenia. Vždy bol taký, len sa krotil. A keď sa obe dcéry vydali a zmenili trvalé bydlisko, vypustil džina z fľaše, už nemusel držať imidž dobrého manžela. Za vlastný neúspech, dve výpovede a nízky plat, z ktorého ešte ukrajoval poldecákmi, trestal ju. Nech len nespyšnie, učiteľka francúzštiny. Zlomil ju však už dávno, zoskromnela. Nároky na lásku zamkla v skrinke so svadobnými fotografiami a túžbu cestovať zredukovala na pár publikácií o Paríži. Už ani na tie nesiaha. Modriny maskuje púdrom, škrabance zakrýva dlhým rukávom a padá až na dno bolesti, aby pozbierala silu pre jediné rozhodnutie. o o o Robo bral schody po troch a keď prudko otvoril vchodové dvere, takmer zrazil nejakého chlapa. Akýsi pošuch s rukami plnými igelitových tašiek v smradľavom zimníku sa tu bezprízorne tmolil. ,,Nezavadzaj, starý,“ zavrčal Róbert, ale neodvážil sa ho dotknúť. Štítivo prešiel okolo čudnej existencie a zabrzdil až pred svojím novým autom. Takýchto by mali zavrieť. Alebo nech rovno zgegnú, žiadna škoda pre tento svet. Opatrne odomkol svoj červený kabriolet, ktorý mu tatko kúpil k mature. Hoci ju prešiel s odretými ušami. Vlastne aj vďaka otcovej štedrosti. Škole sa zišli nové žalúzie. Aspoň na riaditeľni. Papier musíš mať, potom ostatných aj s vysokoškolským strčíš do vrecka, opakoval často otec. Sám s dokončenou učňovkou bytostne nenávidel všetkých s titulom, vraj, na čo im je, keď teraz dlhujú na nájomnom a jedia na večeru fučku. Pozri, synu, omieľal dokola, my máme tri firmy, po dedovi dva baraky na hlavnej triede, slušné konto a na jar sa sťahujeme na náš ranč za mesto. Nech tu všetci v tomto starom baráku zhnijú za živa. Či už tá profka, čo ju jej starý otĺka, aj vdovec z prízemia, čo šúchal celý život stoličky na ktoromsi ministerstve a teraz má dieru z koláča, alebo tá lekárka, ktorá stihla už druhého manžela, ale jazdí na tej istej starej šunke. Fakt, všetci sú trápni. Chudáci, ktorých každý kúpi, rozvíjal úvahy o vlastné myšlienkové skvosty Robo, kým hladil malý volant a vychutnával dokonalý tvar sedadla. Nevedel sa daru nabažiť, nekonečné minúty skúmal dotykmi perfektne vypracované detaily, maznal sa s nimi, až pravidelný rituál zavŕšil. Otočil kľúčikom, naštartoval, obšťastnil okolie výrazným zvukom automobilovej jednotky, zaradil rýchlosť a s pocitom absolútneho šťastia prudko vyrazil na cestu. Nepotreboval už v tej chvíli nič a nikoho. o o o Terezka vošla do domu, až keď si bola istá, že pani učiteľku z ich školy pred výťahom nestretne. Rýchlo prebehla popri ošumelom čudákovi, ktorý ju ani nezaregistroval, chvatom otvorila bránu a vybehla na druhé v obavách, aby na niekoho nenarazila. Musela by zdraviť, odpovedať na otázky, hľadieť do očí. A to by nezniesla. Tých pár hodín v škole ako tak pretrpí v nádeji, že hneď poobede sa stúli do klbka v rohu svojej váľandy a bude sa živiť slovami hudby. Jej osamelé hodinky. V izbičke, ktorú už mesiace nezamkýna. Kľúč jej zobral otčim. Každý večer sa chvela ako ranené sŕňa od strachu, že príde. Odvážil sa, len keď mala mama nočnú v nemocnici. Vošiel ako obrovský tieň a nedočkavými rukami vylovil jej telíčko spod paplóna. Nechápala najprv, bála sa tých veľkých spotených rúk a tabakovej vône mužského dychu. Hovoril, že je to v poriadku, že ju ľúbi, viac než mamu a malého Tomiho. A že keď to niekomu povie, opustí ich všetkých. Mama vždy vravela, že keby ho stratila, tak umrie, že by bez neho nemohla viac žiť. A Terezka nechcela, aby mama umrela. A nechcela ani, aby bola mama nešťastná. Preto nič nehovorila, preto trpela blízkosť cudzieho tela, ktorá mala prísť omnoho neskôr, preto stŕpla pri každom náhodnom dotyku v autobuse, preto sa jej bridila komunikácia rúk a pohľadov. Každá otázka ju plašila a odpoveď stála nekonečnú námahu. Kamarátky od nej bočili, nechápali jej mlčanlivosť, zmeny nálady, aj mama sa začala ustarostene pýtať. Nechaj ju, obyčajná puberta, tlmil obavy otčim. A Terezka sa pomaly strácala svetu rovnako rýchlo ako on jej. o o o Prejde v papučiach, nebude sa zbytočne prezúvať, veď chodníky od rána vyfúkalo. Jozef svoj každodenný rituál s košom, len na dne zaprataným smeťami, absolvoval v rovnakú dennú hodinu. Pre pocit spokojnosti, ktorým živil dušu hladnú po povinnosti. Už deviaty rok mu poštou chodil dôchodok a on v snahe skrátiť predlhé dni vymýšľa tisíce drobných povinností, sýti hlad po pocite vlastnej dôležitosti malými službičkami samému sebe. Večným upratovaním zásuviek a prekladaním kníh v poličkách. Vie však, že tento boj aj tak prehráva, každý večer zaspáva s pocitom strateného času. A len málokedy si prizná, že riešenie tajničky je jednoduché – osem základných čísloviek. Telefónne spojenie, na druhom konci ktorého zaznie príjemný mužský hlas alebo detský soprán. Niekedy, keď ho samota zaleje ako prívalová morská vlna, vytočí to čarovné čísielko, ktoré mu na pár sekúnd vráti do reality syna. Alebo vnučku, ktorej tvár v živote nevidel. A potom slúchadlo okamžite zloží. Nenašiel ešte odvahu odpovedať na jednoduché otázky, musel by potom nachádzať odpovede aj na tie zložitejšie. Ale neústupčivosť, s akou netlmili, skôr živili kedysi konflikty, už dávno oľutoval. Ste obidvaja rovnako tvrdé hlavy, vravievala Jozefova manželka. S rozťatou rodinou sa nikdy nezmierila a s výčitkou v očiach pred troma rokmi aj umierala. Jozef pohrúžený do svojej večnej témy sa došuchtal ku kontajnerom, keď mu zaužívaný rytmus kroku pretrhol pohľad na čudnú kôpku vedľa smetí. Ten špinavý ustrašený chlap sa na neho uprene díval. Poznal ho, potĺkal sa tu po okolí už pár mesiacov. Ale až teraz lapil jeho oči do tých svojich. Na okamih uvidel všetko. Biedu v celej jej nahote. Stav beznádeje, keď niet kam, pre koho či pre čo. Vydestilovanú podobu samoty, ktorá zasiahne človeka v jeho prapodstate a vzápätí zmrzačí. Odletia kdesi sily pre život súci pre tento svet. Jozef chvatom zavrel bránku do bezodnej priepasti, do ktorej pár sekúnd s hrôzou hľadel a nasmeroval svoj osud späť do svojho azylu, v ktorom prežil mladosť, zrelosť, vychoval syna a miloval ženu. A zabudol vysypať prázdne vrecúško od mlieka a škrupinky od vajíčka, ktoré mal na raňajky. o o o nbsp; Dnes prituhlo. Keby ho tá ženská nebola vydurila z chodby, Silvo by ani päty nevytiahol. Nie je to síce bohviečo, ale lepšie ako na ulici. Potĺka sa takto po svete už roky, nepamätá poriadne, odkiaľ sa pritmolil a kam kráča. Jeho nohy vedú púť od jedného kontajnera k druhému, potom k ďalšiemu a napokon do obchodu, kde ho už poznajú a chvatom mu za fľaše predajú chlieb, dve konzervy paštéty a tri pivá. Silvester schová poživeň pod pazuchu a zalezie s ňou do nejakej diery, kde sám ujedá z jednoduchej večere. Bez obrúska, strieborného príboru či krištáľovej čaše. Potom väčšinou zaspí spánkom spravodlivých. Veď nepokradol, neudrel, nezabil či nezneuctil. Jedine, ak to všetko urobil s vlastným životom. Samovrah na dlhé trate. Niekedy sa aj modlí, aby konečne prišla cieľová rovinka. Sám však odvahu vziať nožnice a prestrihnúť pupočnú šnúru s týmto svetom nemá. Skláňa hlavu stále bližšie k zemi, na ľudí už nehľadí. Ale nechtiac ich omína, nastavuje zrkadlo a aj keď o tom nevie, pretŕča im svoju podobu ľudského bytia. Hľaďte len, aj toto je osud človeka. o o o Ešte deň do Vianoc, nech už je len po nich, povzdychla si Eva. Nenávidela tie hrané rodinné harmónie, ktoré najbližšie dni spláchnu ako kresbičku namaľovanú vodovými farbičkami. Už na Štefana sa jej muž spije pod obraz boží a susedia budú mať o zábavu postarané. Preložila si tašky do jednej ruky, aby si otvorila bránu, keď vybehol Robo z tretieho. Ani nepozdravil. Poznala ho odmala, taký kučeravý loptoš, upieral vždy tie svoje obrovské okále na človeka, a nezabudol na neodolateľný úsmev, keď mu vsunula do ruky lízanku. Akosi spanštel, maturant, vyblýskal sa tatkovými zlaťákmi, na ľudí nedovidí. Však on ich bude ešte potrebovať, len aby sa mu dovtedy neminuli. Keď Eva otvárala dvere výťahu, takmer do nej vrazila Terezka. Bože môj, čo sa stalo, nezdržala sa, keď zaregistrovala strach a slzy v očiach. ,,Ja tam nemôžem ísť. Je tam on a mama nie je doma. Nikdy tak skoro nechodí,“ vyrážala zo seba vzlyky Terezka. Poď len so mnou, upokoj sa, zobrala Eva pod svoje učiteľské i materinské krídla dievčatko, ktoré jej tak veľmi pripomínalo vlastné dcéry. A tak trochu seba. Otvorila dvere svojho bytu i chlácholivú náruč, do ktorej sa vysypalo zadržiavané a ubolené tajomstvo dospievajúceho dieťaťa. Eve zaľahlo na duši od toľkého utrpenia žriebäťa, ktoré sa nenaučilo ešte ani poriadne chodiť. Celé vnútro sa jej vzbúrilo proti neprávostiam, ktoré niektorí páchajú na tých druhých. Pochopila, že sa treba brániť a neprijímať zlobu, ktorá nivočí všetku nádej. Už vedela, čo urobí. Pre Terezku i pre seba. o o o Jozef dnes na Štedrý deň neprekladal saká a kabáty v skrini len tak pre poriadok. Prehŕňal sa chvíľu v odevnej kronike svojho života, listoval v maturitných, sviatočných i smútočných oblekoch, až napokon jeden zvesil, poskladal a do veľkej igelitky pridal zopár košieľ a teplý sveter. Ešte raz sa vrátil a z ramienka nechal zošuchnúť aj starší zimník, veď dva nepotrebuje. Potom vyšiel na chodbu a keď zistil, že tam nikto nie je, položil úhľadnú kôpku opatrne na zem ku schodom, kde zvykol ich tulák prespať či predriemať studené noci. Keď sa vrátil do bytu, bol už odhodlaný. A neuveriteľne pokojný. Vedel, že syn čaká na jeho hlas v telefóne, neodmietne ruku, ktorú chlap podáva len raz v živote. A najviac túžil vrátiť ten film o pár rokov späť a sujet toho príšerného scenára, vlastnoručne načarbaného, od základov prepísať. Eve už neprekážalo, že muža zase nebolo, veď vypĺňal steny ich domova len výbuchmi zlosti alebo ľadovcami ľahostajnosti. Nachádzala vlastnú tvár vo všetkých zrkadlách, ktorým predtým podvedome uhýbala, tešila sa z drobností i zo skutočnosti, že na tomto svete žijú jej dcéry a vnúčatá. Mala za sebou neľahký rozhovor. Terezkinu mamu zanechala v šoku, ale keď sa opatrne ešte raz vo dverách obrátila, naskytol sa jej pohľad na madonu s dieťaťom v náručí. Plnej pravého utrpenia, ale i pravej lásky. Silvo sa trochu zľakol konkurencie, keď našiel na svojom útočisku batôžtek s oblečením. Skoro mu však došlo, že to práve pre neho nachystal dajaký dobrodinec. Niekto neznámy, anonym z vesmíru. Ďalej Silvester v úvahách nezašiel. Odnaučil sa zapodievať konkrétnymi ľuďmi, už ich prestal potrebovať k svojmu životu. Preto len bojazlivo zahundral namiesto poďakovania a ani nepozrel na tú paniu s rukami vždy plnými nákupných tašiek, čo mu teraz priniesla škatuľu. Zacítil vôňu vianočného pečiva, ktoré mu zamátalo v pamäti, a našmátral i kus mäsa a mäkký bochníček. Kým sa Silvo opatrne prehŕňal dobrotami zabudnúc obkrútený v novom kabáte na ničomnosť svojej existencie, kým Jozef vytáčal číslo svojho syna, kým Eva smolila kostrbatý návrh na rozvod a kým Terezkina mama zbierala sily na osudový rozhovor s mužom a každú chvíľu kontrolovala, či dcéra konečne zaspala, v tej istej chvíli narušili stereotyp chodbovej atmosféry dvaja policajti. Boli mladí a takúto správu ešte nikdy neprinášali. A tobôž na Vianoce, na to asi nikdy nezabudnú. Nebolo im všetko jedno, keď vyšli na tretie a zazvonili pri dverách. Otvoril im energický muž v strednom veku, ktorému spoza chrbta vykúkala pekná brunetka. Nechápali, vôbec nič nechápali, keď im tí mladí muži v uniformách oznámili, že ich syn Róbert mal ťažkú haváriu a prevoz do nemocnice neprežil... Alžbeta Slováková - Spáčilová Ďalšie informácie, praktické rady a zaujímavé články o varení, zdraví a tvorbe útulného domova nájdete na stránke www.domarada.sk.