KEĎ PÚCHOVSKÁ DOLINA REPREZENTOVALA UHORSKÝCH SLOVÁKOV

V roku 1895 sa v Prahe konala Národopisná výstava českoslovanská, ktorej cieľom bolo v prvom rade oboznámiť návštevníkov so životom českého resp. slovanského (hlavne vidieckeho) ľudu na konci 19. storočia a poukázať na rôzne stránky kultúrno-historického rozvoja českého národa. V neposlednom rade mala (popri Jubilejnej výstave v Prahe z r. 1891) ukázať svetu schopnosť českých obyvateľov usporiadať výstavu, aké boli vtedy populárne a organizované v iných veľkých európskych mestách (napr. Svetová výstava v Paríži v r. 1889, Stará Viedeň v r. 1893, Staré Holandsko v Amsterdame v r. 1895 a i.). Súčasťou pražskej výstavy boli aj obyvatelia púchovského regiónu, ktorí reprezentovali tzv. uhorských Slovákov a svojou prítomnosťou upevňovali česko-slovenskú vzájomnosť. Ako a prečo sa obyvatelia Púchovskej doliny dostali v r. 1895 do Prahy? Ako reprezentovali? Aké stopy za sebou zanechali? Odpovede na tieto otázky prinášajú nasledujúce riadky textu a priložené obrázky. Národopisná výstava českoslovanská sa v Prahe uskutočnila v dňoch 15. mája 31. októbra 1895. Konala sa v areáli Kráľovskej obory, pričom lokalita je dnes známa aj ako Výstavisko Praha v Bubenči. Bránami výstavy prešlo viac ako 2 milióny platiacich návštevníkov, čo je vzhľadom na pomerne vysoké ceny vstupeniek, daždivejšie počasie a koniec 19. storočia veľmi slušné číslo. Obrovský podiel na možnosti reprezentovať Slovákov aj prostredníctvom Púchovskej doliny mal mladý architekt Dušan Samuel Jurkovič. Ten v uvedenom období pracoval v ateliéri architekta Michala Urbánka vo Vsetíne (pôsobil tiež v Dohňanoch) a spolu vytvorili kompozíciu valašskej dediny umiestnenej v blízkosti vchodu na výstavisko. Plán rozmiestnenia expozícií a budov na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe r. 1895 Okrem architektúry prispel Dušan S. Jurkovič na výstave aj organizátorskou činnosťou, pričom sa podieľal na príprave ľudových slávností akými boli napr. slovenské dni. Ako sám napísal svojej rodine 4. júla: Asi dva týdne zostanem ešte v Prahe, lež si účty dám do poriadku, a potom pojdem na Vsetín, kde sa asi týden zdržím, ze Vsetína pojdem do Trenčanskej stolice, a precestujem od Púchova po Žilinu a Čadcu. Mám odtial odviezt do Prahy lud slovenský, který by tu mal predviest svoje spevy, tance, obyčaje a pod. Ludové slávnosti budú sa odbývat počiatkom augusta, tedy za mesiac. Dokonca bola podľa Jurkovičovho výskumu postavená na výstave aj budova čičmianskeho gazdovstva, pričom cez hranicu načierno prepašoval aj jednu rodinu z Čičmian, ktorá bola umiestnená do tejto stavby ako živý exponát s ukážkami života. Jurkovič priviedol slovenskú ľudovú reprezentáciu do Prahy asi viackrát. Z dôvodu posunutia podujatia vystupovala neskôr, ale s jej výkonom bol spokojný, čo napísal sestre Emílii 14. októbra: Drahá sestro! Po odchode Vašem z Prahy darilo sa mi v koncertnej sieni dobre, veškeré výkony ludu prišli tu k plnej platnosti, takže museli všetko niekoľko raz opakovať Stavba čičmianskeho gazdovstva v pozadí, v popredí výprava z Detvy. Pri stĺpe a na lavičke sa nachádzajú krojovaní príslušníci výpravy z Vydrnej. O celej situácii informuje aj text zhŕňajúci celé podujatie: Jako z Moravy podobně zamýšlel výkonný výbor Národopisné výstavy českoslovanské zaříditi pro Národopisnou výstavu výpravu Slovákův uherských, která by rovněž prováděla zvyky a obyčeje lidu slovenského. Úmysl tento zmařen byl však příkrostí, s jakou vláda uherská postavila se proti výstavě. Pořádání podobné veliké výpravy bývalo by se vykládalo za nějakou velezrádu na státu uherském a bývalo by z Pešti hned potlačeno. Nezbylo tedy, leč spokojiti se aspoň malou náhradou, a tu opatřil způsobem výborným architekt Dušan S. Jurkovič. Vybrav se koncem září do Uher přivedl ze stolice Zvoleňské 6 mužů a 3 ženy z dědiny Dětvy, rovněž tolik mužů a žen z Trenčanské stolice, z dědiny Marikové, a 4 chlapce a 4 děvčata z obce Vydrné. Nevelký počet účastníků výpravy nahrazen byl zcela mimořádnou jich rázovitostí, jakou se zvláště vyznačovali Dětvanci, a přirozenou dovedností, s jakou si všichni vedli při zpěvech, tancích a provádění jednotlivých výjevů ze života slováckého lidu podtatranského. Poprvé vystoupili uherští Slováci dne 1. října a sice pozdě večer v amfiteatru. Tam zřízena byla koliba (salašnická bouda), uspořádán lesík a pokryta okolní půda zeleným trávníkem. Před kolíbou visel na rasochách kotel, pod kterým praskal živý oheň. V kotli se vařila žinčica. Kolem něho počínali sobě Slováci zcela tak přirozeně, jako když se nalézají doma na horách. Vařili, zpívali při tom své dumné písně, Jura Melik pískal na prastarou, velikou fujaru, gajdoš Matuš Šujafanda hrál na dudy a tančil později divoce odzemek zbojnický, jiní hráli na píšťaly; na to opět zněly melancholické písně a vše to dělo se pod šírým nebem za chladného večera. Obraz skutečného života byl úplný, vadilo jen, že okolní život výstavní doléhal sem svou hlučností a že scenerie a lid slovácký byli příliš oddáleni od diváků. Z té příčiny v následujících dnech přeloženy zpěvy a tance uherských Slováků do koncertní síně, v níž přicházely daleko více k platnosti právě tak jako postavy Slováků, pravé to modely pro malíře a sochaře. Při těchto večerech nebylo ovšem žádného určitého programu: prováděno kromě počátku to, co přinesl na mysl okamžitý nápad, rozjařenost a různá nálada vůbec, pravidlem jen střídány byly písně s tanci. V každém vzhledě, zvláště pak se stanoviska národopisného, byly tyto výjevy svrchovaně pozoruhodny a měly velikou cenu. Mladuchy, mládenci, panny a žena z Vydrnej na pražskej národopisnej výstave v r. 1895. Súčasťou expozície bol aj model drevenice z Vydrnej. Účastníkov výstavy z Púchovskej doliny organizoval učiteľ Kubány z Vydrnej. Výprava účinkujúcich mala mať údajne deväť členov a piatich návštevníkov (Kubány a dve osoby z Vydrnej + dvaja Záriečania). Stopu Púchovskej doliny je možné nájsť aj na oficiálnom plagáte výstavy, ktorý visel na rôznych fekventovaných miestach, kam ho umiestnili takmer všetky obecné a okresné úrady v českých krajinách. Plagát šírili a písali o ňom aj mnohé periodiká, pričom sa diskutovalo o jeho obsahu. Motív z tohto posteru sa dostal aj na rôzne suveníry. Ocitol sa aj na viacerých medzinárodných výstavách plagátov v európskych metropolách, kde bola vyzdvihovaná jeho umeleckosť a funkčnosť. Vytlačených bolo viacero jazykových variant, pričom český text bol zachovaný a cudzojazyčné informácie boli vždy umiestnené v spodnej časti plochy. Motív plagátu Národopisnej výstavy českoslovanskej vytvoril významný český maliar Vojtěch Hynais v roku 1894 nanesením oleja na plátno vo formáte 104,5 cm x 163 cm. Na slovanskej trikolóre v pozadí je umiestnený názov podujatia spolu s dátumom a miestom uskutočnenia. Pod ním sa nachádza krátka informácia o možnej vyhre v lotérii. Celá plocha je lemovaná florálnym motívom, pričom v ľavom dolnom a pravom hornom rohu sa nachádajú konáriky s troma lipovými listami a kvetmi. Vyobrazeniu dominujú 3 postavy v krojoch, ktoré majú symbolizovať rôzne zastúpenie etnicít. O ich konkrétnej podobe sa viedli a môžu viesť polemiky. Oficiálny plagát podujatia, ktorý sa šíril takmer po celej Európe Pri využívaní rôznej slovanskej symboliky na plagáte je možné položiť si otázku prečo výstava niesla prívlastok českoslovanská. Odpoveď nám môžu dať spomínané 3 postavy, ktoré majú symbolizovať českoslovanský ľud v zastúpení Čiech, Moravy so Sliezskom a Slovenskom. Úplne vpravo prichádza žena s odkrojeným pecňom chleba a nožíkom. Jej kroj sa vo veľkej miere podobá na odev z oblasti juhozápadných Čiech (Chodsko) a má tak symbolizovať územie Čiech. Postava muža úplne vľavo v pokojnom postoji (stojaca akoby vzadu) má podľa dobových periodik znázorňovať Slezana alebo Slováckeho sedliaka, čo môžeme chápať ako vyjadrenie zastúpenia Moravy a Sliezska. Medzi týmito osobami v strede stojí mladý chlapec s rozpaženou pravicou ukazujúc na informácie s názvom a časom podujatia. Práve túto postavu môžeme považovať za uhorského Slováka, a to vzhľadom na to, že krojové vyobrazenie je do veľkej miery totožné s valašským krojom z Púchovskej doliny, hoci podobný sa bežne nosil aj na území Valašska za západnou hranicou vtedajšieho Horného Uhorska. Ukážka dobového odievania z Vydrnej, Detvy a Marikovej na pražskej národopisnej výstave na konci 19. storočia Ako sme už uviedli, je možné polemizovať nad presnosťou stvárnenia krojov, no jasno v tom nemali ani v čase, kedy plagát vznikol, a to boli kroje bežným každodenným odevom. Ako príklad uvádzame text z časopisu Čas, ktorý vyšiel vo februári 1895: Myšlenka obrazu je bez odporu pěkná, prostá a vhodná. Královstvé české zastoupeno je švarnou hospodkyňou chodskou, mladistvou jestě, skoro dívčí postavou. Morava (se Slezskem) zastoupena je osobou slováckého sedláka s tváří dobrodušnou, měkkou; uprostřed nich pak rukou vztáhl junák podtatranský. Chodka vlídne přináší v rukou chléb a sůl na znamení pohostinství, jehož se účastníkům národopisné výstavy v Praze dostane, Moravan (Slovák) jen tiše se usmívá a Slovák uherský hlásí se vztaženou rukou k výstavě českoslovanské. Provedení Hynaisovo připouští ovšem namítky. Už předne to, že krojová správnost je tak neurčitá. Vykladatel ve Světozoru na př. poznával v obou mužských osobách zástupce Slezska (muž v kožichu) a zástupce Moravy domníval se totiž, že prostřední figura je junácká postava hocha valašského. Je-li tento výklad možný, pak je to neomylně vada obrazu. A na tu vadu zcela správně zase poukázaly brněnské Lidové Noviny, držíce se onoho výkladu ve Světozoru podaného. Z postav plakátu levá (od diváka) není Slezan, ale Slovák, prostřední neni Valach, ale může býti Slezan. Rozeznat dle kroje a typů postavy plakátu Hynaisova působí každému rozpaky. I k tomu se přidáváme, že Slovák moravský mohl by také představovati Slovačku, neboť typ tváře je ženský a v botech i kožichu tak, jak to Hynais zobrazil, chodí Slovačky také. Trochu inak interpretoval v roku 1895 postavy na plagáte časopis Zlatá Praha: Místo genia Vlasti zaujímají na tomto návěstí tři postavy vzaté ze středu lidu českoslovanského. Vším právem. Vždyť tuto výstavu pořáda vskutku český lid. Zvláště typicky proveden jest moravský Slovák od Ostroha ve svém dubenném kožiše; s pravou pak něhou lepotvarné děvče české, podávající příchodzím s cudným úsměvem ryze po slovansky chleba a soli. Skupinu doplňuje statný jun, kynoucí hostem na přivítanou Ukážska valašského statku na národpisnej výstave v Prahe. O vyobrazenom junákovi, ktorý má symbolizovať uhorské Slovensko, vieme aj to, že predlohou maliarovi Hynaisovi bola fotografia Janka Cádru, ktorú autorovi motívu na plagáte daroval švajčiarsky spisovateľ a maliar William Ritter. Janko Jančo Cádra (narodil sa r. 1882 v Myjave) bol slovenský publicista a prekladateľ žijúci v Mníchove a Bissone (tu zomrel v r. 1927), študoval na obchodnej akadémii v Prahe, pričom písal rôzne články a príbehy do periodík, recenzoval knihy, prekladal slovenské a české romány vo Francúzsku a Švajčiarsku. Bol blízkym spolupracovníkom a priateľom spomínaného Williama Rittera, ale aj rakúskeho skladateľa a dirigenta Gustava Mahlera. Ritterovi sa motív plagátu, ale aj samotná výstava natoľko páčili, že spolu s informáciami o živote Slovákov v Uhorsku od Janka Cádru dostal inšpiráciu k napísaniu románu s názvom Slovenské dievča (La fillette slovaque). Román vyšiel v roku 1903 vo francúžštine, pričom obsahuje mená so slovenskou diakritikou. Literárne dielo sa skladá z 12 kapitol, v ktorých je hlavnou postavou mladá dievčina Anička Baňarková, pracujúca vo Viedni, aby si zarobila na veno. Práve v tomto meste zbadá plagát Národopisnej výstavy československej v Prahe, ktorý jej pripomenie Ďura v kroji svojho plemena, v kroji dediny Záriečie v Púchovskom údolí a pomenuje ho podľa seba Janko. Do postavy na plagáte sa zamiluje a vidí v ňom nežného dedinčana, roztomilú životnú postavu, s jedným okom menším ako druhým. Postava z plagátu ju navádza a nakoniec aj prehovorí, aby sa vrátila domov, kam ju srdce ťahá. Pri ceste domov zbadá na železničnej stanici svojho Janka na potrhanom plagáte. Doma ju bratranec prehovorí, aby s ním išla do Prahy pomáhať do krčmy na Národopisnej výstave. Tam si uvedomí svoj pôvod a stane sa viac než Slovenkou vo Viedni, stane sa Slovankou v Prahe. Príbeh má šťastný koniec, kedy sa Anička stretne so svojim Jankom, ktorý ju spozná podľa fotografie od kamaráta a Aničkinho obdivovateľa Martina. Uvedený román je teda dôvod, prečo túto postavu na plagáte v strede môžeme považovať za obyvateľa Púchovskej doliny konkrétne dokonca Záriečana. Fotografia Janka Cádru (hore) a Williama Rittera (dole) v ich apartmáne v Mníchove v r. 1907. Veríme, že príspevok priniesol viac svetla do udalostí, ktoré sa viažu k jednym z najstarších fotografii ľudí z Púchovskej doliny konkrétne z Vydrnej a Záriečia. Národopisná výstava českoslovanská v roku 1895 v Prahe bola významnou udalosťou aj pri formovaní česko-slovenských vzťahov, ktoré v roku 1918 vyústili do vzniku spoločného štátu. V Púchovskej doline nebola táto blízkosť ničím výnimočným minimálne od 15. storočia, teda od časov valašskej kolonizácie a najmä po príchode exulantov vyhnaných z českých krajín pre náboženskú neslobodu po roku 1620. Pripravil: P. Makyna

Web: Púchov - Puchovo dedičstvo - história a súčasnosť -PUCHOVO DEDIČSTVO
Aktualizované: 25.4.2024

prejsť na článok

KEĎ PÚCHOVSKÁ DOLINA REPREZENTOVALA UHORSKÝCH SLOVÁKOV

Tri smreky, Demänovská Dolina

Levočská Dolina

Slávnosti bratstva Čechov a Slovákov

Zaujímavé !!! Pozri film objektu Paradise, ako aj iné filmy regionu Rajecká dolina !!!

Aj tridsať rokov po rozdelení federácie pracuje v Česku rekordný počet Slovákov