Čo vlastne chceme? Po čom túžime? Každý z nás po niečom inom, poviete si. Jeden po novom aute, novom mobile, niekto po kabelke Louis Vuitton, iný po krásnej, príťažlivej žene, atď, atď. To sú však len zástupné ciele. Vedľajšie túžby a potreby. Pod ich rúškom sa totiž väčšinou skrýva naša vnútorná nespokojnosť. Nespokojnosť s tým, čo máme. Čoho sme dosiahli. Ako žijeme. Ako vyzeráme. Prípadne, s kým žijeme, s kým pracujeme. Ak by sme išli ad absurdum, dalo by sa povedať, že my ľudia sme vlastne večne nespokojné bytosti poháňané svojou túžbou a chcením, ktoré nikdy nemajú dosť. Nikdy nie sme úplne spokojní. Obzvlášť s tým, čo máme. Dokonca, častokrát ani s tým, koho máme. Za partnera, partnerku. Za nadriadeného. Za . A čo je ešte smutnejšie, ani ako rodičia nie sme obvykle spokojní s tým, aké deti máme. Ako sa chovajú. Ako sa učia. Ako (ne)poslúchajú. Neustále máme nutkavý pocit, že by veci mohli byť inak. Lepšie. Že stále nemáme niečoho dostatok. Dostatok majetku, dostatok času, dostatok peňazí, porozumenia, dostatok úcty, rešpektu, pozornosti, lásky. Žijeme v presvedčení, že (náš) svet by mohol byť lepším, ideálnejším miestom. Že ľudia by mali byť múdrejší, láskavejší, pozornejší, ochotnejší. Vodiči ohľaduplnejší, obloha modrejšia a tráva zelenšia. Čo ale v skutočnosti hľadáme, čo predovšetkým postrádame, je naša vlastná, vnútorná spokojnosť. Vnútorný pokoj. Pokoj na duši. Pokoj mysle. Inými slovami povedané, neprestajne hľadáme lásku. Radosť zo života. A väčšinou, z môjho pohľadu veľmi nešťastne, ju hľadáme mimo seba. Očakávame od druhých, že nás urobia šťastnými, spokojnejšími, vyrovnanejšími. Je to však blud. Ilúzia. Chiméra. Nič také neexistuje. Môžeme byť šťastní a spokojní s niekým iným iba vtedy, ak sme sami vnútorne šťastní. Vyrovnaní. Miera nášho šťastia, nášho vnútorného pokoja, totiž priamo úmerne nezávisí od vonkajších vplyvov. Aj keď sme nimi častokrát ovplyvňovaní. Ak takému niečomu uveríme, ak sa toho budeme držať, vždy bude naše vnútorné šťastie závislé od okolitých vplyvov. A to je pomerne náročná cesta, ktorá nemá konca. Mission impossible. Vonkajšie vplyvy sa totiž budú neustále meniť a to bez ohľadu na naše očakávania. Ľudia okolo nás sa budú meniť a správať mimo našich očakávaní. A my máme problém. Môžeme sa teda neustále sťažovať na vlastnú nespokojnosť s niečím, alebo niekým. Na to, aké je vonku otrasné počasie, ako nám susedia či kolegovia, prípadne šéfovia strpčujú život, ako naše deti neposlúchajú a nerobia to, čo by sme chceli aby robili, nesprávajú sa tak, ako chceme aby sa správali. Ako by sme mohli (chceli) bývať v krajšom byte, ako by politici mohli byť lepšími politikmi, ako by štát mohol viac hľadieť na svojich občanov, ako by…. Takto by sme mohli pokračovať donekonečna. Ten zoznam nesplnených želaní by nemal konca. Ako tak píšem tieto riadky, spomínam si na jeden krátky, zato však pamätný okamžik môjho života. Bol predvianočný večer a my sme sa presúvali metrom kamsi do centra Londýna. Na jednej zo zastávok pristúpila do vozňa staršia pani čiernej pleti. Evidentne sa práve vracala domov z práce. Bolo na nej vidieť únavu. Už od prvého okamžiku, hneď, ako som ju zbadal, priťahovala moju pozornosť ako magnet. Usadila sa oproti mne. Vymenili sme si letmý pohľad a jeden na druhého sa usmiali. Bolo to úplne mimovoľné a prirodzené. V tom okamžiku bolo niečo magické. Vtedy som si uvedomil, čo ma na nej tak fascinuje. Vyžaroval z nej nepopísateľný pokoj. Z jej tváre, očí a priateľského úsmevu sa dalo poznať, že táto stará žena, táto nádherná ľudská bytosť, je so svojím životom hlboko zmierená. Bolo to prijatie, ktoré sa dalo z jej tváre vyčítať. Vnútorný pokoj. Ten, ktorý väčšina z nás tak úporne hľadá. Niekedy aj celý život. A častokrát ho nájde až na smrteľnej posteli. Táto milá žena ho už našla. Bolo to tak zjavné, že sa to nedalo prehliadnuť. Tá pokora, ktorá z nej vyžarovala, sa preniesla aj na mňa. Ešte dlho po tom, ako sme vystúpili, som mal ten obraz pred očami. Ten vnem bol veľmi silný. Hlboký a povznášajúci. Až o niekoľko rokov neskôr som pochopil skutočný odkaz tohto stretnutia. Došlo mi, že ak prijmeme svet taký aký je, život taký aký je, ľudí takých, akí sú, tak potom aj práca, ktorú robíme, nech je akákoľvek, sa pre nás stane prijateľná. Nezáleží na tom čo robíte, ak to robíte s láskou. Ak cítite, ak máte v srdci lásku, tak potom všetko, čoho sa dotknete, premeníte na lásku. Ak sme vnútorne vyrovnaní, nehľadáme rozpor vo vonkajšom svete. Nemáme tú potrebu. To nutkanie. Nedostatky vo vonkajšom svete hľadáme iba vtedy, ak my sami nie sme úplní. Kongruentní. Práca nás nepotrebuje (nemusí) nutne napĺňať, ak my sami sme vnútorne naplnení. Ak sme vyrovnaní s našim životom. Niekto by mohol povedať, že stačí prijať svoj osud. Odovzdať ho Bohu. Môžeme to nazvať i tak. Aj keď je to podľa mňa trochu nešťastná interpretácia. Ja tu totiž nehovorím o vzdaní sa. Ani o podrobení. Hovorím o Prijatí. V tom je obrovský rozdiel. Ak prijmeme život taký aký je, neznamená to, že sa vzdávame. Rovnako to neznamená, že sa ním necháme bezcielne unášať či riadiť. Znamená to, že sme už pochopili, prijali, že nemá zmysel byť v neustálom konflikte s okolitým svetom. Viesť s ním ustavičný boj. Svet totiž nikdy nebude presne podľa našich predstáv. Ľudia sa nikdy nebudú správať presne podľa našich predstáv. Napokon, ako by mohli?? Ako by sme mohli chcieť, aby boli takí, ako chceme my, keď oni sú skrátka iní? A tak jediné, na čom vieme pracovať, čo vieme priamo ovplyvniť, sme my sami. Náš prístup, naše činy, naše myšlienky. Našim vlastným životom ísť ostatným príkladom. Zmeňme seba a zmeníme svet. Príspevok Kverulanti je zobrazený ako prvý na Kecy k veci.