Vonku prší. Predpoveď znela: dážď do siedmej rána. Okolo ôsmej jednoznačne vyrážam. Lenže v tom prišla správa. Dážď pretrvá do obeda. Pristihujem sa s hlavou v okne, pozerám ako vonku leje, pofukuje vietor. V hlave mi chodili myšlienky, ako dnes nepôjdem vôbec von. Cítil som sa bezradne, k tomu ma to riadne štvalo. Veď mám plán. Rozumiem, že prídu dni, keď bude pršať, snežiť, mrznúť a mnohé tréningy sa neuskutočnia. Dnešok to byť nemal. Ak idem hore kopcom, nadávam, neznášam to. Ak ten kopec, vyjdem mam skvelý pocit. Ak som v hore je blato, kaluže. Nadávam, ako všetko budem musieť čistiť, prať. Ak je príliš teplo, dusno, cely som dopotený, dohryzený od mušiek a prah je úplne všade, neteším sa. Ak počujem niečo šušťať v hustom poraste, zľaknem sa. Ak vidím stopu medveďa, bojím sa. Ak sa ocitnem medzi poľovníkmi je to nepríjemné. Ak nesprávne odbočím, zablúdim mám z toho zmiešane pocity, miestami ma premôže panika. Ak sa ocitnem v tme v lese, mám strach. Vo väčšine prípadov si plánujem čo budem robiť cez deň. V prípade plánovania tréningov, tam si plánujem trasu, záťaž, tempo, prestávky, doplnenie vody, kedy budem jesť, záchytné body kadiaľ prejdem. Stane sa, že sa ráno zamotám a vyrazím o niečo neskôr. Cez leto to vôbec nevadí. Horšie to je v období, keď sa dni krátia a predžujú večere. Sem tam sa stane, že na križovatke odbočím na opačnú stranu ako bol plán. Riadim sa pocitom v bruchu. Ak mám perfektný plán, ale necítim sa naň. Idem inam. Taktiež sa stáva, že počas tréningu upravujem trasu. K tomu mám zvyčajne šťastie na počasie. Buď stihnem tréning pred dažďom, alebo po daždi. Sem tam sa stane, že zmoknem počas tréningu, aj keď predpovede neupozorňujú na dážď. Pred dažďom sa viem ukryť v lese. Lenže aj tak po čase premoknem. Lákajú ma dlhé vzdialenosti, nekonečné poľné cesty, kopce a les. Za mňa je ideálny tréning, ak sa všetky možnosti s kombinujú. Les má pre mňa najväčší význam. V začiatkoch som sa mu úplné vyhýbal. Trénovať sa chodilo len na poľné cesty v okolí. Cesty, kde jazdia frekventovane autá. Do lesa som sa sám bal jazdiť. K tomu tie všetky strašidelné príbehy, čo sa deje v horách. V hlave svieti veľká červená stopka pred akýmkoľvek hustejším porastom stromov. Možno, to bolo aj správne. Môj prvý defekt som dostal v susednej dedine, v lese, bez signálu a vôbec som netušil čo ďalej robiť. Domov to bolo päť, šesť kilometrov. Oprava trvala nekonečnú hodinu. Viac som sa v lese neukázal. Ako som tak jazdil, začali pribúdať ľudia, čo chceli so mnou isť von. To mi veľmi pomohlo. Nakoľko ma zobrali práve do lesa. Práve takéto jazdenia ma dostali na miesta, ktoré som si neskôr obľúbil a následne nabral odvahu jazdiť k nim aj sám. K tomu som začal spoznávať okolie. Vždy počas výjazdu, sa odskočilo na kúsok do neznámej časti, kde sa dovtedy nebolo. Priznám sa, miestami som siahal po navigácii, niekde som poriadne zablúdil. Či našiel miesta, kde nikdy viac nepôjdem dobrovoľne. Do dnes jazdím tak, že časť trate by mala byť pre mňa neznáma. Samozrejme nie vždy je to možné. Les je neskutočné miesto. Je tam veľa nepoznaného, vie poriadne prekvapiť. Ponúkne výhľady, čerstvý vzduch, dobije baterky, ukáže nám rozprávkové časti. No nič nedá zadarmo. Môžeme sa pofľakovať, isť na turistiku, rodinnú prechádzku, či náročný tréning. Poriadne preverí, miestami schová do cesty prekážky. Postaví nás pred nebezpečné situácie, náročné terény, náročné zvážnice, vyschnuté pramene pitnej vody. Pošle na nás hmlu, neočakávaný dážď, chlad, vietor, poľovku. Čím ďalej viac trénujem v lesoch, zisťujem aké nevyspytateľné sú. Nikdy človek nevie, čo ho môže čakať za ďalšou zákrutou, v hustých častiach hory. Vyrúti sa na mňa rozbehnutý cyklista, traktor naložený drevom, nekonečná skupina turistov, šmyknem sa na zvážnici a z letím dole? Určíte je namieste rešpektovať pravidlá. Písané, ale aj nepísané. Je nad slnko jasné, môžeme ich dodržať všetky, aj tak sa nám môže niečo stať. V lese nikdy nie som sám. To je nad slnko jasne. Môže byť najhoršie počasie, no vždy natrafím na nejakého podobného odvážlivca ako som ja. Jazdím v pravo. V neprehľadnom teréne zazvoním, dám o sebe vedieť. Pokiaľ nevidím pred seba, nelietam. Môže sa vynoriť traktor z drevom, auto lesníka, turista, športovec. Vždy sa pozdravím, poďakujem. Ak môžem, prehodím zopár slov. Zatvoriť za sebou bránu. V lesoch sú brány. Len, nie všetky treba zatvárať. Nie každý prameň vody je pitný. V lete je v lese menej pitnej vody. Zaspievajme si z času na čas, zatlieskajme. Nech o nás vedia. Zobrať si so sebou mikinu navyše, niečo nepremokavé. Počasie sa vie veľmi rýchlo zmeniť. Jedlo, o áno kopce vedia riadne dať zabrať, a nie je moc prijemne pobehovať v lese hladný. Je dobre počúvať miestnych, poznajú mieste lepšie vedia dať tip, upozorniť kde si treba dať pozor, či zbytočné nechodiť, alebo ktorá cestička je lepšia. Mám pocit ako keby sme boli ľudia v lese lepší. Vieme sa porozprávať, dať si prednosť, pomôcť si. Načerpať energiu. Spoznať sa, prekonať sa. Les je návykové miesto. K tomu ak si obľúbime jednotlivé miesta, budeme tam chcieť chodiť často. Najkrajšie na tom je, že každý pre niečo iné. Niečo svoje. S kým sa vidíme najbližšie niekde v hore?