ĽUBA LESNÁ MAGICKÁ ŠTIAVNICA A PAMÄTNÍCI

MAGICKÁ ŠTIAVNICA Moje prvé stretnutie s Banskou Štiavnicou bolo omylom. Vzdialený newyorský bratranec David Sonnenfeld totiž pri svojej prvej návšteve Slovenska prejavil záujem navštíviť aj Štiavnicu. Keď sme dorazili do tohto magického mesta, vysvitlo, že David plánoval hľadať stopy po našom spoločnom predkovi Jozefovi Chaimovi Sonnenfeldovi, ktorý tu mal študovať na gymnáziu. Lenže ako Angličanovi mu inojazyčné názvy splývali, aj keď boli mierne odlišné, a tak si pomýlil Schemnitz – teda nemecký názov pre Banskú Štiavnicu, so Skalitz – so západoslovenskou Skalicou. Náš spoločný predok býval totiž v Skalici a chodil tam aj do základnej školy. Ani on, ani ja sme napriek tomu neboli sklamaní. Banská Štiavnica svojou magicky tajomnou atmosférou, úzkymi kopcovitými uličkami, stavbami z čias gotiky, renesancie, baroka, občas všetkými týmito štýlmi zastúpenými v jednej budove, ale aj dodnes badateľnou historickou multikultúrnosťou nás doslova ohúrili. Stratovulkán K výbuchu Štiavnického stratovulkánu, ako sa nazýva sopka z okolia Banskej Štiavnice, došlo pred desiatimi až pätnástimi miliónmi rokov. Bola to jedna z najväčších sopiek na Zemi v tých časoch. Odborníci odhadujú, že vulkán bol pôvodne vysoký asi 4 km a zaberal asi 2200 km². Zasahoval teda do dnešného územia Štiavnických vrchov, do časti Ipeľskej pahorkatiny, Kremnických vrchov, Pohronského Inovca, Vtáčnika a Krupinskej planiny. Banská Štiavnica sa teda nachádza v kráteri sopky. Akoby mikroskopické čiastočky milióny rokov vyhasnutej lávy zo štiavnického stratovulkánu ešte poletovali v štiavnickom povetrí a vytvárali tak jej magickosť. Cenné kultúrne pamiatky a nevkus V Štiavnici sa v súčasnosti spájajú cenné kultúrne pamiatky s pozlátkovým nevkusom na prilákanie čo najväčšieho počtu turistov. V centre starého mesta na Kammerhofskej ulici sa nedá nevšimnúť si veľký reklamný oznam na priečelí domu a po jeho prečítaní človek nevie, či sa má chápavo a súcitne nad ním usmiať, alebo sa tváriť, že si prinajmenšom zvláštny nápis nevšimol. Podľa neho v ňom totiž sídli miestna veštica, a nie hocijaká. Má plné ruky práce s rôznymi činnosťami a jednou z jej špecialít je – práca s anjelmi. Kráčam vyššie, až na Radničné námestie, a tam opäť natrafím na iracionálny unikát, ktorý má celkom iste v pláne loviť turistov a popritom vyprázdňovať ich peňaženky. Je to Banka lásky, ktorá hrdo a nepatrične uprostred starodávneho hlása, že uskladní lásku ktoréhokoľvek páru do svojho trezora. Akoby nestačilo, že Banská Štiavnica je svetovo unikátnou bankou histórie, baníctva, techniky a kultúry. Obdobie slávne a neslávne Banská Štiavnica zažila obdobia veľkej prosperity a slávy, ale pravdaže nie je výnimkou medzi stredoeurópskymi mestami a počas svojich dejín zaznamenala aj tienisté stránky. Striebro a zlato sa v okolí Štiavnice ťažilo odpradávna, Kelti ho dolovali podľa zachovaných archeologických nálezov už v druhom a treťom storočí pred naším letopočtom. Od 13. až do konca 18. storočia sa vraj zo štiavnických baní získavalo také množstvo striebra, že v istých časových úsekoch išlo o najbohatšie ťažby v rámci celej Európy. A dokonca ani ťažba zlata nebola v minulosti zanedbateľná. V roku 1443 ju postihlo natoľko ničivé zemetrasenie, že sa musela celkom odznovu vybudovať. Ale nepoškodilo ju to. Magickosť a tajomnosť domov a úzkych uličiek, šplhajúcich sa do kopca, si zachovala. Obyvatelia Štiavnice Po desaťročia v Štiavnici popri sebe žili Nemci, Maďari, Slováci a Židia. V 13. storočí Štiavnicu osídlili Nemci, ktorých sem pozval vtedajší panovník. Sťahovanie Maďarov z mesta do mesta v rámci Uhorska bolo prirodzené. Židia sa od 16. storočia podľa vtedy vydaného banského poriadku nesmeli usídliť v banských mestách. Toto nariadenie sa zrušilo až v druhej polovici devätnásteho storočia. Do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia sa vyše päťsto Štiavničanov hlásilo k židovstvu. Mnohí z nich zastávali dôležité posty v štiavnickom živote. Podzemný tajomný život Štiavnica má aj svoj podzemný tajomný život, ako sa na banské mesto patrí. Zachovalo sa hneď niekoľko štôlní. A vraví sa, že podzemie Štiavnice je prevŕtané banskými chodbami ako ementál. Do mnohých domov starej Štiavnice dokonca ústia chodby štôlní. Darmo, v osemnástom storočí patrilo Slovensko, najmä vďaka Štiavnici, v ťažbe striebra medzi najvýznamnejšie európske banské regióny. Podľa niektorých odborníkov to bolo až 50 percent celoeurópskej ťažby. V tom čase sa u nás ťažilo úctyhodných cca 21-tisíc kilogramov striebra ročne. Baníci Práca baníkov nebola ani trochu milosrdná. Je pravda, že baníci boli zvýhodnení oproti iným povolaniam. Dostávali pomerne vysoké platy, boli oslobodení od daní a dokonca aj od vojenskej služby. Lenže tieto výhody boli iba náplasťou na vysokú úmrtnosť baníkov. K častým banským nešťastiam treba prirátať aj doslova toxické prostredie v baniach, ktoré sa podpísalo pod vysokú úmrtnosť baníkov v mladom veku. Podľa zachovaných odhadov sa v 19. storočí dožilo viac ako tridsať rokov iba desať percent z nich. Tajomné podzemné štiavnické chodby, vinúce sa popod námestia a ulice ostali ako nevidomé pamätníky na tých, čo nimi schádzali do bane a kvôli tomu mladí zahynuli. Zánik tolerancie Tolerantná multikultúrnosť zanikla v druhej polovici dvadsiateho storočia. Jednoducho sa zahodila ako tá najzbytočnejšia vec. Po vzniku predvojnového Československa sa vysťahovali Maďari. Po vytvorení nacistického Slovenského štátu nastalo prenasledovanie Židov aj v Banskej Štiavnici, Židov vyhnali a ich majetok si arizovali. Vzápätí Židov odvliekli do vyhladzovacích táborov. Holokaust ich zo Štiavnice prežilo do dvadsať. Po skončení vojny a prijatí Benešových dekrétov sa zase museli vysťahovať Nemci. A znovu nastúpili udavači a mnohí gardisti sa premenovali na komunistov. V päťdesiatych rokoch zase vyháňali rádové sestry. Tak sa stalo, že desiatky veľkolepých bohatých meštianskych sídel zívali prázdnotou a postupne chátrali. Časom sa síce prideľovali tým, čo v Štiavnici ostali, lenže noví obyvatelia nemali dostatok peňazí na ich údržbu. Z centra Štiavnice sa v časoch totalitného režimu stalo centrum duchov. A tolerancia sa dostala do slepej uličky. Rarita slepých uličiek Mimochodom, Štiavnica má tie najzvláštnejšie slepé ulice, aké som kedy videla. Ide o ulice, uličky a chodníky na kraji centra. Sú síce označené značkou – slepá ulica, lenže keď po nich kráčate, zistíte, že nie sú slepé, pokračujú ako malebné horské chodníky vyššie a vyššie, až do výhľadov na pláne a doliny a stromy a skaly, ktoré vyrážajú dych. Aj tolerancia sa na začiatku deväťdesiatych rokov zo slepého konca vyšplhala na kopec, odkiaľ dovidela na nezmyselnosť svojej dovtedajšej ne-existencie a začala sa poberať normálnou cestou. Štiavnica sa začala premieňať z mesta duchov na normálne mesto, skrátka začala ožívať. Synagóga Budovu synagógy na Novozámockej ulici podľa predpokladov postavili ešte v období gotiky, neskôr , ako veľa iných zachovaných štiavnických domov, sa prestavala do štýlu renesancie a až na konci devätnásteho storočia sa z iniciatívy a dobrovoľných príspevkov členov tamojšej židovskej obce z nej stalo sakrálne miesto. Po prijatí protižidovských zákonov počas Slovenského štátu synagógu zatvorili a ani po oslobodení ju nečakal návrat do starých koľají. V päťdesiatych rokoch v nej vznikla klampiarska dielňa a neskôr do nej pribudla aj autoškola, dokonca slúžila aj ako úložný priestor pre plagáty, zástavy a transparenty na prvomájové sprievody. V súčasnosti sa jej vonkajšok stal kulisou lepších čias. Má opravenú fasádu, na ktorej je umiestnená pamätná tabuľa, ktorá hrdo a ligotavo hlása, že ide o synagógu z konca devätnásteho storočia. Budova je navyše zapísaná aj do Zoznamu národných kultúrnych pamiatok a aby toho nebolo málo, ešte aj do zoznamu Unesco. Lenže dovnútra sa radový návštevník nedostane. Od roku 2014, keď sa synagóga zreštaurovala, začala slúžiť pre pivovar Erb na sudovanie, fľaškovanie a expedíciu piva. Súčasný majiteľ synagógy je totiž zároveň aj majiteľom pivovaru. Pre médiá sa síce v septembri 2014 zaviazal, že pivovar bude v synagóge len dočasne do roku 2019. Hoci sa už rok 2019 končí, nič nenasvedčuje tomu, že by sa plnenie a fľaškovanie piva presunulo inam a že by sa priestory synagógy stali kultúrnym stánkom, ako to tvrdil aj majiteľ pivovaru, aj riaditeľka Krajského pamiatkového úradu v Banskej Bystrici. Zhrnuté a podčiarknuté národná kultúrna pamiatka, zapísaná do zoznamu kultúrnych pamiatok ako synagóga, vlastne nie je synagógou, ale plničkou piva, aj keď oficiálne nejde o plničku piva, ale o synagógu, ktorá má slúžiť na kultúrne účely. Penzión Nostalgia Neďaleko synagógy sa nachádza penzión Nostalgia. Najstaršie časti tejto meštianskej budovy pochádzajú zo začiatku 16. storočia. Renesančné prvky sa spájajú s barokom, ako sa to v štiavnických budovách stáva. Budova je zaujímavá aj inak. Arizoval ju totiž začiatkom štyridsiatych rokov hlavný autor protižidovských zákonov a predseda nacistickej vlády prvého slovenského štátu, Vojtech Tuka. V Nostalgii sa na prízemí medzi predsieňou a jedálňou zachovali dvere, v ktorých je vyrytá židovská hviezda. Nevie sa, kto ju vyryl. Súčasný majiteľ, Martin Macharik, dlhé roky budovu reštauroval a na duchov pravdaže neverí. Napriek tomu spolu s manželkou a niekoľkými hosťami penziónu zažil pred pár rokmi s dvermi, na ktorých je vyrytá židovská hviezda, zvláštny príbeh. Hoci sa od dverí nezachovali kľúče, napokon zámok bol už aj tak nefunkčný, sa raz po polnoci do jedálne nevedeli vtedajší hostia dostať, dvere boli zamknuté na dva západy. Nevedeli sa dostať ani do svojich izieb, keďže sa k nim dá dostať len cez jedáleň. Zavolali preto majiteľa, ktorý v tom čase býval na druhom poschodí. Po dlhom úsilí sa napokon dvere podarilo otvoriť. Vnútri v jedálni nikoho nenašli. Nielenže ich, teda dvere, nebolo ako zamknúť, ale nemal tak ani kto urobiť. Akoby tie dvere symbolizovali nezmyselnosť prenasledovania istej skupiny ľudí, akoby sa niekedy, ako ľudské tajomstvá, zamykali a odomykali nie kľúčmi, ale veľkosťou porozumenia voči dejinným súvislostiam, tradícii a zvyklostiach tých druhých, tých, čo sú v miestnosti, voči tým, ktorí tam nie sú. Tých, čo boli perzekvovaní, voči tým, čo neboli. Tých, čo prežili, voči tým, čo neprežili. Skrátka, jeden voči druhému. PAMäTNÍCI A možno je to ešte trochu inak. Odomykanie a zamykanie dverí sa možno v Nostalgii začalo rekonštrukciou budovy. Možno sa dvere otvárajú a zatvárajú odhaľovaním tajomstiev, prerozprávaním príbehov. K otváraniu a zatváraniu brán Štiavnice nám potom pomôže rozpamätávanie sa a rozprávanie jej pamätníkov: deväťdesiatjedenročného Filipa Danningera a osemdesiattriročného Ladislava Welwarda. K najťažším chvíľam aj v Štiavnici patrila druhá svetová vojna. Sústredím sa preto na toto obdobie. Ladislav Welward Sedeli sme v obývačke starého welwardovského domu a dlho sme sa nezačali rozprávať o zážitkoch pána Welwarda, pretože v prvom rade chcel niečo vedieť o mne a o mojom živote. Záujem o moje zážitky a prácu. Dobrosrdečnosť a láskavosť, s akou sa vypytoval na mňa, ostala v každom jeho slove. Ešte aj v rozprávaní seba potláčal do úzadia, dôležitejší preňho ostali po celý čas tí druhí. Ladislav Welward sa ako chemik desiatky rokov venoval výskumu antibiotík. Prednášal na zvolenskej Technickej univerzite. Bol vedúcim detašovaného pracoviska Výskumného ústavu liečiv v Slovenskej Ľupči. Na zážitky z obdobia holokaustu ale nezabudol, trápia ho doteraz. Rozprávanie Ladislava Welwarda: Moji predkovia Otec pochádzal zo starej štiavnickej rodiny. Podľa archívnych materiálov welwardovská rodina došla do Štiavnice v polovici devätnásteho storočia medzi prvými Židmi, ktorých pustili do banského mesta. Dovtedy banské mestá jednoducho nesmeli v okruhu desiatok kilometrov mať Židov. Môj prastarý otec viedol skupinu desiatich židovských rodín, ktoré sa v Štiavnici usadili ako prvé. Volal sa Marek Welwad. A po ňom jeho syn, môj starý otec, prebral vedúcu úlohu židovstva v Štiavnici. Stal sa učiteľom v židovskej škole a pomáhal založiť synagógu. No a istý čas po smrti židovského rabína bol aj rabínom. Starý otec zomrel v roku 1918 pomerne mladý počas epidémie španielskej chrípky. Žiaľbohu som nemal možnosť ho poznať. Mama pochádzala z Kremnice. Jej otec tam bol drobný obchodník s textilom. Bola vynikajúca klaviristka a ešte lepšie spievala. Vydala sa do Štiavnice za môjho otca, ktorý sa ženil pomerne starý, mal už štyridsaťpäť rokov. Bolo to jej druhé manželstvo. Z prvého mala dve deti, s ktorými som veľmi dobre vychádzal. Pred vznikom Slovenského štátu mal otec ako lekár veľmi dobré postavenie. Bol humánne založený, usiloval sa zo všetkých síl ľuďom pomáhať. Vyznamenanie z prvej svetovej vojny Počas prvej svetovej vojny bol otec vojenským lekárom na fronte. Tam sa mu ako dobrému lekárovi podarilo dostať na pozíciu poľného chirurga. Vďaka tomu dostal najvyššie vyznamenanie, aké v Rakúsko-Uhorsku dostal Žid. Otec získal druhé najvyššie rakúsko-uhorské vyznamenanie. Bol povýšený do stavu rytiera. Prináležal mu titul: Vaša výsosť. To bola na židovského lekára výnimočná pocta. Béla Kun Keď sa skončila prvá svetová vojna, otec cestoval so zranenými vojakmi z ruského frontu vojenským vlakom späť do Uhorska. Keďže mal v transporte najvyššiu hodnosť, stal sa veliteľom vlaku. V Štiavnici v tom čase práve vypuklo povstanie Bélu Kuna. Preto ho Béla Kun prebral do svojej armády. Keď Béla Kun prehral, otec sa dostal do československého zajatia, intervenovali ho v zajateckom tábore v Čechách. Odtiaľ sa mu podarilo ujsť. Berlín a Viedeň Dostal sa do Berlína, tam sa na Lekárskej fakulte stal asistentom. Dostal sa na katedru, kde sa začínala röntgenológia. Boli to prvé počiatky röntgenológie. Približne tri roky bol v Berlíne na katedre a spravil si atestáciu na röntgenológa. Berlínska katedra ho vyslala do Viedne, aby tam založil röntgenológiu, lebo v Rakúsku ešte nebola. Istý čas pôsobil na univerzite vo Viedni ako röntgenológ. Po čase videl, že v Československu vyhlásili amnestiu pre bývalých vojakov Rakúsko-Uhorska, a zatúžil vrátiť sa späť. Lekár v Štiavnici Aj sa vrátil. V Štiavnici žila jeho mamička. Začal ordinovať ako lekár a po približne piatich rokoch kúpil dom, v ktorom bývam dodnes. Ako všeobecný praktický lekár sa orientoval na röntgenológiu. Stal sa povestný tým, že bol medzi prvými röntgenológmi na Slovensku. Čo na Slovensku, v Európe! Stal sa závodným lekárom v Tabakovej továrni, ktorá zamestnávala asi tisíc žien. Vytvorila sa ešte počas Rakúsko-Uhorska, aby sociálne pomohla prežiť ženám baníkov, ktoré sa mladé stávali vdovami. Baníci v tom čase pracovali v takých neľudských podmienkach, že sa dožívali priemerného veku 27 rokov. Dostávali silikózu a ďalšie ochorenia. Pracoval aj ako železničný lekár, ale aj ako lekár pre hasičov. Spoločenskú pozíciu mal v Štiavnici veľmi dobrú. Slovenský štát Vznikol Slovenský štát. Napriek tomu, že otec bol z váženej, silnej židovskej rodiny, dal sa prekrstiť. Chcel tým zachrániť celú rodinu. Súčasne nechal prekrstiť aj maminých rodičov, celú rodinu. Ostatní Židia zo Štiavnice tento otcov krok odsúdili. Mama to vzala doslova. Od chvíle, čo sa prekrstila, sa stala veriacou katolíčkou. Pracovný tábor Nováky Otca po všetkých udaniach zobrali v roku 1943 /?/ do pracovného tábora do Novák. Mal tú smolu, že keď dorazil do tábora, na vrátnici slúžili gardisti z Banskej Štiavnice. Tí, keď zbadali Žida zo Štiavnice, surovo ho stĺkli do bezvedomia. Tak ho zmlátili, že otec dostal otras mozgu, mozgovú porážku. Odvtedy až do konca života kríval na jednu nohu. Vyzeralo to s ním veľmi zle. Mama ešte bola v Štiavnici. Keď zistila, čo sa otcovi stalo, zmobilizovala všetky svoje sily, až sa jej podarilo dostať ho von z Novák. V Štiavnici ho dávali lekári pomaly do poriadku. V škole ako katolík Počas tých dní, keď som ešte mohol chodiť do školy, som mal ako ostatné deti katolícke náboženstvo. Mal som dobrých kamarátov, ktorí ma nebrali ako Žida. Ale na druhej strane som stretol veľa detí, ktoré mi robili zle, lebo ma brali ako Žida napriek tomu, že som chodil s nimi aj do kostola. A pravdaže nielen oni, ale aj učitelia. Navyše nás v škole učitelia často bili. Strach zo školy viedol k tomu, že som nerád chodil do školy. Neučil som sa poriadne. Stále v Banskej Štiavnici Ostali sme v Banskej Štiavnici asi rok. Potom otca aj mamu zobrali do cigánskeho zaisťovacieho pracovného tábora v Dubnici nad Váhom, kde vypukla silná epidémia škvrnitého týfusu a nebolo nikoho, kto by sa pokúsil epidémiu lokalizovať. Preto tam umiestnili otca s mamou ako väzňov. Otec sa staral o pacientov väzňov. Mal k dispozícii malú ordináciu s chabým vybavením. V podstate išlo o zamrežovanú kobku. Vedľa nej bol maličký sklad, kde otec s mamou bývali. Žili v oddelenej sekcii tábora, neboli v bezprostrednom styku s Cigánmi, iba s chorými v ambulancii. Zámerne používam slovo Cigáni, pretože ma moji dobrí priatelia z lágra požiadali, aby som im nehovoril Rómovia. Povedali mi, že pomenovanie Cigáni považujú za osobnú hrdosť, nie za dehonestáciu, ako sa to dnes vníma. Čo bolo so mnou Keď mamu s otcom zobrali do Dubnice, mal som osem rokov. Ostal som v Štiavnici so starou mamou a schovávali sme sa v Timfeldovskom dome v opustenej pivnici. Jozef Podešt, železničiar na dôchodku a veľmi dobrý človek, chodil v noci tajne do záhrady domu, kde sme sa schovávali, a na určenom mieste nechával pre nás základné potraviny. Stará mama ich tiež tajne vyberala. Neviem, ako dlho sme sa tam schovávali. Pamätám si len, že som mal prichystaný batôžtek s najzákladnejšími vecami a stará mama mi ustavične kládla na srdce: „Batoh musíš mať stále pri sebe.“ Niekto nás udal a vyzradil našu skrýšu. Podešt báči sa o tom dozvedel asi dve-tri hodiny predtým, než nás gardisti prišli zatknúť. Dobehol do našej skrýše. „Poďte, musím vás odtiaľto vziať preč,“ naliehal. Stará mama odmietla. Vraj už nevládze, a preto tam ostane. My sme ušli a starú mamu odvliekli gardisti. Žiaľbohu, skončila v Kremničke v masovom hrobe. Mňa Podešt báči schoval niekde, už si presne nepamätám kde. Dubnica Bol som veľmi ťažko transportovateľný chlapec, pretože som mal totálne židovský výzor. Podešt báči dostal nápad, ktorý sa zdá na prvé počutie absurdný a nerealizovateľný. Povedal, že najlepšie bude doručiť ma rodičom do cigánskeho tábora v Dubnici a tam sa môžem zachrániť. Do Dubnice sme išli vlakom. Bol som teplo oblečený, pamätám si, že Podešt báči nechcel, aby si ostatní vo vlaku všimli, aký som čiernovlasý, nosatý a ušatý. Bolo ale riadne teplo. V Dubnici na vrátnici ma odovzdal rodičom, ktorí ma už čakali. Tak som sa dostal do tábora v Dubnici. O ľudskej dobrote Mal som nevlastného brata z maminho prvého manželstva, volal sa Henrich, ale volali sme ho Harinko. Počas Povstania mal sedemnásť rokov. V Dubnici Povstanie nebolo, ale v Štiavnici áno. Dal sa k partizánom. Po potlačení Povstania sa mama v Dubnici v tábore dozvedela, že Harinko sa dal k partizánom. Napriek všetkým prekážkam si vybavila, že ju na dvojdňovú priepustku pustili z cigánskeho tábora, aby išla hľadať Harinka. Išla vlakom do Štiavnice. Prestupovala vo Vrútkach. Na stanici naraz zbadala štiavnickú lekárku, bývalú otcovu kolegyňu, ktorá bola Nemka. Prihovorila sa jej. Keď si lekárka Nemka uvedomila, kto s ňou komunikuje, začala vykrikovať: „Polícia! Tu je Židovka! Chyťte ju!“ Mama okamžite ušla. Schovala sa. Nechytili ju. Pokračovala v hľadaní brata. Všelijakými cestami sa dostala do Štiavnice. Prišla až do uličky, kde stojí náš dom. Postavila sa k rohu nášho domu a vypytovala sa na Harinka. Zrazu vedľa nej zastalo malé nákladné auto z tabakovej továrne, naložené škatuľami cigariet. Vystúpili z neho dvaja chlapi, nič sa jej nepýtali, chytili ju za ruky a hodili do nákladného auta. Škatule cigariet nahádzali na ňu. Mama nechápala, čo sa deje. Auto sa pohlo a ponáhľalo sa von z Banskej Štiavnice. Zastalo až v Pukanci. Závozník pomohol mame zísť z auta a povedal jej: „Pani, po Štiavnici vás už hľadalo gestapo. Preto sme vás naložili do auta. Tu sa niekde schovajte.“ Mama sa vrátila do Dubnice, Harinka nenašla. V tom čase už nežil, ale mama o tom nevedela. Po potlačení Povstania ho chytili v Slovenskej Ľupči a popravili v Nemeckej. Otec ochorel Asi po dvoch – troch mesiacoch, čo som tam prišiel, dostal otec týfus, na ktorý sme nemali žiadne lieky. Všetci traja sme ležali na jednej prični. Mama, otec a ja. Zázrakom, našťastie, ani mama, ani ja sme neochoreli. Otec zomieral. Mama podávala otcovi morfiové injekcie, aby neblúznil a aby zvládal chorobu. Udanie V Banskej Štiavnici sa gardisti dozvedeli, že môj otec je v cigánskom tábore a zatiaľ ani jeho, ani mamu a mňa neodtransportovali do koncentračného vyhladzovacieho tábora. Istý človek napísal udanie na gestapo do Dubnice. Dubnické gestapo sa rozhodlo na základe udania okamžite nás odtransportovať, lenže v dubnickom tábore stále trvala silná epidémia, ľudia zomierali. Kvôli prísnej karanténe nik z vojakov nemohol vstúpiť do tábora. Preto gestapáci čakali, kým sa situácia zlepší. Otec bol v kóme, blúznil. Napokon, keď už epidémia ustúpila, prišli k nám dnu dvaja gestapáci. Otec bol stále v kóme, v bezvedomí. Gestapáci sa predstavili, mama s nimi debatovala. Zrazu sa otec z nepochopiteľných dôvodov prebral a začal počuť, o čom sa zhovárajú. Dodnes nechápem, ako je to možné. Otec otvoril oči a zakričal na gestapáka: „Postavte sa do haptáku, rozprávate sa s dôstojníkom, nositeľom významného rádu a podajte mi hlásenie!“ Povedal svoju hodnosť, akú mal, keď bojoval počas prvej svetovej vojny, a z toho obdobia naozaj mal významné vyznamenanie. Obaja gestapáci ostali celkom bez slova. Mama zbledla, zľakla sa, že otca hneď na mieste zastrelia. Jeden gestapák zasalutoval a povedal: „Odchádzame.“ A naozaj odišli. Otec sa po tomto šoku začal postupne spamätávať. Rekonvalescencia Kvôli chorobe otec stratil pamäť. Nevedel, kto je, nevedel, kde je. Nevedel chodiť. Začali sme ho to učiť. Ukazovali sme mu, ako má dávať nohu. Mama ho držala za jednu ruku, ja za druhú. Postupne, pomaličky začal chodiť, začal rozprávať prvé slová. Z ničoho nič sa spýtal: „Kto som?“ Mama mu povedala: „Si doktor Welward.“ „Čo je to?“ pokračoval. Mama vzala jeho červený zošit, kde si robil najbežnejšie lekárske poznámky, a podala mu ho. Otec sa naň pozrel a povedal: „Aha.“ Pochopil, že je lekár. Po niekoľkých dňoch sa otec z toho ako-tak spamätal. Bol ale úplne ako malé dieťa, keď sa učí zrýchlenému životnému tempu. Postupne začal predsa len normálne rozprávať a myslieť. Potom sme už v tábore začali počuť výbuchy diel. Už sa blížil front. Vianočné sviatky v Dubnici v koncentračnom tábore Cigáni si so sebou do tábora priniesli hudobné nástroje. Bol tam celý barák plný hudobných nástrojov. A Cigáni na nich hrali. A ako! Napadol sneh, mrzlo. Slovenskí vojaci, čo nás strážili, chceli mať Vianoce, tak si zavolali Cigánov, aby im zahrali. A potom sa jeden z vojakov pozrel na cigánske deti a na mňa a povedal: „Choďte sa šmýkať. Tu neďaleko je zamrznutá mláka, choďte tam.“ Istý cigánsky chlapec poprosil, aby ho pustili do skladu. Pustili ho, vybral odtiaľ basu. Stiahol z nej obal. Posadali sme si do nej a sánkovali sme sa na base. Priateľstvo s Končekom Otec mal lapiducha v koncentračnom tábore, Nemci ho ale vzali kamsi. Otec ale potreboval, aby mu niekto pomáhal. Nemecký dôstojník mu navrhol, nech ide medzi Cigánov a nech si niekoho vyberie. Poslúchol ho. V tábore si všimol Janka Končeka v rodinnom kruhu. Mal asi osemnásť rokov. Vzal ho do ordinácie a začal ho zaúčať. Postupne sa z Janka Končeka stal otcov dobrý pomocník. S Jankom som sa skamarátil a naše priateľstvo trvalo až do jeho smrti v roku 2014. Jankov syn sa raz ohradil, aby sme mu nevraveli Róm: „Som Cigán a som na to hrdý.“ V súčasnosti v Dubnici nie je ani stopy po koncentračnom tábore. Sadistickí kápovia Prišiel marec 1945. Otec počúval výstrely, ktorých bolo čoraz viac počuť, a ako bývalý dôstojník jedného dňa nám oznámil: „Front je 30 km od nás. Poznám to podľa zvuku.“ Potešili sme sa nesmierne. V tábore boli cigánski kápovia. Boli sadistickí. Bili ostatných Cigánov, aj mňa. Nemali pendreky, ale žily a nimi bili. Dúfam, že to neboli ľudské žily. Keď sa priblížili oslobodzovacie vojská, strážcovia z POHG ušli. Tábor ostal v anarchii bez velenia. Cigáni pochytali sadistických kápov a bez zaváhania ich okamžite obesili. Cesta do Serede Približne o dva dni k nám vbehlo komando POHG z Trenčína. Povedali, že nás idú zobrať do Serede a odtiaľ do Nemecka. Nastúpili sme v sprievode dvoch strážcov z POHG do normálneho vlaku. Uzavreli pre nás jedno kupé. V okolí zúrila intenzívna bombardovacia streľba. Otec gardistom opakoval: „Preboha, čo bláznite? Čo nás trápite a nepustíte, veď kúsok pred nami už máte frontu.“ Naši strážcovia sa nenechali presvedčiť, boli zaťatí. Asi dvadsať alebo tridsať kilometrov pred Sereďou sa spustil totálny nálet na celý vlak. Ruské stíhačky sa zamerali na rušeň, ktorému prestrelili kotol, para vyfučala a vlak nemohol ísť ďalej. Čakali sme pod vagónmi na koľajniciach, kým sa nálet neskončil. Mama zase prosila: „Vidíte, čo sa tu deje. Pustite nás!“ Nepustili. Trvalo to dva dni. Keď sa to všetko skončilo, otočili vlak. Dali nás zase do vozňa. Sereď obsadili Rusi. Išli sme preto do Trenčína. Trenčíne nás POHG zobralo do väzenia, ktoré bolo v pivnici školy. Tam nás držali približne dva dni. Zastreliť! Po dvoch dňoch nám oznámili: „Zbaľte sa, ideme do Dubnice, tam vás odovzdáme gestapu.“ V prestrelke nás viedli do centrály gestapa, ktoré bolo v zbrojovke v Dubnici. Na vrátnici sme museli čakať. Zavolali veliaceho gestapáka, ten si nás prišiel prevziať s istým nemeckým vojakom, ktorého sa spýtal: „Čo mám s nimi robiť?“ A vojak odvetil: „Erschießen. Zastreliť.“ Vtom ma mama chytila za ruku. Gestapáci si už bezhlavo brali veci do auta, utekali preč, aby ich Rusi nezastihli. Po chvíli z ničoho nič na nás zreval gestapácky veliteľ: „Zmiznite!“ Tak sme sa dostali na slobodu. Kam ísť? Nevedeli sme, kam ísť. Išli sme peši. Musel byť na nás hrozný pohľad, vyzerali sme ako traja pustovníci. Nerozumiem, ako nás priviedlo späť na cestu, ktorá viedla do cigánskeho tábora. Tam na nás zavolala jedna pani: „Poďte.“ A zobrala nás do domu, vo dvore ktorého bola roky nepoužívaná, polozbúraná stará kuchyňa. Tam nás prichýlila. Dala nám najesť, napiť. Pôrod Začalo sa totálne delostrelecké ostreľovanie Dubnice. Jedna bomba padla do vedľajšieho domu od nás. Zhodou okolností v ňom ležala pani vo vysokom štádiu tehotenstva. Bola ťažko zranená. Ľudia, ktorí nás schovávali v kuchyni, vedeli, že otec je lekár, poprosili otca, aby pomohol. Otec s kuchynským náčiním, ktoré mama sterilizovala v horúcej vode, vykonal pôrod. Úspešne. Dieťa prežilo, aj keď sa narodilo predčasne. Matka tiež prežila. Miestni boli otcovi veľmi vďační. Začali k nám vodiť zranených. Otec ožil, spomenul si na svoju dávno zabudnutú operačnú kariéru a dostal sa do špičkového švungu. Zakričal na nás: „Okamžite choďte zbierať po dome plachty!“ Keď sme ich doniesli, ukázal nám, ako ich máme trhať. Mame prikázal, aby trhance dala do horúcej vody, vysterilizovala ich a vysušila. Tak sme mu vyrábali obväzy. S mamou sme ho obdivovali, čo všetko zvládol. Druhé hrozné bolo Raz si spomenul, že v koncentráku ostalo plno liekov, preto sa rozhodol ich odtiaľ zobrať. Nepodarilo sa, Cigáni pri odchode zapálili celý tábor. Front sa zastavil v našej záhrade Front sa zastavil doslova v záhrade, kde sme bývali. Nemci kládli taký silný odpor, že rumunské a ruské vojská sa nedokázali posunúť ďalej. A my sme sa ocitli v strede medzi týmito dvomi skupinami. Už ani neviem, koľko bolo obetí a zranených. Jedného dňa k nám prišli dvaja alebo traja nemeckí dôstojníci, ktorí sa dozvedeli, že otec je lekár. Povedali mu, že im zabili vojenského lekára. Jeden z nich podal otcovi balík a povedal mu: „Okamžite sa preoblečiete za nemeckého dôstojníka, pôjdete s nami a budete naším lekárom.“ Keby s nimi išiel v nemeckej uniforme a chytili by ich Rusi, pravdaže by zastrelili aj jeho. Mama lakonicky po slovensky poznamenala: „Len teraz prichádza koniec.“ A nemecky sa obrátila na dôstojníkov: „Pozrite sa naňho. Len teraz sa dostáva zo šoku, doteraz bol ťažko chorý. Takéhoto človeka chcete ako svojho lekára?“ Dôstojník mamu nepočúval, len vyťahoval veci, do ktorých sa mal otec preobliecť. Súril otca: „Len sa obliekajte. Už im bol aj židovský lekár dobrý. Dali mu takú pohotovostnú dôstojnícku lekárničku, ktorú mávali nemeckí lekári. Mama stále dobiedzala, obracala sa na nemeckých dôstojníkov: „Vidíte, že sa ani nemôže poriadne sám obliecť.“ Po istej chvíli nemeckí dôstojníci stratili nervy, kývli rukou a odišli. Lekár v Dubnici Oslobodili nás asi o týždeň rumunské vojská. Bývalý starosta Dubnice z revolučného národného výboru nám navrhol, aby sme ostali v Dubnici, že má pre nás aj ubytovanie. Prevzali sme krásnu vilu vo vilovej štvrti, predtým v nej býval veliteľ gestapa, ktorý ušiel. Tam sme boli asi štyri mesiace. Mama prosila otca: „Nikdy sa nevracajme do Štiavnice. Zostaňme tu, tu nie sú kopce. Nenachodíme sa.“ Otec súhlasil: „Áno, Melanka, tu ostaneme.“ Začal som v Dubnici chodiť do školy. Naraz sa to otcovi preležalo v hlave: „Vieš čo, Melanka, chcem sa len pozrieť do Štiavnice, či tam nemám nejaké lekárske veci a tak. Aby som si ich doniesol sem.“ Mama mi povedala: „Už je zle.“ Cesta do Štiavnice Vybrali sme sa do Štiavnice. Bola to strastiplná cesta. Ešte poriadne nič nechodilo. Väčšinou sme išli peši, na koňoch, na vozoch, na voloch, kde-tu len bola trať. Tak sme sa dostali do Štubnianskych Teplíc. Otec povedal: „Tu by mohol byť lekárom môj spolužiak.“ A bol. Obaja boli šťastní, že sa stretli. Otcov kamarát nám asi po dvoch dňoch vybavil sedliacky voz, ktorý nás zobral do Bystrice a odtiaľ sme sa potom dostali do Štiavnice. V našom dome bývali cudzí ľudia. Arizátori. Nemali sme kam ísť spať. Tak sme spali v susednom dome v jednej izbičke. Arizátori Naši arizátori sa nechceli vysťahovať. Tri alebo štyri mesiace sme chodili prosíkať ľudí na MNV, aby nám dovolili obývať aspoň dve izby v našom dome. Opäť lekár v tabakovej továrni V Štiavnici išiel otec rovno do tabakovej továrne, do svojej ordinácie. Pracovníčky tabakovej továrne ho srdečne privítali: „Pán doktor, tu ste, tu ste. Potrebujeme vás tu.“ Už ďalej nezaváhal, zostal v Štiavnici. A, pravdaže, my s ním. Udavačka Mama porozprávala na polícii, ako ju nemecká lekárka počas vojny ohrozila na živote. Nemecká lekárka sa síce dostala do väzenia, odtiaľ dokonca poslala mame lístok, že sa jej ospravedlňuje a prosí ju o odpustenie. Ale neodsúdili ju, v Štiavnici už v tom čase začali mať vplyv komunisti a nemecká lekárka sa stala komunistkou. Jej manžel bol tiež straník, preto získala v Štiavnici vplyvnú pozíciu. My sme nemali žiadnu. Tak nám robili obaja zle. Postupne nám celkom zamedzili prístup do nášho domu. Hoci sme už v ňom bývali, vyhodili nás odtiaľ. Mama sa navyše nemohla vrátiť k svojej práci ošetrovateľky. Mohla byť len robotníčkou. Otcove problémy Otec sa po vojne už ako-tak dobre cítil. Stále kríval, bol ale rád, že opäť pracoval v tabakovej továrni. Po tom všetkom, čo zažil, už pravdaže nebol taký dobrý lekár ako predtým. Mal ale stále dobré meno. V roku 1949 dostal otec infarkt a zomrel. Asi tri mesiace po otcovej smrti o tretej hodine ráno, keď sme s mamou spali v izbe nášho domu, sa cez dvor do nášho domu vlámalo komando šiestich až ôsmich eštebákov. Nepýtali sa na nič, len na nás zrevali: „K stene!“ Postavili sme sa k stene. Nechápali sme, o čo ide. Eštebáci behali po dome a robili domovú prehliadku. Nepovedali ani to, čo hľadajú, len rozhadzovali a rozbíjali, čo im prišlo pod ruky. Po hodnej chvíli jeden z nich zreval na mamu: „Kde je doktor Welward?!“ Mama mu odvrkla: „Dva kilometre odtiaľto.“ „Povedzte, kde presne je?!“ Mama odvetila: „Choďte na cintorín, tam je pochovaný už tri mesiace.“ Eštebáci začali besnieť. Ich šéf zavelil: „Ideme preč.“ Odchádzali. Posledného, ktorý sa pomalšie ťahal, sa mama spýtala: „Preboha, o čo ide?“ Odvetil jej: „Váš manžel má šťastie, že už nežije. Prišli sme poňho a podľa všetkého by bol ťažko potrestaný, dokonca možno aj popravený.“ V tom čase hľadali bývalých dôstojníkov armády Bélu Kuna. Stalin si zmyslel, že Béla Kun v roku 1919 nesplnil svoje poslanie, preto sú všetci jeho dôstojníci vinní a treba ich zlikvidovať. Aj v Maďarsku, aj na Slovensku nastal totálny útok na bývalých bélakunovcov, lovili jeho bývalých dôstojníkov. Prenasledovanie našej rodiny pokračovalo aj v komunistickom režime. Filip Danninger Dlhé roky pôsobil ako primár gynekologického oddelenia v Banskej Štiavnici. Stretli sme sa v jeho byte. Sedel na vozíku, vysvetlil mi, že už má úplne zničené bedrové kĺby, preto nemôže chodiť. Napriek tomu ani v zlomku sekundy nevyzeral nevládne či ako zlomený človek. Po celý čas sa usmieval a pôsobil až nepochopiteľne energicky. Obdivuhodne si pamätal všetky mená a detaily. „Je nás už málo v Štiavnici, čo si tak veľa pamätajú ako ja,“ začína svoje rozprávanie. Áno, je málo ľudí, ktorí si toľko pamätajú z vlastnej skúsenosti. A my by sme im mali byť vďační za ich ochotu rozprávať sa s nami aj o chvíľach, na ktoré by najradšej zabudli. Ak by totiž naozaj zabudli, už navždy ostane pre nás mnoho dvier uzavretých. A nebudeme vedieť nielen to, že sa pred nami zatvorili, ale ani to, že vôbec niekedy existovali. Rozprávanie Filipa Danningera: Rodina Stará mama ovdovela, keď bol môj otec dvojročný. Mala ešte dve ďalšie deti. Chlapca a dcéru. Otec sa vyučil za obuvníka u pána Surovca. Zrejme bol talentovaný, pretože pán Surovec ho poslal už ako tovariša na vandry. Otec sa išiel vďaka nemu učiť na pol roka do Budapešti, lebo v Budapešti sa šili najlepšie topánky. Bol nekonečne zručný a mal skvelú pamäť. Keď sa vrátil do Štiavnice, pracoval ako obuvník, ale v Štiavnici v tom čase už bolo niekoľko obuvníkov, preto sa preorientoval. Začal sa rozvíjať automobilový priemysel, otec sa pustil tým smerom. V Brne absolvoval kurz vulkanizéra a stal sa z neho vulkanizér. Opravoval pneumatiky. Zapriahol aj mňa. Keď sa cez leto chodili moji rovesníci kúpať, ja som pomáhal otcovi v dielni. Natieral som napríklad pneumatiky. Športovanie Celý život som športoval. V Štiavnici sa vždy veľa športovalo, cez lyžovanie, plávanie, basketbal, futbal, hokej. V tridsiatom ôsmom tridsiatom deviatom roku, už si presne nepamätám kedy, sme vyhrali majstrovstvo Slovenska v basketbale. Plávať som začal tiež ako desaťročný, teda v tridsiatom ôsmom roku. Trénerom bol Greguš Tono báči, slobodný mládenec, inak majiteľ pekárne. Jedného dňa mi navrhol, aby som vstúpiť do plaveckého klubu, len mám doniesť fotografiu na preukaz. Bývali sme vtedy na Trojičnom námestí v dome, ktorý vlastnila pani Baroková. Bola Židovkou. Moji rodičia si od nej prenajímali byt. Pani Baroková mala ešte aj obchod a mala dvoch synov a dcéru Zsuzsu, s ktorou som sa kamarátil, aj keď bola odo mňa staršia. Zsuzske som sa pochválil, že ma Toni báči volal do plaveckého klubu. Po pár dňoch sa ma spýtala, či som už vstúpil do klubu. „Nie,“ odvetil som jej, „Toni báči odo mňa chcel moju fotku a ja na to nemám peniaze. Fotograf Mareš pýta za jeden portrét ? korún. Moji rodičia mi nemôžu toľko dať.“ Zsuzska mi odvetila: „Choď k pánovi Marešovi, nech ťa odfotí, a povedz mu, že to zaplatím ja.“ Poslúchol som ju, a tak som sa stal členom plaveckého klubu. Trénovalo sa na krásnom štiavnickom jazere Klinger. Stal som sa plavcom. Plával som najmä prsia. Aj niekoľko pretekov som absolvoval. Odboj V Banskej Štiavnici fungoval ilegálny okresný výbor Komunistickej strany Slovenska, zároveň aj HSĽS, teda Hlinkova slovenská ľudová strana, ale aj Deutsche Partei, ktorú riadilo gestapo z Bratislavy. Otec bol jedným z popredných funkcionárov ilegálneho okresného výboru. Mal na starosti nielen Štiavnicu, Banskú Belú, Antol, ale pôsobil ako inštruktor aj v Pukanci, v levickom okrese, pretože front stál pol roka na hranici medzi Slovenskom a Maďarskom. V štiavnickom okrese v obci Ilija sa už v septembri 1942 pod vedením Ladislava Exnára zakladal aj jeden z prvých partizánskych oddielov Sitno. Ladislav Exnár Pôvodom bol Čechom, robil v rudných baniach a prišiel do Štiavnice. V ilegálnom hnutí pôsobil ako predseda až dovtedy, kým ho nezradili. Potom ho zatkli a odvliekli do koncentráku, kde aj zomrel. Exnára som nepoznal, ale všetkých ostatných som poznal. Vulkanická dielňa Mali sme dielňu, v ktorej otec pracoval, a oproti našej dielni stála textilná továreň, ktorú po Židoch Heitlerovcoch arizoval Nemec, Weissgerber. Bol aj predsedom Deutsche Partei , a preto Deutsche Partei malo sídlo v továrni. V továrni sa vyrábala teplá spodná bielizeň pre nemecké vojsko. Továreň mala aj pobočku v Dolnej ulici, tam bol závod, jeho majiteľom bol Jozef Krippner, príbuzný mojej tety. Volal som ho Jožko báči. Pôvodne bol maliarom. Keď sme otvorili dvere a pozreli sa cez cestu, vedeli sme, čo sa deje v Deutsche Partei. Štyri strážne služby V Banskej Štiavnici boli štyri orgány, ktoré robili strážnu službu. V prvom rade išlo o gestapo, riadilo poľných nemeckých žandárov, to boli veľmi ostrí chlapci. Zabijaci. Po druhé to bol POHG, teda Pohotovostný oddiel Hlinkovej gardy. To neboli Štiavničania. A takisto ich riadilo gestapo. Po tretie, Pohotovostný oddiel Hlinkovej mládeže, takisto ich riadilo gestapo. A po štvrté to bola armáda. Riadil ju major Havránek. Nemec Štiavničan, ktorý pomáhal V Štiavnici žil Nemec, ktorý sa volal Engelbert Novák. Bol písmomaliar. Hovoril lámanou slovenčinou. Prakticky každý deň chodil na gestapo. Ako Nemec bol na gestape dobre zapísaný. Lenže bol spriaznený aj s nami. Hlavne kvôli tomu, že môj strýko bol maliar a natierač. Opravoval aj autá, natieral ich a striekal. Novák báčimu môj strýko robil podklady na to maľovanie. Jožko báči Jozef Krippner alebo Jožko báči, ako som ho volal ja, bol maliar a arizoval dolný pletiarenský závod. Raz mi povedali, že mám ísť k Jožko báčimu a odniesť mu list. Tak som išiel. Dal som mu ten list, prečítal si ho a povedal mi, aby som prišiel na druhý deň. Na druhý deň ma na chodbe už čakali pripravené dva zabalené balíky teplého prádla pre partizánov. Prízvukoval mi, aby som na ne dával pozor. A dodal, aby som prišiel opäť na ďalší deň. Niesol som to horko-ťažko asi 300 metrov od Jožka báčiho k nám a uložil som ich v drevárni za drevo. Popoludní som sa opäť vybral za Jožko báčim. Keď som k nemu došiel, podal mi väčšiu obálku a prízvukoval mi, aby som ju nestratil. Niesol som ju domov ako horúci uhlík. Pravdaže som bol zvedavý, čo je v obálke, otvoril som ju. Bolo v nej 60 000 korún. Jožko báči venoval 60 000 korún. Samozrejme, zvestoval som to ďalej. Peniaze sa rozdelili po tisícke tým, ktorí súrne potrebovali pomôcť. Obsadenie Štiavnice Po potlačení povstania Banská Štiavnica padla do rúk Nemcom 9. októbra 1944. S mamou sme sa odsťahovali do Detvy. Tam nám pomohol pán Melich, ktorý mal jedinú nákladnú autodopravu medzi Banskou Štiavnicou a Hontianskymi Nemcami. Cez leto pendloval po kraji dvakrát do týždňa. Výmena topánok S mamou sme ostali pri Detve, otec postupoval s ilegálnym odbojom. Jedného dňa dostali befel, že sa majú presunúť na Poľanu, kde je štáb. A tam dostanú direktívu, čo budú ďalej robiť. Spravili si prestávku, zastavili sa s pánom Paškayom a Jozefom Jelinekom, Jožko báčim, ktorý robil v našej dielni, u nás, kde sme boli s mamou. Cez pole tiekol krásny potok. V ňom sme sa ráno umývali. Jožko báči Jelínek bol v poltopánkach, baťovkách. Ja ako šestnásťročný frajer som mal čižmy – pollitráky, teda vojenské čižmy. Vravím mu: „Jožko báči, idete hore do hôr, tam už padá sneh, ako tam budete v topánkach?“ Navrhol som mu, aby sme si vymenili topánky. Napokon som ho prehovoril. A potom sme sa rozlúčili. Návrat do Štiavnice Rozhodli sme sa vrátiť do Štiavnice. Desaťročný Šaňo Cabaň, jeho otec a ja sme sa vybrali peši z Detvy do Štiavnice. Po ceste zo Zvolena sa muselo prejsť cez most, stáli pri ňom nemeckí vojaci, chytili nás a nepustili ďalej. Povedali nám, že potrebujeme priepustku Passierschein. Vraj nech ideme na stanicu, tam nám dajú priepustku. Šaňovi sme povedali, nech nás počká pri moste a jeho otec a ja sme sa vybrali na stanicu. Tam nám ale žiadnu priepustku nedali. Bola tam fúra ľudí, ktorá tam už jeden deň strávila čakaním. Začalo sa šeriť. Podišiel som k jednému vojakovi, ktorý bol iba o dačo starší odo mňa a prosil som ho, aby ma pustil. Povedal som mu, že ma vonku čaká môj mladší brat, ktorý sa už bude báť, lebo sa už stmieva. Sľúbil som, že sa hneď vrátim. Komunikoval som s ním nemecky. Výsledok bol, že ma pustil von. Vyšiel som na cestu a rozbehol som sa za Šaňom. Stál pri plote a plakal, stmievalo sa a on sa naozaj začal báť. Vybrali sme sa k mostu a vtom za nami dobehol aj Šaňov otec. Prešli sme už nepozorovane cez most, prešli sme cez horu k mlynu, kde sme prespali. 1. novembra na Dušičky sme prišli do Banskej Štiavnice. Vyhadzov z gymnázia Keď sme prišli do Štiavnice, hlásil som sa na gymnáziu. Tesne potom, čo som tam nastúpil, podišiel ku mne farár Ferdinand Ňukovič. Bola práve veľká prestávka, študenti sa prechádzali po chodbe. Farár Ňukovič sa ma pred všetkými spýtal: „Kde máš tie komunistické odznaky?“ A začal mi nadávať do komunistov. Všetci na chodbe stŕpli. Na druhý deň ma zavolali k riaditeľovi, ktorý mi oznámil: „Na príkaz pána Ňukoviča vás vyhadzujem z gymnázia.“ Zobral som si aktovčičku a odišiel som k tetke. Spýtala sa ma, prečo nie som v škole. Odvetil som jej: „Böži néni, vyhodili ma zo školy na príkaz pána Ňukoviča.“ „Neboj sa, dám to do poriadku,“ odvetila. Podnikavá teta Böži néni bola energická žena. Vo svojom dome mala oproti kuchyni jednu izbu, v ktorej býval doktor Cvengroš, profesor slovenčiny z gymnázia. Keď prišiel popoludní z práce, Böži néni mu oznámila: „Pán doktor, z bytu vám dávam výpoveď.” Prečo?“ prekvapil sa. „Vyhodili mi synovca zo školy, kvôli tomu ho musím zobrať k sebe, pretože tu v Štiavnici nemá okrem mňa nikoho. Musím ho dať preto bývať do izby, ktorá je teraz vaša.“ Slovenčinár sa ihneď pobral k riaditeľovi gymnázia a žiadal ho o výpoveď. Riaditeľ sa spýtal prečo. „Pani domáca mi dala výpoveď, pretože do mojej izby musí nasťahovať synovca, ktorého ste včera vyhodili z gymnázia,“ odvetil slovenčinár. Riaditeľ vzápätí zrušil moje vyhodenie zo školy. Nechcel stratiť slovenčinára. Tak som znovu nastúpil na gymnázium a doktor Cvengroš, slovenčinár, ostal vo svojej izbe. Ilegálna práca v Štiavnici Keď môj otec, Paškay a Jelínek prišli na Poľanu, v partizánskom štábe im nariadili, aby sa vrátili do Štiavnice, pretože Štiavnica ostala bez akejkoľvek odbojnej organizácie. Preto sa všetci traja asi týždeň po mne vrátili. A začala sa ilegálna činnosť v Banskej Štiavnici. Otec pokladník V Štiavnici sme mali v ilegalite štyri byty, v ktorých sme mohli byť. O týchto bytoch nik iný nevedel. A vedeli sme sa do nich dostať nepozorovane bočnými vchodmi. Mohli sme v nich byť cez deň a keď sa zotmelo, sme tam rozvíjali ilegálnu činnosť. Otec okrem toho, že bol funkcionár ilegálnej straníckej organizácie, bol aj jej pokladníkom. Členské príspevky neboli určené, každý platil tak, ako mohol. Niekto dal korunu, niekto dve, päť korún. Otec do hrubého zošita presne zapisoval, kto koľko dal. Ale zapisoval to šifrovane – oprava plášťa, oprava gumy – päť korún, a my sme vedeli, že ide o členské príspevky. Peniaze starostlivo ukladal. Písací stroj V roku 1938 mi otec ako desaťročnému kúpil písací stroj značky Seidel Naumann Erika. Mám ho doteraz, ešte stále je funkčný. Naučil som sa na ňom písať. Klepal som na ňom účty a podobne. Po obsadení Štiavnice som na ňom klepal aj správy. Obsahovali informácie, čo sa práve deje a na čo si majú dávať občania pozor. Menovali sme v správach aj zradcov či kolaborantov s Nemcami. Radili sme občanom, aby robili napriek predstaviteľom vtedajšej moci. Správy som doručil manželke školníka priemyselnej školy Vilma néni Zacharovej, ktorá ich potom rozmnožovala na cyklostyle. Vilma néni Hoci Vilma néni rozmnožovala letáky na cyklostyle, bola analfabet. Hľadala rovnaké písmeno na stroji a v správe. Prepisovala písmenko po písmenku. Keď správy rozmnožila a vyrobila z nich letáky, dala ich manželovi Gejzovi, ktorý skontroloval, či sú dobre prepísané. Letáky potom schoval v škole v svojom kabinete. Keď sa dalo, odniesol ich na dohovorené miesto do Botanickej záhrady, ktorá susedila so školským dvorom. Tam ich vyzdvihli ďalší ľudia, väčšinou študenti. Povylepovali ich na okná a stĺpy a podobne. Silné študentské hnutie V Banskej Štiavnici bolo počas slovenského štátu aj silné študentské hnutie, ktoré na gymnáziu organizovala slovenčinárka Alžbeta Gwerková a bratia Haplovci. Na chemickej škole zase bratia Struhárikovci. Na lesníckej škole to bol istý mládenec z Hliníka nad Hronom, meno som už zabudol. To boli ľudia, ktorí vyzdvihovali správy z Botanickej záhrady a vo večerných hodinách ich roznášali po Štiavnici. Stretnutia s hlinkovcami Organizovalo sa veľa schôdzok s funkcionármi Slovenskej Hlinkovej ľudovej strany. Tieto schôdzky sa konali jednak tam, kde sme mali dielňu, ale aj v zubnej ambulancii neďaleko nemeckého kostola. Tam mal zubnú ambulanciu istý Žid – zubár a po ňom túto ambulanciu arizoval zubár Sikula, náš sused, s ktorým sme bývali na jednom poschodí. Do ambulancie sa vchádzalo spredu z námestia, kde je socha, ale dalo sa ísť aj zadným vchodom cez úzku uličku. Schodiskom sa išlo až na vrch na povalu a cez ňu sa dalo prejsť do ambulancie, takže si nik nevšimol, kto vošiel do ambulancie cez zadné schodisko. Zvykol som dávať pozor, či nás niekto nechcený v uličke nekontroluje. S ľudákmi sme prerokovali všeličo. Napríklad došlo nariadenie, aby sme vo fabrikách znefunkčnili stroje. Exnár vymontoval z agregátov v rudných baniach remene, ktoré hnali agregáty a vyrábali elektrinu v rudných baniach. Rudné bane boli takto odstavené, pretože nemali elektrický prúd. Falošný občiansky preukaz Pomáhal nám aj Viktor Oravec, žandár na žandárskej stanici, vydával nám falošné preukazy. Spravil ich pre nás fúru. Napríklad Paškay dostal signál, že potrebuje legitimáciu na iné meno. Išli sme za Oravcom. Len sa spýtal: „Komu?“ Vravím: „Janko báčimu Paškayovi.“ „Dones jeho legitimáciu.“ Doniesol som. O dva dni mi legitimáciu vrátil. Z mena Paškay urobil Raškay. Nedodržanie sľubu Dekan Jankovič prijal štvrtého októbra 1944 na Františka, teda v deň svojich menín, na fare Paškaya, Jelineka a môjho otca . Jankovič bol v tom čase nielen farárom, ale aj predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a starostom Štiavnice, preto ho prišli požiadať, aby pomohol rodine Jožko báčiho Jelineka, ktorú uväznili. Jankovič sľúbil, že pomôže, len nech sa všetci traja prihlásia na gestapo. On im ale zaručil slobodu, že sa im nič nestane. Môj otec a Paškay mu neverili, opakovali, že neprichádza do úvahy, aby sa prihlásili, ale Jožko báči Jelinek sa prihlásil. Chcel zachrániť svoju rodinu. Jankovič nedodržal sľub. Zavreli aj Jožko báčiho. A potom ich všetkých zastrelili. Zatykač gestapa Zsuzsa Nováková jedného dňa prišla za mnou a hovorí: „Otec odkazuje, že sa musíš ihneď stratiť zo Štiavnice, pretože gestapo na teba vydalo zatykač.” Obliekol som si teplé prádlo a povedal som mame , že si idem na mestský úrad vypýtať povolenie vycestovať zo Štiavnice. Pracoval tam policajný komisár Gerő, Maďar, ktorý býval vedľa nás a kamarátil sa s otcom. Bol odo mňa o hlavu vyšší. Na mestskom úrade bolo plno ľudí. Oslovil som Gerő báčiho: „Prosil by som si” Skočil mi do reči: „Ihneď sa strať! Choď za partizánmi, nech ti dajú povolenie oni! Ale zmizni, lebo ťa budem musieť dať zavrieť.” Poslúchol som. Schoval som sa v byte Novákovcov. Predpoludním som prišiel k Novákovcom, v ich izbe som sa schoval. Popoludní k nemu chodili na pokec nemeckí vojaci. Tí ostávali v kuchyni. Prišli aj v ten deň. Našťastie ma ani raz nezbadali. V noci som spal u Novákovcov pod posteľami v izbe. A vyčkával som, čo sa bude diať. Mamu zavreli Na druhý deň zavreli moju mamu. Mal som vtedy šestnásť rokov. Povedal som Novák báčimu: „Novák báči, keď pôjdete na gestapo, povedzte im, že prišiel k nemu človek, ktorý hovoril so silným prízvukom a tvrdil, že monitorujú všetkých gestapákov, či chodia v uniforme, alebo v civile. A ak pani Danningerovú nepustia z väznice, mnohí z gestapákov neodídu zo Štiavnice živí.” Popoludní prišiel k Novák báčimu gestapák. Obaja potom išli spolu do väznice a otvorili ju. Dve hodiny, medzi štvrtou a šiestou nechali väznicu otvorenú a prehlásili, že väznica bude otvorená a kto chce, môže z nej odísť. Lenže väzni sa báli vyjsť von. O mamu sa postaral pán Novák. Vzal ju so sebou. Na druhý deň ráno o štvrtej prišlo k väznici nákladné auto a gestapáci naň naložili všetkých väzňov, odviezli ich k Červenej studni na lúku, smerom na Hodrušské jazero a tam všetkých postrieľali. Všetci skončili v masovom hrobe. A ja som sa potom schovával v našich štyroch ilegálnych bytoch. Identifikácia mŕtvych Postrieľaných pohádzali do masového hrobu. V Štiavnici ľudia počuli streľbu, takže vedeli určiť miesto, kde ich postrieľali. Navyše, neďaleko miesta popravy bolo zopár domov, kde bývali ľudia. Už po fronte ma prišli vyžiadať zo školy, aby som pri odkrývaní masového hrobu tlmočil vojenskej komandatúre a NKVD, pretože som vedel po rusky. Mŕtvych identifikoval aj Paškay, Strelinger, otec a ja. Prišli aj občania zo Štiavnice, ktorí si medzi obeťami hľadali svojich príbuzných. Na nohách jedného z obetí som zbadal svoje čižmy pollitráky a na základe nich som identifikoval Jožka báčiho. Medzi zastrelenými boli aj ostatní členovia jeho rodiny. Šéf mestskej polície Pri identifikácii bol aj šéf mestskej polície, pán Matejka. Tesne po vojne som s ním zažil smiešnu historku. Za pásom nosil puzdro na revolver. Raz, keď stál na križovatke pri Trojici, si ho otvoril a z puzdra si vytiahol rožok a potom sa do rožka zahryzol. Všetci okoloidúci sa na ňom zabávali. Pišta Boldiš Keď sa Pišta Boldiš, bývalý partizán, vrátil do Štiavnice, prišiel za Jánom Paškayom a povedal mu: „Janko, ďakujem ti pekne. Za tie peniaze, ktoré si dal mojej rodine. Dva razy po tisíc korún, veľmi nám pomohli. Keby sme ich nedostali, rodina zomrie od hladu.“ Paškay mu poradil, nech sa poďakuje mne, lebo ja som vzal peniaze od Jožka báčiho. Na záver To je len niekoľko príbehov z jedného z najhorších období novodobých slovenských dejín, ktoré sa odohrali dvom ľuďom v Banskej Štiavnici. Obaja žili celkom odlišný život s odlišnými rodinnými tradíciami a súvislosťami. A predsa majú aj veľa spoločného. Nie, nie je to len magickosť a tajomnosť štiavnických budov, uličiek, tajchov a štôlní. Je to ich túžba prežiť život čestne, bez zatvárania si očí pred ťažkosťami a tragédiami. Bez zatvárania dverí pred tými, ktorí potrebujú pomoc. Život. Magickosť. Štiavnica. Čestnosť. A dvere, ktoré sa tak, ako to chodí v rozprávkach, zatvárajú pred falšou, zradou a zbabelosťou a otvárajú sa pred tými, ktorí za to stoja. Ktorí o to stoja. Po vojne Vlado Černý, legenda vodného póla Toto trvalo do maturity. Po maturite sa zmenil môj športový život. Do Štiavnice medzi nás plavcov prišiel profesor Hermann, ktorý bol v tom čase riaditeľom lesníckej školy. A s ním prišiel Vlado Černý, ktorý bol legendou vo vodnom póle. Bol jedným z najlepších svetových hráčov vodného póla . Černý si chceli zatrénovať na Klingeri. Bol útočník, center, a výborné výsledky získaval vo vodnom póle najmä preto, že bol obojručný. Teda rovnako vedel hrať aj ľavou, aj pravou rukou. Kvôli tomu ho obranca prakticky nevedel ubrániť. A bol rýchlym plavcom. Hral aj v špičkovom tíme UTE Budapešť v rokoch 1947 a 1948. Maďari boli vtedy majstrami sveta. Hermann povedal Černému: „U nás je lepší brankár vodného póla, než máte v Bratislave.“ Černý sa spýtal: „Kto je to?“ Profesor Hermann ukázal na mňa a povedal mu: „Sedí vedľa teba.“ Černý mi navrhol, aby sme si išli spolu zatrénovať. Skočili sme do vody. Doniesol si so sebou aj svoju loptu, bola vynikajúca, hádam takú dobrú loptu na Slovensku okrem neho nemal nik. Väčšinou som mu všetky rany vychytal. Spýtal sa ma, čo mám v pláne robiť. Odvetil som mu, že idem do Bratislavy študovať medicínu. „Keď prídeš do Bratislavy, prihlás sa u mňa,“ povedal mi. Tak som sa stal brankárom vodného póla . Za prestup zo Štiavnice do ŠK Bratislavy mi venoval svoju krásnu vodnopólovú loptu. Tvrdo som s Černým trénoval. Päť ráz do týždňa. V roku 1948 sa náš klub stal majstrom Československa vo vodnom póle. Moja športová kariéra trvala do roku 1956. Osem rokov som bol aj prvým brankárom národného mužstva Československa. Na záver V súčasnosti Štiavnica akoby pochopila, že jej prednosťou nikdy neboli cesty a chodníky, ktoré sa končili, že aj tie úradne konečné či slepé sa z veľkej väčšiny iba premieňajú na prírodné otvorené priestranstvá. Tak sa aj zo všetkých síl Štiavničania usilujú prinavrátiť mestu to, čo mu bolo po stáročia prirodzené, preklenúť slepú uzavretosť niektorých dejinných zvratov z nedávnej minulosti a v plnej sile obnoviť multikultúrnosť a toleranciu. Zdieľaj s priateľmi! .fusion-widget-area-9 {padding:0px 0px 0px 0px;}.fusion-widget-area-9 .widget h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-9 .widget .heading h4 {color:#333c4e;}.fusion-widget-area-9 .widget h4 {font-size:18px;}.fusion-widget-area-9 .widget .heading h4 {font-size:18px;}Vyhľadaj na stránkach Almázie Search for: Najnovšie články Riaditeľ Fondu na podporu umenia Jozef Kovalčik v záverečnom rozhovore pre prílohu Almázia Mesto kultúry 2019 sa blíži k záveru. Aké bolo? N. Babiaková: Štiavničania otvorili svoje srdcia Hudba robí človeka aj v novom roku Plenér: Urban Legends, KATALÓG MALIEB Archív január 2020 december 2019 november 2019 október 2019 september 2019 august 2019 júl 2019 jún 2019 máj 2019 apríl 2019 marec 2019 február 2019 január 2019 Kategórie článkov Novinky Rozhovory The post ĽUBA LESNÁ MAGICKÁ ŠTIAVNICA A PAMÄTNÍCI appeared first on Mesto kultúry - Almázia Banská Štiavnica.

Web: Domov - Mesto kultúry - Almázia Banská Štiavnica
Aktualizované: 5.7.2024

prejsť na článok

ĽUBA LESNÁ MAGICKÁ ŠTIAVNICA A PAMÄTNÍCI

Nový významný člen združenia Envirocentrum Banská Štiavnica

Skupina Vidiek

Vyskúšali sme ForRest Glamping Banská Štiavnica: Luxusné kempovanie s pohodlím hotela.

Magická GP Monaka F1 2024. Letecký zájazd odlet Viedeň. Cena 895 Eur.

Magická metalická