MUDr. Peter Šebo: „Stredný vek nás dokáže vymaniť z obmedzení vlastného malého Ja“

Z pozoruhodných príbehov ľudí, ktorí zmenili profesijné zameranie vo vyššom veku môže vznikať dojem, že sa stačí rozhodnúť a ísť si za svojím.Až tak jednoducho zázračne to nefunguje. Predchádza tomu príprava na nové smerovanie, ktorá môže trvať roky. Býva to náročný proces plný pochybností aj vzdávania sa vecí, ktoré sú pre človeka dôležité. MUDr. Peter Šebo žije takýto príbeh a prijal pozvanie na rozhovor, aby sa podelil o svoje skúsenosti s krízou stredného veku, ktorá ho priviedla k psychoanalýze. Jeho BIO je presne také, aké vzbudzuje obdiv. Posúďte sami. Absolvoval 1. lekársku fakultu Univerzity Karlovej, pracoval v Ústrednej vojenskej nemocnici v Prahe a v spoločnostiach ako Johnson & Johnson, GSK a Pfizer.Po 20-ročnej úspešnej praxi v inovatívnom farmaceutickom priemysle sa rozhodol toto prostredie opustiť. Aktuálne je v dlhodobom psychoterapeutickom výcviku v Inštitúte aplikovanej psychoanalýzy IAPSA. Rozbehol vlastnú prax, lebo už získal potrebnú erudíciu na sprevádzanie klientov. Aká bola cesta Petra Šeba (1977) k zásadným zmenám v jeho živote sa dozviete z jeho autentických odpovedí. Zoznámiť sa s ním môžete aj cez jeho web https://petersebo.sk/ Dostávam otázku, kedy má človek čakať, že ho prepadne kríza stredného veku. Podľa veku je to okolo štyridsiatky, ale v procese vyzrievania to môže prísť aj skôr, čo je vaša osobná skúsenosť. Janette, v prvom rade ďakujem za pozvanie k rozhovoru. Sledujem Vaše príspevky na LinkedIn-e. Aj mi je cťou, že ste ma oslovili, aj sa teším, že spoločne môžeme šíriť povedomie o strednom veku. Povedal by som, že pocity typické pre stredný vek som začal cítiť okolo 38. roku. Ako viacero lekárov pôsobiacich vo farmaceutickom sektore som si viackrát počas kariéry kládol otázku, či by som skôr nemal pôsobiť v klinickej medicíne. Na určitú mieru nespokojnosti som teda bol zvyknutý, ale krátko pred štyridsiatkou sa už pocity, že patrím inam nedali ignorovať. Pociťoval som to už takmer fyzicky. Aký bol ten proces uvedomovania si hraníc úprimnosti voči sebe? Nadviažem na moje slová vyššie a poviem, že proces zmeny mal u mňa podobu dlhodobej nespokojnosti a spustil sa akoby bez ohľadu na to, či sa mi to páči, alebo nie. Prekvapilo ma to. A úprimne, nepáčilo sa mi to. Bol som úspešný, veľa som cestoval, postupoval som kariérne v medzinárodnom tíme. Bolo to návykové a myslel som, že nič iné v živote robiť neviem. Výraz transformácia je už tak trochu sprofanovaný. Vo vašom príbehu je však zastúpená tak, ako je to pre ňu príznačné: Postaviť sa za seba, nabrať odvahu a ísť s kožou na trh, aj keď to bude znamenať, že postojíme na rázcestí, pocítime hanbu, oslabí nás zraniteľnosť a nebudeme ušetrení frustrácie. Rázcestie, hanba, zraniteľnosť. Bolo tam všetko. Pocit, že nedokážem pokračovať v tom, na čom som staval svoju kariéru a vtedy ešte aj identitu, ma vystrašil, veľmi. Bral som to ako svoje zlyhanie. O zmenách v strednom veku sa už asi aj vtedy veľa písalo, ale ja som to nedokázal vnímať ako transformáciu. Necítil som to tak, že smerujem od niečoho niekam. Žiadne svetlo na konci tunela. Vlastne to ani nebol tunel, skôr jaskyňa. Keď ste mi o svojom príbehu vykračovania v ústrety zmenám rozprávali, vybavila sa mi podobnosť s tým, ako to vyjadril F. Nietzsche: „Mal by si budovať nad sebou aj okolo seba. Ale najskôr musíš vybudovať sám seba, do výšky svoje telo aj dušu. Tak nevytvoríš len sám seba, ale aj niečo vyššie.“ Tu ste mi pekne nahrali, prichádza psychoanalýza, ktorú spomínate v úvode. Po 15 rokoch v jednej z veľkých korporácií som v rámci reorganizácie požiadal o uvoľnenie. Ako píšete – bol čas znova vybudovať sám seba. Nechcelo sa mi začínať odznova, ale zmena vo mne si žila svojim životom. Vzal som si sabatikal, počas ktorého som sa zhruba zorientoval, akým smerom chcem ísť ďalej. Vstúpil som do intenzívneho a dlhodobého výcviku v psychoanalytickej psychoterapii.Trvalo to ešte ďalšie roky a stovky hodín štúdia a introspekcie, ale na konci som bol pripravený ísť s kožou na trh a urobiť potrebnú zmenu. Po dosiahnutí potrebnej úrovne vzdelania som definitívne opustil zamestnanie a otvoril som si súkromnú poradenskú prax. Psychoanalýza mi zmenila život a zároveň sa mi stala povolaním. Úspešní ľudia sa často potkýnajú o pocit moci, ktorý získali úspechom. Vy ste dosiahli úspech, po akom ste túžili, ale priznávate, že to nepostačovalo na to, aby ste boli šťastný. V tomto kontexte ste zmienili výraz „neudržateľná grandiozita“. To som naozaj povedal?! :) Ale vážne, z časti som sa toho dotkol už vyššie. Úspech bez zmyslu pre realitu nás naozaj môže pomýliť. Ako v príbehu o mladom Ikarovi, ktorý nechcel počúvať a letel príliš vysoko. Často vo svojej praxi vnímam, ako radi by ľudia prežili svoj život ako sériu nepretržitých piknikov. Ako to vnímate vy, keď ich sprevádzate terapeuticky, a tým aj komplexnejším procesom zameraným na celkovú osobnostnú zmenu? Najsilnejší zážitok v tomto smere mám v praxi s generáciou mileniálov. Sú zvyknutí na naozaj rýchle a nekompromisné tempo a stane sa, že niekoľko úvodných hodín pracujeme len na zreálnení očakávaní. Aby vôbec zotrvali v procese, kým je možné pozorovať komplexnejšiu zmenu. Spoločnosť je neraz nastavená na „naleštenú povrchnosť“ (ďalší váš výraz) a my tú hru na vlastnú dôležitosť radi hráme. Potom sa čudujeme, keď premárnime príležitosti, ktoré by nás priviedli bližšie k sebe. Tu by som sa chcel špecificky dotknúť LinkedIn-u. V skupine ľudí, ktorá ho používa je očakávané, že zverejňovať sa budú prevažne prvky zdôrazňujúce úspešnosť, krásu a nezlomnú pozitivitu. Teraz si ja pomôžem vašim výrazom – séria „nepretržitých piknikov“ je však podozrivá. Biznis usiluje o kontinuálny rast, ale ľudský život sa odvíja inak. Keď na svet pozeráme len jedným okom, náš zrak stráca hĺbku. Povedali by ste, že je rozdiel v tom, ako starnú ženy a ako muži? Nemám dosť skúseností, aby som na to mohol jednoznačne odpovedať. Viem však povedať, že žien vyhľadávajúcich odbornú konzultáciu je niekoľkonásobne viac než mužov. Opatrne si tak dovolím vysloviť hypotézu, že ženy k dozrievaniu pristupujú uváženejšie. Zrenie by malo byť úplne prirodzenou záležitosťou. Tak trochu si pritom sami prekážame a stojíme si v ceste. S postupujúcou civilizáciou a dramaticky sa meniacou dobou čoraz menej vieme, čo je prirodzené. Nie je ľahké sa v tom zorientovať. Tu vždy hovorím „Nezostaňte v tom sami!“ Aj tento náš rozhovor tomu môže poslúžiť. Aby ľuďom včas napadlo, že môžu vyhľadať odborné sprevádzanie, ak si dlhšie nevedia poradiť sami či s pomocou blízkych. Pri tejto príležitosti by som chcel úprimne poďakovať všetkým tým, ktorých som vyhľadal a stretol ja počas mojej životnej transformácie. Jednak mi to pomohlo, a zároveň som konečne pochopil, že veľké veci sa naozaj dejú v spojení medzi ľuďmi. Ste zástancom úprimnej konfrontácie so smrteľnosťou. Prekonávať strach zo smrti nebýva úplne ľahká disciplína. Smrteľnosť je jedna z hlavných tém pokročilých fáz života. Nedá sa jej vyhnúť, beží na pozadí, aj keď sa jej vo vedomí vyhýbame. Citlivá konfrontácia so smrteľnosťou je predpokladom dobrého života v jeho druhej polovici. A platí to aj obrátene – dobré žitie robí našu smrteľnosť znesiteľnejšou. Aby sme zakončili rozhovor optimisticky, čo je podľa vás na životnej etape stredného veku fascinujúce? Chvíľu to trvalo, ale stredný vek nakoniec vnímam ako šancu vymaniť sa z obmedzení vlastného malého ja. Začal som naozaj vnímať svet a ľudí okolo. Keď k nim pristupujem autentickejšie a správam sa ohľaduplnejšie, mám pocit, že sa stávam súčasťou niečoho väčšieho. Veci do seba konečne začínajú zapadať a to mi prináša hlboký pokoj. Príspevok MUDr. Peter Šebo: „Stredný vek nás dokáže vymaniť z obmedzení vlastného malého Ja“ zobrazený najskôr Life koučing.

Web: Life Koučing | Prerásť samých seba | Janette Šimková
Aktualizované: 5.9.2024

prejsť na článok

MUDr. Peter Šebo: „Stredný vek nás dokáže vymaniť z obmedzení vlastného malého Ja“

Zeiss Akademie Katarakta pro začátečníky

Automatický externý defibrilátor

Evropský kongres ESCRS Paříž

Predoperačné vyšetrenie

XXIX. výročního sjezdu České oftalmologické společnosti ČLS JEP