Obdobie predchádzajúce augustovej invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 sa nielen v spomienkach, ale aj v akademických textoch často opisuje prostredníctvom emócií. Čítame v nich, ako „ľudia cítili zmenu“, mali „pocit slobody“, občania akoby sa „voľne nadýchli“, zažívali „uvoľnenie režimového zovretia“, „závan slobody“ a podobne. V poaugustovom období sa zasa striedajú pocity „tuhnutia“ a „mrazenia“. Do akej miery tieto pocity, ktoré sa stali súčasťou spomienok o predaugustovom období, odrážali faktický vývoj? A, naopak, ako rýchlo a akými cestami bol nastolený normalizačný „poriadok“? Pri takýchto otázkach je spoľahlivejšie všímať si rušenie starých a následné zavádzanie nových právnych noriem. Zaistenie politickej moci Pohľad na dobové zákony a nariadenia napovedá, že predaugustové „uvoľnenie“ bol naozaj skôr pocit než skutočnosť, ktorá by bola opretá o reálnu zmenu pravidiel. Silný vplyv na dnešný obraz tejto doby má to, že ho vytvorili najmä vtedajší mladí, vyrastajúci v 50. rokoch, v štáte ovládanom jednou politickou stranou, s jednou organizáciou mládeže, s monopolom na šírenie informácií. Svet, v ktorom by platila sloboda slova, spolčovania, pohybu atď., aký bol bežný v medzivojnovom období, si už ani nevedeli predstaviť. A tak aj dočasné úľavy z dodržiavania stále platných – hoci často nepísaných – príkazov a zákazov preto u mladej generácie vyvolávali pocit opojenia „slobodou“. Dlhoročný návyk na neslobodu tiež otupoval ich ostražitosť pri nastoľovaní nových obmedzení po invázii, ktoré často stačilo len formulovať nenápadnejším slovníkom. Počas celého „uvoľnenia“ ostalo v ústave zakotvené výsadné postavenie komunistov, tzv. „vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti“. Snaha presadiť demokratizačné požiadavky bola presmerovaná do vnútorného mocenského súperenia medzi ústrednými výbormi KSČ a KSS, ako aj ich nižšími orgánmi, čo sa prezentovalo ako diskusia „o štátoprávnom usporiadaní“ a „o decentralizácii“. Počas celého „uvoľnenia“ ostalo v ústave zakotvené výsadné postavenie komunistov, tzv. „vedúca úloha komunistickej strany v spoločnosti“. Výsledkom bolo, že prvou právnou normou s potenciálom reálne narušiť hegemónne postavenie komunistov a ich ideológie v štáte bol zákon č. 128/1968 Zb. „o Národnom fronte“, ktorý bol prijatý až 13. septembra 1968, teda po invázii vojsk Varšavskej zmluvy. Dôležitý bol pritom nielen jeho obsah, ale aj to, čo už v ňom chýbalo. Hovorilo sa v ňom o ďalšom vývoji „socialistickej demokracie v ČSSR“, o „princípoch federatívneho usporiadania“, o „demokratických tradíciách našich národov“ a „humanistických a demokratických princípoch socializmu a pluralitného poňatia politického systému“. Trvalo sa na tom, že politické strany a organizácie mohli pôsobiť len ako členovia Národného frontu. V § 3 sa zmieňovala možnosť zákazu činnosti politickej strany alebo organizácie, no priznávalo sa jej právo podať proti takémuto rozhodnutiu ministerstva vnútra alebo príslušného orgánu SNR odvolanie na súd podľa Občianskeho súdneho poriadku. Najpodstatnejšou zmenou bolo, že text zákona už neobsahoval žiadnu zmienku o výsadnom postavení KSČ v Národnom fronte ani o marxisticko-leninskej ideológii ako svetonázore. Uvedený zákon vydržal v platnosti do decembra 1970, no reálne bol mŕtvy oveľa skôr. V preambule zákona č. 146/1970 Zb., ktorým bol zrušený, sa už argumentovalo s „ohľadom na stupeň konsolidácie našej socialistickej spoločnosti“ a pripomínalo sa, že „úloha Národného frontu Čechov a Slovákov, politického zväzku pracujúcich miest a vidieka vedeného Komunistickou stranou Československa, je v podstate zakotvená v Ústave“. Obmedzenie slobôd Ak sa mala rozvíjať pluralita strán a názorov, potrebovala mať prístup k slobodnému informačnému priestoru. To si vyžadovalo zrušenie predbežnej cenzúry, teda povinnosti predkladať pred zverejnením všetky texty na schvaľovanie. Podľa § 17 zákona č. 84 Zb. z 26. júna 1968, ktorým sa menil zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a ostatných hromadných informačných prostriedkoch, sa cenzúra znovu stala „neprípustná“. Pritom sa za cenzúru mali považovať „akékoľvek zásahy štátnych orgánov proti slobode slova a obrazu a ich šírenia hromadnými informačnými prostriedkami.“ Platilo ale, že „tým nie je dotknutá právomoc prokurátora a súdu.“ Tiež stále bolo v platnosti, že noviny či časopis nemohol vydávať ktokoľvek – už len preto, že súkromné podnikanie nebolo povolené a aj tie „najodvážnejšie“ tlačoviny museli byť kryté nejakou organizáciou Národného frontu. Rýchlo sa ukázalo, že i táto obmedzená sloboda mala krátke trvanie. Už 13. septembra 1968 bol prijatý zákon č. 127/1968 Zb. „o niektorých prechodných opatreniach v oblasti tlače a ostatných hromadných informačných prostriedkoch,“ ktorý platnosť vyššie uvedeného § 17 „pozastavil“. Po novom (či takmer po starom) mal „príslušný úrad pre tlač informácie“ právo – „priamo alebo prostredníctvom splnomocnencov“ – „zabezpečovať“, aby sa v médiách „neuverejňovali informácie, ktoré obsahujú skutočnosti, ktoré sú v rozpore s dôležitými záujmami vnútornej alebo zahraničnej politiky štátu“. Do § 6 potom bolo vsunuté tvrdenie, že „sloboda uverejňovania výsledkov vedeckej a umeleckej tvorby nie je týmto zákonom dotknutá“. O jeho nepravdivosti sa začali vedci aj umelci vzápätí presviedčať. Pod kontrolu bolo treba dostať nielen médiá, ale aj verejný priestor. Aj v tomto prípade zákonodarca svoj úmysel zabalil do ilúzie „prechodných opatrení“, menovite v zákone č. 126 Zb. z 13. septembra 1968 „o niektorých prechodných opatreniach na upevnenie verejného poriadku“. Podľa preambuly bol zákon prijatý v záujme „urýchleného vytvorenia podmienok pre normalizáciu vnútorných pomerov v štáte, vzniknutých po 20. auguste 1968“, a na „zaistenie bezpečnosti a ochrany osôb a majetku a na upevnenie verejného poriadku“. Orgány miestnej správy (národné výbory) boli oprávnené zakázať alebo rozpustiť každé zhromaždenie, manifestáciu či sprievod, ak usúdili, že by mohli „narušiť dôležité zahranično-politické záujmy štátu“, alebo boli „zamerané proti socialistickému poriadku“ či inak „ohrozovali verejný poriadok“. Z podobných dôvodov mohli tieto orgány zastaviť činnosť dobrovoľných organizácií alebo ich rovno rozpustiť. Za porušenie týchto zákazov – čo sa dotýkalo najmä účastníkov protestov proti sovietskej okupácii – mohla byť udeľovaná pokuta až do výšky 3000 Kčs. Existenčné hrozby Vyhláškou ministerstva zahraničných vecí č. 11/1969 Zb. z 20. decembra 1968 o Zmluve medzi vládou ČSSR a ZSSR „o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk“ boli uverejnené odsúhlasené podmienky užívania rôznych objektov a služieb, poskytovaných československou stranou sovietskym vojskám „dočasne sa nachádzajúcim“ na jej území. V uvedených dokumentoch nebolo trvanie pobytu vojsk vymedzené a finančné krytie bolo dohodnuté vo výrazný neprospech ČSSR. Dňa 6. mája 1970 bola následne medzi oboma štátmi ešte podpísaná „Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci“, založenej „na učení marxizmu-leninizmu“ a na „neochvejných zásadách socialistického internacionalizmu“, ktoré „zodpovedali životným záujmom národov v obidvoch krajín a celého socialistického tábora“. Podľa zákona musel byť každý zamestnaný a človek bez pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze mohol byť stíhaný za príživníctvo. Štát mal pritom dosah na všetkých zamestnávateľov a tým aj vplyv na prijímanie či prepúšťanie pri každom pracovnom mieste. Ako nástroj vynútenia poslušnosti obyvateľstva sa využíval aj existenčný nátlak, zvlášť hrozba prepustenia z práce. Podľa zákona musel byť každý zamestnaný a človek bez pečiatky zamestnávateľa v občianskom preukaze mohol byť stíhaný za príživníctvo. Štát mal pritom dosah na všetkých zamestnávateľov a tým aj vplyv na prijímanie či prepúšťanie pri každom pracovnom mieste. Normalizačné postupy možno dobre ukázať na príklade slovenských vedcov. Súbežne s konaním vnútrostraníckych previerok a čistiek, ktoré sa dotýkali najmä vedúcich pracovníkov, bol prijatý zákon SNR č. 43/1970 Zb., ktorým sa „menil a dopĺňal“ zákon o Slovenskej akadémii vied z roku 1963. V novom znení zaviedol pre vedeckých pracovníkov SAV pracovné zmluvy na dobu určitú, „najdlhšie na štyri roky, spravidla na základe konkurzu“. Ak nedošlo k uzatvoreniu novej pracovnej zmluvy, akadémia rozviazala so zamestnancom pracovný pomer výpoveďou. Takáto úprava, v pluralitnom politickom systéme bežná, bola v danej situácii pohodlným spôsobom, ako režimovo „usmerniť“ výsledky umeleckej a vedeckej tvorby a zbaviť sa nepohodlných osôb, ktoré neprešli sitom politických previerok. Znamenala koniec ich vedeckej práce a nútený nástup na iné, „zhora“ pridelené pracovisko. Ďalšiu možnosť, ako človeka pripraviť o profesiu, nehovoriac už o kariére, poskytovala nenápadne znejúca vyhláška ministerstva práce a sociálnych vecí č. 74 Zb. z 3. júna 1970, ktorou sa upravovalo „uvoľňovanie, umiestňovanie a hmotné zabezpečovanie“ pracovníkov v súvislosti „s vykonávaním racionalizačných a organizačných opatrení“. Pri jej uplatňovaní sa už pritom dali využívať údaje, získané tzv. jednotnou evidenciou pracujúcich, ktorá bola zavedená vyhláškou štátneho štatistického úradu č. 186 Zb. z 19. decembra 1968. „Zisťovanie a evidovanie“, teda rýchla aktualizácia a centralizácia dát o „počte, štruktúre, kvalifikácii, odmeňovaní a pohybe pracovných síl“ sa využívala nielen pre avizované „účely sociálneho zabezpečenia“, ale umožňovala štátu rýchlo identifikovať tých občanov, ktorí emigrovali, a zabavovať ich majetok. Obuškový zákon Medzičasom bola verejnosť otvorene aj skryto disciplinovaná ďalšou sériou právnych noriem. „Zákonné opatrenie“ predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 99 Zb. z 22. augusta 1969 „o niektorých prechodných opatreniach nutných k upevneniu a ochrane verejného poriadku“ si ihneď vyslúžilo prezývku „obuškový zákon“. V jeho preambule sa uvádzalo, že verejný poriadok je „v súčasnom čase hrubo porušovaný predovšetkým zo strany protisocialistických a protispoločenských živlov“. Malo preto postihovať každého, kto by „sa zúčastňoval akcie narušujúcej verejný poriadok“, „vyzýval“ na ňu alebo ju „podporoval“, kto „neuposlúchol výzvu verejného činiteľa k zachovaniu verejného poriadku“ alebo kto navádzal na to inú osobu. Štrnásť paragrafov zahŕňalo aj tresty za hanobenie predstaviteľov ČSSR, hanobenie „štátu svetovej socialistickej sústavy a jej predstaviteľa“, alebo za „marenie výkonu právomoci verejného činiteľa“, napríklad snahou ujsť pred bitkou od člena Ľudových milícií. Tzv. obuškový zákon bol namierený aj proti aktérom Pražskej jari. Trest mal stihnúť aj tých, čo sa na potláčaní vzdoru odmietli podieľať, teda „odopreli plniť povinnosti vyplývajúce zo svojho služobného pomeru alebo pracovného zaradenia“, prípadne k takémuto „neplneniu povinností“ niekoho navádzali. Za „sťaženie úsilia“ o udržanie „verejného poriadku“ alebo „nerušeného chodu pracoviska“ mohli byť potrestaní pokutou do výšky 5000 Kčs, odňatím slobody až na tri mesiace, alebo oboma trestami súčasne. Ak priestupky alebo trestné činy vykonané po nadobudnutí účinnosti tohto zákonného opatrenia spáchala osoba, označená za „vyhýbajúcu sa poctivej práci“, zvyšovala sa dovtedajšia zákonom stanovená horná hranica trvania odňatia slobody až o polovicu. Hrozba týchto trestov sa vzťahovala predovšetkým na aktérov Pražskej jari, ktorí sa po prepustení z práce snažili niekde zamestnať. Šikanovať ich bolo možné aj „zákazom pobytu“ na jeden až päť rokov, väčšinou vo forme vykázania z Prahy, kde bolo najviac pracovných príležitostí a možností vzájomne sa podporovať. Pri postihovaní tohto typu činov sa zmenil aj priebeh súdneho konania. Začínalo sa na základe podnetu zo strany Zboru národnej bezpečnosti, pričom jeho súčasťou nebolo predbežné konanie a prítomnosť obhajcu sa pripúšťala až pred súdom. Kvôli „dôkladnému objasneniu vecí“ smeli orgány ZNB zadržiavať ľudí až tri týždne, a to bez možnosti poradiť sa s advokátom, čo sa využívalo na nátlakové zisťovanie organizátorov protestných akcií. „Obuškový zákon“ tiež zavádzal možnosť rozviazať a vo vybraných prípadoch aj okamžite ukončovať pracovný pomer so zamestnancom, ktorý svojou činnosťou „narušil socialistický spoločenský poriadok“ a tým „stratil dôveru potrebnú k výkonu“ svojej funkcie alebo profesie. Takáto hrozba okamžitého prepustenia sa využívala v prípade vojakov, policajtov a tiež vysokoškolských učiteľov, vedeckých pracovníkov a študentov, ktorí boli vylučovaní zo škôl. Obmedzenie pohybu Kontrolu nad občanmi zosilnilo aj zriadenie registra trestov podľa nariadenia vlády č. 54 Zb. z 16. mája 1970. Ak občan potreboval z registra trestov výpis, ešte tri roky po rozsudku sa mu doň vpisovali aj priestupky podľa vyššie citovaného „obuškového zákona“. No a podľa vyhlášky Ministerstva vnútra ČSSR a Ministerstva zahraničných vecí č. 44 Zb. z 13. apríla 1970, ktorou sa „vykonával zákon o cestovných dokladoch“, musel zasa predkladať výpis z registra trestov každý žiadateľ o vydanie pasu. Aj tí občania, ktorí už pas mali, museli pred každou cestou do „kapitalistických štátov“ žiadať o novú „vycestovaciu doložku“, ktorej vydanie bolo možné takmer ľubovoľne odoprieť, zrušiť alebo obmedziť. Podľa nariadenia vlády ČSSR č. 114/1969 Zb. § 1f) stačilo zodpovedným orgánom len odôvodnenie, že by cesta bola v rozpore so „záujmami štátu“. Zákon č. 128 Zb. z 20. decembra 1970 „o vymedzení pôsobnosti“ štátu „vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti“ priamo zveril časť právomocí pri vydávaní cestovných dokladov Štátnej bezpečnosti. Aj tí občania, ktorí už pas mali, museli pred každou cestou do „kapitalistických štátov“ žiadať o novú „vycestovaciu doložku“, ktorej vydanie bolo možné takmer ľubovoľne odoprieť, zrušiť alebo obmedziť. Poaugustovej emigrácie alebo predĺžených pobytov a oneskorených návratov sa týkal aj zákon č. 161 Zb. z 18. decembra 1969 „o niektorých dôsledkoch pobytu pracovníkov v cudzine“, podľa ktorého sa do doby zamestnania zarátaval pracovníkom len čas strávený v zahraničí s povolením štátneho orgánu. Ak sa nevrátili v určenom čase, mohli ich ako nezamestnaných stíhať za „príživníctvo“. Občan, ktorý sa v zahraničí zdržiaval „bez povolenia“, sa stával aj terčom štátnych zásahov do majetkových a zmluvných práv. Umožňovalo ich zákonné opatrenie Predsedníctva Federálneho zhromaždenia č. 15 Zb. z 4. marca 1970 „o zániku práva osobného užívania bytu a vypratania bytu občanov, ktorí sa protiprávne zdržiavajú mimo územia ČSSR“. S majetkom, zanechaným v byte, disponovali miestne národné výbory, ktoré ho rozpredávali. Dôkladnejší prehľad o využívaní bytov im pritom pomáhala získať vyhláška Federálneho štatistického úradu č. 55 Zb. z 29. mája 1970 o sčítaní ľudu, domov a bytov k 1. decembru 1970, kde sa mali zisťovať údaje o druhu a vlastníctve budov, počte bytov aj dôvod dočasnej neprítomnosti obyvateľa. K možnostiam, ako trestať občanov konfiškáciou majetku, sa zákonodarcovia vrátili aj o dekádu neskôr, a to v súvislosti si emigračnou vlnou po Charte 77. Výsledkom bol zákon č. 131 Zb. z 9. novembra 1982, ktorým sa „menil a dopĺňal Občiansky zákonník a upravovali sa niektoré ďalšie majetkové vzťahy“. V § 453 a) ods. 1 sa stanovovalo, že „ak sa vlastník veci dopustil takého protiprávneho konania, ktorým sa trvalo zbavil možnosti vec obvyklým spôsobom používať, pripadá vec do vlastníctva štátu, pokiaľ je v rozpore so záujmom spoločnosti, aby vlastník s vecou naďalej nakladal“. Na základe ods. 2 zanikalo pripadnutím majetku štátu bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Zvláštne môže znieť, že zákon nevylučoval emigrantov z dedičského práva – toto ustanovenie, zhodné s arizačnými ustanoveniami ľudáckeho Slovenského štátu, však umožňovalo štátu zmocniť sa aj toho majetku, ktorý by emigrantovi pripadol ako dedičstvo. Neželaná „perestrojka“ Posledná právna norma normalizačnej série, ktorej cieľom bolo posilniť kontrolu štátu nad občanmi a obmedziť ich slobody, prichádzala do mierneho „uvoľnenia“ spojeného s vplyvom gorbačovovskej perestrojky. V Sovietskom zväze vtedy médiá už oveľa slobodnejšie diskutovali o mnohých spoločensky závažných otázkach. Aj v Československu rástol počet politických aj nepolitických, ale režimom nekontrolovaných tlačovín, „vlastných vydaní“, pre ktoré sa vžila prevzatá skratka z ruštiny – samizdat. Častejšie boli aj pokusy usporiadať nelegálne koncerty, náboženské stretnutia, zberateľské burzy a iné zhromaždenia. Zákonným opatrením Federálneho zhromaždenia ČSSR č. 10 Zb. z 14. februára 1989 „na ochranu verejného poriadku“ sa trestná sadzba pri § 156 a) Trestného zákona „marenie výkonu právomocí verejného činiteľa“ zvyšovala zo 6 mesiacov na 1 rok, pri prečine na základe ustanovení § 6 zákona č. 150/1969 Zb. z 3 na 6 mesiacov, a horná hranica pokuty narástla z 5000 Kčs na 20 000 Kčs. Popritom bolo do zákona o prečinoch č. 150/1969 § 6 vsunuté ešte písmeno c), ktorým sa ustanovenia vztiahli aj na každého, kto „vyhotoví, umožní vyhotovenie alebo rozšíri tlačovinu, ktorá svojím obsahom narušuje záujem socialistického štátu na zachovaní verejného poriadku“. Bez sovietskej opory bol však normalizačný režim v Československu už neudržateľný. V novembri 1989 sa týždeň po páde berlínskeho múru zrútil aj on. Použitá literatúra KMEŤ, Norbert MARUŠIAK (eds. )Slovensko a režim normalizácie. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2003, 304s. Obrazová príloha: Wikimedia, ÚPN, www.minv.sk, www.uniba.sk
Demokratizáciu spoločnosti a tzv. Socializmus s ľudskou tvárou chcel v roku 1968 v Československu postupne zaviesť Alexander Dubček. Dubček bol po okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy perzekuovaný a sledovaný Štátnu bezpečnosťou (ŠTB) a to a
prejsť na článok,,Plánovanie upratovania domu je kľúčom k rodinnej harmónii Každý chce uprataný a čistý dom bez námahy a my by sme vám k tomu chceli dopomôcť. Plán upratovania vám umožní mať čistý domov bez toho, aby ste sa museli obmedzovať na upratovanie počas celého j
prejsť na článokDej románu Hodina nemčiny, ktorý sa stal po svojom vydaní v roku 1968 ihneď bestsellerom, otvoril otázku, ktorá v 60. rokoch v nemeckej spoločnosti silne rezonovala. Nemci už nepotrebovali ukazovať prstom na vinníka, boli ním oni sami, no chceli a potrebo
prejsť na článokAk ste sa doposiaľ obávali výzvy zloženia rubikovej kocky, tak mám pre vás riešenie, ktoré vás naučiť krok po kroku, stranu po strane zložiť rubikovu kocku. V 7-mich krátkych videá uvidíte najjednoduchší návod na zloženie rubikovej kocky. Síce takto nebud
prejsť na článokV tomto článku nájdete detailný postup krok za krokom ako spraviť puzdro na nôž z kože. Hneď na úvod si povieme, že nevyrába sa z kože, #8230; The post Ako na výrobu koženého puzdra na nôž. Videonávod v článku appeared first on Lajt.sk.
prejsť na článok