Hore Topľou odpradávna viedla stará cesta. Kupci po nej chodievali z uhorskej krajiny do Poľska. Nachrbte aj na vozoch prenášali tovar z jedného koncakrajiny na druhý. A kde boli kupci, tovar i peniaze, nikdynechýbali ani zlodeji a zbojníci, ktorí radšej z hotovéhobrali, ako by boli bývali sami statočnou cestou k dačomuprišli.Nuž veru aj kupcov okolo Tople neraz tak ozbíjali, že sapotom ďalej poberali s holými rukami. Zbojníčiská sa vtých časoch ľahko kdekoľvek skryli, lebo všade pririekach i potokoch rástli husté kroviny. A v nich bolovtáctva, dakde aj celé mrákavy.Jedného dňa sa viezol na voze mladší kupec. Vraj bol natrhu v Bardejove a chcel čo najskôr dôjsť do Trebišova,lebo tam ho už iní priatelia- kupci očakávali. Ale nedošiel.Keď bol už ani nie hodinu vzdialený od mesta,zastali mu cestu neznámi chlapi a skričali na neho:„Stoj, človeče, sem dušu alebo dukáty!“ Kupec sa ohradil:„A či sa takto patrí, iba tak pre nič za nič pobrať, čo ste sinezarobili?“ Zbojníkov strašne napálila táto reč a jedenz nich, iste ten najhlavnejší , pleskol ho po ústach a eštezreval: „Vidím, že máš veľký jazyk, teraz nebudeš, že si sastaval proti našej vôli.“ Kupec už od tej chvíle ani nevedel,čo sa s ním robí. Zbojníci ho tak omráčili, že naskutkusa mu zahmlilo v očiach. Tak sa mu potom zazdalo,ako keby padal do velikánskej priepasti.Ktovie, kedy prišiel k sebe kupec, čo ho títo lotri takdoriadili. Keď otvoril oči, nevidel okolo seba nič ibašašinu a husté lesy. Najviac sa však zľakol, keď zvôkolvôkolkrákali veľké vrany. Lenže nie tak zvyčajne ako inévrany, ale strašne, že mu prechodili po celom tele zimomriavkyod hrôzy. Ešte nikde inde tieto vtáky tak neškriekali.No kupcovi iba vtedy studený pot vystúpil na čelo,keď zbadal, že je celý od hlavy po päty zviazaný. Nuž silen pomyslel:„Ak sa teraz nepostavím na nohy, čierne vraniská maubodajú i rozvláčia po okolí.“Kupec sa chcel aj pohnúť, ale mohol iba toľko, čo nohytroška nadvihol. Potom tam znova ležal ako dajaký kusklady. A vrany jednostaj krúžili a škriekali, až mu zalíhalov ušiach. O chvíľu ho už také myšlienky nadchádzali, ženaisto odbíja jeho ostatná hodina. Veď ak mu dakto nepomôže,zahynie hladom. I zadusiť sa môže v takompoložení. A darmo bude volať. Pre tie vtáky jeho hlas ďalekonedôjde. Nuž znova zatvoril oči nevedno, či spal,alebo ležal v bezvedomí.Ale predsa sa ešte raz zobudil, lebo zrazu pocítil , že užnie je spútaný a že nielen ruky, ale aj nohy ani čo by mupovolili. Nebol si pritom istý, či sa mu iba sníva, alebo čije ozaj tak, ako cíti. Bál sa otvoriť oči, ale napokon sapredsa len osmelil. A čo videl? Okolo seba svetlo a nadním usmiaty človek, čo mu vraví:„Už som si myslel, že sa ani neprebudíš. Spal si tak tvrdo,ani čo by si už bol nebohý.“„Veď aj mne sa už zdalo, že som skôr taký ako živý,“ zašepkalkupec a díval sa na človeka, čo sa nad nehonakláňal a neprestajne sa mu díval do očí. Tu mu prišlona um, či sa nebodaj nevrátil dajeden z tých zbojníkov ači ho nechce celkom dobiť, aby nemohol nič rozchýriťmedzi ľuďmi, čo s ním porobili. A predsa sa opovážilspýtať:„A ty ktože si? Či ťa dakto ku mne poslal, alebo si na mňanaďabil iba tak nevoľky?“ A chlap na to:„Bývam v tomto kraji a chytal som ryby. Lenže vrany takškriekali a krúžili ponad šašiny pri rieke, že som nevydržal,aby som sa nepozrel, či tam dakto neleží. A verunešiel som nadarmo. Len to neviem odkedy tu ležíš.“To však nevedel ani kupec. Iba v tom si bol istý, že tentočlovek mu zratoval život. A potom aj tie vtáky… Keby nebolitak vrieskali, sotva by bol dakto naň naďabil. Aj tiemu veľmi preveľmi pomohli.Ale ten človek, čo našiel kupca ležať poviazaného, nepustilho z rúk ani vtedy, keď už stál na nohách a chcel odísť.Aj mu jednostaj radil, aby nikde nešiel, lebo ďalekonedôjde, keď je slabý. A dodal: „Tento kraj je bohatý.Všetko sa v ňom nájde, čo treba, aby ľudia dobre žili. Tuostaň, kým prídeš k sebe.“Kupec poslúchol. Nepobral sa ďalej, ale začal sa zaoberať,či sa dakde nepotulujú zbojníci. No tí sa všetci stratili.Nikde nebolo nič počuť. Iba vtáky švitorili i všelijakonôtili v kroví.„A či ti nebudem na ťarchu, kým si sám dačo zhlobím,žeby som nespal pod holým nebom?“ spýtal sa znova.„Oj toho sa ty neboj, čím nás tu bude viac, tým sa budemelepšie cítiť. Veselšie nám bude aj s planými ľuďmi siskôr dáme rady.“Kupec z toho kraja viac neodišiel. Len keď nadol spolutiahli kupci na vozoch, pristavil jedného a povedal mu:„Povedz mojim známym, že domov neprídem. A že možnoaj tu ostanem, lebo sa mi vidí tento kraj. Časom nechma prídu pozrieť. Ľahko ma nájdu, lebo nikde niet toľkovrán ako v tomto kraji.“Kupec potom naozaj ostal navždy bývať tam, kde ho razzbojníci ozbíjali. Hneď neďaleko Tople si postavildomček. A ešte aj iní v tento rok k nemu prišli. Tak sa impri ňom zvidelo, že sa im nechcelo odísť. Nuž si tampostavili aj oni domy. Po rokoch tam vyrástla osada,neskôr aj veľká dedina a potom mesto. A ako domovpribúdalo, menilo sa aj jeho meno. Najprv sa tá osadavolala Vrania i Vranie, lebo vraj nikde nebolo toľko vránako na okolí tej osady. A keď sa z dediny stalo mestos murovanými domami, dali mu meno Vranov.O tých vranách však ľudia vždy vravievali, ako škriekalia krúžili na tom mieste, kde zbojníci toho kupca orabovalia zviazali.Z knihy Skamenená dievka, 1977 The post O vranách pri Topli appeared first on .