Bola som pozrieť v našom starom dome u Macov, kde som bývala do svojich desiatich rokov. Ako som vošla dovnútra, obrazy z nedávnej minulosti boli späť: prastarká sedí pri ráme a vyšíva krivou ihlou, akoby to bolo včera, aj keď už prešlo viac ako 25 rokov. Pohladila som staré rámy na pôjde s otázkou: „Vám sa nič za ten čas nestalo? Dobre vás urobili!“ Nájdem aj môj malý rám, na ktorom som sa učila vyšívať po vzore mojej prastarkej a pod jej dohľadom. „Asi si ho vezmem domov,“ poviem si v duchu. Stále mám pred očami obraz vyšívačky Veľmi rada som pozorovala prastarkú pri vyšívaní. Strávila som pri nej hodiny len tak som si k nej sadla, pozerala na jej ruky a počúvala tie pravidelné vpichy a výpichy ihly, keď prechádzala látkou a farebnými niťami maľovala ornamenty na látku. Ktovie, koľko vankúšov, dečiek alebo opleciek to bolo. To už nikto nespočíta. Vyšívačka z Poník Najjasnejšia spomienka na prastarkú Macovie je práve tá, ako sedí za svojím rámom, sklonená nad vytiahnutou dečkou na ráme, okuliare na nose, v ruke „krivá“ ihla a ten zvuk: šťuch, šťuch šťuch, šťuch – šťuch, šťuch – keď sa ihla prepichla cez látku, zachytila pamok a vrátila sa späť opätovným prepichnutím látky – a opäť, a opäť, a opäť – milióntykrát a stále znovu. Pýtam sa, či to bola trpezlivosť a láska k práci? Nie. To bola vášeň, zanietenie a zápal pre to, čo robí človek najradšej. Spomínam si, že starká vyšívala dennodenne. Okrem nedele a cirkevných sviatkov – vtedy sa nevyšívalo a starká Macovie to riadne dodržiavali. Ráno, predpoludním, popoludní, večer, až do neskorých večerných hodín. A tie majstrovské tvary, štikeraje, furmy, pravidelné intervaly, rovnaké stehy – všetky do seba zapadali ako do nádhernej skladačky vedenej prastarkinou rukou, nehovoriac o neskutočnom čarovaní a kombinovaní farieb, ktoré vytvárali nenapodobiteľné obrazce, ako keď maliar maľuje svoje plátno. Všade uložené škatuľky s perlovkami , obrovská škatuľa furiem na dečky, niekoľko desiatok ihiel na rôzne druhy vyšívania a rámy rôznych veľkostí. Keď zatvorím oči, počujem ten zvuk tak jasne a zreteľne ako vtedy – po viac ako 25-tich rokoch. Aj sa pousmejem, aj mi vypadne slzička. Krása výšivky krivou ihlou Aký to bol dlhý proces: od nakreslenia predlohy na látku prácne cez kopírovací papier. Niektoré predlohy už boli úplne vydrané a prastarká ich prekresľovala po pamäti. Potom bolo treba obšiť celý obvod obrusa trakmi, aby sa dala dečka upevniť na rám. Nasledovalo vytiahnutie obrusa na rám. A začínalo vyšívanie. Trvalo aj celý týždeň, kým všetky vzory nabrali farby a kvetiny rozkvitli. Keď bola dečka vyšitá, stiahnuť z rámu, vypárať traky, obstrihať či obšiť obvod obrusa. Nakoniec ešte vyprať, aby nebolo vidieť zvyšky predkreslených tvarov. Až potom bol obrus hotový. Koľko lásky, trpezlivosti a vášne to všetko ukrývalo. Klenotnica výšiviek po starej mame Mám svoju klenotnicu výšiviek Keď som sa vrátila do bytu k rodičom, „prevetrali“ sme s maminou našu zbierku dečiek a obrusov od prastarkej. Híkali sme nad zložitosťou jednotlivých tvarov a kvetov. Neveriacky sme krútili hlavami z tých kombinácií farieb. Ako to vedeli takto nakombinovať? Kde chodili na inšpirácie? Ako to, že všetko to vyzerá ako vyšívané pred pár dňami. „A pamätáš si, keď si starkej pokazila obrus?“ opýtala sa mama. „Jáááááj, no pamätám. Aj ma vtedy starká vyhrešili!“ odpovedám – bola som malé dievčatko, mohla som mať tak 6 rokov. Išla som cez izbu a zazrela som krásnu dečku – vyrezávanú a vyšívanú len bielou niťou. Neovládla som detskú túžbu vyskúšať čosi nové. Posadila som sa na prastarkine miesto, zobrala nožnice a chcela som vystrihnúť len takú malú dierku, ako to robila starká, keď vyrezávala obrus. No zdala sa mi akási malá, tak som ju ešte upravila a skončilo to dierou v obruse. Ponická výšivka uterák Zľakla som sa, čo mi starká povie, tak som vybehla z izby preč a nikomu som nič nepovedala. A presne viem, čo som potom starkej, keď zistila, čo sa stalo, povedala: „Keď si mohla ty takto vystrihávať, chcela som aj ja!“ Máloktoré situácie z detstva si pamätám, no toto si pamätám celkom živo. Pýtate sa, či som skúšala vyšívať krivou ihlou aj ja? Áno, skúšala. Len mi vtedy chýbala kamoška trpezlivosť a v puberte som mala iné záľuby ako vyšívanie, čo vyžadovalo veľkú trpezlivosť a sústredenie. V ten deň som si zobrala niekoľko tých krásnych dečiek domov a našla som im miesto medzi našimi vecami. Sľúbila som si, že ich budem z času na čas používať. Je to predsa súčasť odkazu našich predkov, nášho rodu, najstarších členov rodiny a aj vďaka nim tu ich srdce a duša budú stále. The post Odkaz prastarých mám appeared first on ANIČKA HRÍBIKOVÁ.
lenka: Ahojte Minulý rok mi brat dal svoje auto pretože si kúpil nové.Býva v ČR takže aj auto je na českých značká(:odkaz:) júni sme na ňom prišli na (:odkaz:) sme ho ešte len mi dal splnomocnenie na používanie (:odkaz:) vo februári končí stk a tak by som
sarka: Dobrý den,neví prosím někdo, co se stalo se stránkou " (:odkaz:) ".Koukám tady na seriál Dunaj a od pátku (:odkaz:)žná ví někdo něco více, zda se jedná jen jen o výpadek, nebo trvalý (:odkaz:)ěkuji (diskusie na internetovej stránke)
rismo: Mám takú špeciálnu otá(:odkaz:) Čo to znamená, keď si žena postuje (dáva) na Instagram fotky len samej seba a nikoho iného na tej fotke nemá, ŽIADNEHO (:odkaz:) A k tomu na tých fotkách špúli pery, usmieva sa, a nahadzuje zvodné pohľady, rozvaluje
Na Booxy.sk sa otvára pestrý svet literárnych diel, plný historických skvostov a súčasných bestsellerov. Přehľad kníh je ako časová kapsula, ukazujúca cestu od prastarých zvitkov po digitálne vydanie. Každá stránka tu môže byť portálom do iného času a pri
prejsť na článokslovan: Za pár dní odchádzam s nafukovacím kanoe k Dunaju a ako solidného plavca ma zarazila zmienka jedného uja o "povinných vestách". Ani na oficiálnej stránke ( (:odkaz:) ) som sa nič také nedočí(:odkaz:) som dojem, že úvaha o tom, či si do turistickej