Tento príbeh nie je fikcia. Nikdy nezabudnem na 7. júl 2002 a správu na telefóne: „Andrea mala nehodu. Neprežila ju. Ani Abigail“. Druhého mája by mala 50 rokov.Andrea. Jej meno nemením. Moja spriaznená duša od dievčenských čias. Oslnivo krásna a predsa nepochopená. Vysnívaná trofej, ktorú sa muži báli mať doma. Poetka, ktorá nikdy nevydá svoju zbierku. Žena, ktorá netúžila po ničom inom ako byť milovaná a prijatá. Keď precítite chlad tela, v ktorom nie je život, stojíte na brehu rieky Styx. Vtedy pochopíte, že to nie je koniec. Nemôže byť. Fyzická schránka sa zdá byť maličká, nechápete ako sa mohla tak zmenšiť. To tá voda. Prameň vyschol. Bolo to moje druhé stretnutie so smrťou. Prvé, keď mi zomrel otec a ja som sa s ním lúčila v márnici. Mala som 26 rokov. „Smrť je nádherná pani“, tvrdila Paula, naša spoločná priateľka. „Stretla som ju ako malá, keď mi zomrela sesternica.“ Tieto vety ma sprevádzali roky, kedy som sa bála smrti. Bála som sa, že bude bolieť. Mala som tak veľký strach a tak často som nad ňou premýšlala, že som sa začala desiť, že je v dosahu. Pamätám na panický atak, ktorý ma chytil v práci a ja som držiac za ruku priateľku cez slzy hovorila, že nechcem zomrieť. Ešte nie. A potom odrazu jedného dňa ten pocit zmizol. Smrť ma vzala na milosť. Prijala som ju a vpustila tú krásnu ženu do svojho sveta. Smrť nebolí. Tak ako nebolí zrodenie. Je to okamih prechodu zo života do života. Len my sme ju v našej kultúre vytesnili zo života. Akoby nebola. Nechceme ju vidieť, blízkych odpratávame do nemocníc a chceme mať stretnutie s ňou čím skôr za sebou. Máme strach. Z definitívy. Z večného cyklu zrodení a prachu, na ktorý sa zmeníme.„Keď budem stará, budem sedieť v meste na koňaku v ľanových šatách s prsteňom na rukách a červeným lakom na nechtoch“, smiala som sa. „A ja budem večne mladá, pobavene odvetila Andrea. Naveky mladá. Iná už nebude. Odišla, keď mala 31. Moja Persefona. Môže byť medzí ženami láska bez toho, aby Vás označili za inú? Bola súčasťou môjho ja. Skutočná priateľka, po ktorej zostalo prázdno. Raz sa mi snívala. Stála na prove lode a mávala mi. Vyzerala ako sestrička z nemocnice. „Ty sem ešte nepatríš“, boli jej slová pre mňa. A toto je jej báseň. Bola by škoda, keby ostala len v mojom pamätníku.StenyKuli sa pre ľudský údelSlabikujúB-O-L-E-S-ŤA človekStratený vo večnejVariabilite tvarovOstáva BezmocnýS posledným pokusomO sebazachovanie. The post Persefona appeared first on bullovasona.