Prečo by sme mali pomáhať chudobnejším?

Pred dvoma rokmi som začal v Sydney pracovať na projekte zameranom na zlepšovanie účinnosti dobročinných príspevkov a trhu dobrovoľníckej činnosti. Na začiatku som to bral za viac-menej intelektuálnu zábavku. Neskôr som o dobročinnosti začal premýšľať hlbšie. Potreboval som pochopiť význam redistribúcie zdrojov na úrovni štátu, a tiež zmysel nadácií a charitatívnych organizácií pomáhajúcich ľuďom v zahraničí. Zároveň som hľadal spôsob, akým by som vysvetlil dôležitosť pomoci chudobnejším mojim študentom, často prvákom na univerzite. Výsledkom môjho premýšľania je tento článok. Finančná, materiálna, alebo dobrovoľnícka pomoc chudobnejším je v spoločnosti zvyčajne vnímaná ako prejav dobrej vôle, či spolupatričnosti. Ako ochota vzdať sa niečoho v prospech iného človeka, bez nároku na odmenu, snáď s výnimkou dobrého pocitu. V tomto článku sa postupne, pomocou ilustrácií, pokúsim tieto predpoklady vyvrátiť. Pomoc chudobným totiž môže byť, a často aj je strategickým krokom, vďaka ktorému je možné zlepšiť životné podmienky nielen pre príjemcu pomoci, ale aj pre darcu. Efektívne zacielená pomoc tak môže pre darcu okrem dobrého pocitu generovať aj ekonomický blahobyt. Nadácie a charitatívne organizácie majú preto oveľa väčší ako komplexnejší význam ako „iba“ zlepšovanie podmienok ľudí v núdzi. Krajina neobmedzených možností Predstavme si krajinu, a v nej dvoch jej obyvateľov, ktorí žijú na spoločnom mieste. Nazvime ich Adam a Boris. Živia sa jablkami. Čím viac jabĺk zjedia, tým budú silnejší a zdravší. Na udržanie svojej kondície potrebujú zjesť minimálne tri jablká denne. Adam je šikovnejší a preto dokáže denne nazbierať až 15 jabĺk, zatiaľ čo Boris iba 5. Keďže obom stačia na prežitie tri, obaja sú schopní byť sebestační. Ak niekto z nich sebestačný nie je, je to iba jeho chyba, plynúca napríklad z jeho lenivosti. Ak v tomto usporiadaní existuje medzi Adamom a Borisom nejaký transfer, napríklad ak Adam denne dáva zopár jabĺk Borisovi, môžeme tento transfer automaticky označiť za charitu. Adam môže byť altruista, teda mať nezištnú radosť z toho, že Boris sa má vďaka jeho daru lepšie. Jablká ale môže darovať aj pre svoj dobrý pocit (warm glow), teda preto, že vďaka darovaniu sa sám cíti ako lepší človek. Aj takáto základná forma charity však zvyšuje celkový blahobyt spoločnosti, keďže pre „chudobnejšieho“ Borisa má každé jablko väčšiu cenu ako pre Adama, ktorý ich má nadbytok. Vzácnosť V podstate neobmedzené ľudské potreby (každý by chcel mať viac a viac jabĺk) však v realite vždy rýchlo narazia na obmedzené zdroje. Predstavme si, že Adam a Boris vo svojom okolí denne dokážu nájsť dohromady iba 8 jabĺk. Keďže Adam je v zbere trikrát šikovnejší ako Boris, nazbiera za deň 6 jabĺk a Boris iba 2. Týmto sa však Boris dostáva do stavu, kedy nedokáže zabezpečiť svoj minimálny denný príjem jabĺk – dostane sa teda pod hranicu chudoby. Všimnime si, že ekonomika funguje z agregátneho hľadiska maximálne efektívne. Využívajú sa všetky zdroje (jablká). Výsledkom je však nerovnosť, ktorá sa navyše bude časom ešte prehlbovať. Ak Adam dnes zje svojich 6 jabĺk a Boris iba 2, bude mať zajtra Boris menej síl ako dnes. O nejaký čas Boris zoslabne natoľko, že nebude schopný nazbierať už ani dve jablká za deň. Naproti tomu, dobre živený Adam je každým dňom silnejší. Čoskoro sa tak zmení pomer nazbieraných jabĺk z 6:2 na 7:1. Nožnice nerovnosti sa otvárajú stále viac a viac. Bohatí sú ešte bohatšími a chudobní ešte chudobnejšími. V skutočnosti vedie k takémuto výsledku každá ekonomika, ktorá funguje efektívne. Čím viac ekonomika odmeňuje ľudí za ich schopnosti (alebo šťastie, prinajhoršom aj za nekalú činnosť), tým väčšia bude v spoločnosti nerovnosť. Stimuly Ak má Adam dobré srdce, možno sa s Borisom o svoje jablká podelí. Ale čo ak sa rozhodne byť sebeckým a Borisovi nedá nič? Nerovnosť v spoločnosti vytvorí napätie. Boris chce v prvom rade prežiť a keďže svojou ekonomickou aktivitou (zberom jabĺk) sa kvôli Adamovej konkurencii uživiť nedokáže, bude ho situácia viesť k tomu, že sa pokúsi od Adama jablká kradnúť. Ak Adam nedokáže svoje jablká pred Borisom ochrániť, stratí motiváciu zberať viac jabĺk, ako dokáže okamžite zjesť (pretože vie, že všetko čo na mieste nezje mu bude Borisom ukradnuté). Adam preto zníži svoj zber jabĺk (povedzme na 3 denne, ktoré hneď zje), čím otvorí Borisovi možnosť tiež si nazbierať svoje tri jablká. Ani on ich nebude zberať viac ako 3, pretože by mu tie ostatné začal kradnúť Adam. Výsledok? Adam aj Boris jedia denne po tri jablká. Obaja prežijú, ale na stromoch ostávajú hniť nevyužité zdroje. V spoločnosti máme rovnosť, ale za cenu straty efektivity. Zároveň kvôli nedôvere v spoločnosti padá možnosť na nejakú prospešnú spoluprácu s cieľom zlepšiť si podmienky pre všetkých. Takto funguje socializmus. Kvôli slabým vlastníckym právam (napr. nemožnosť podnikať) vytvára veľmi slabé stimuly k efektivite. Mohlo by sa zdať, že by Adamovi pre udržanie jeho bohatého životného štýlu stačilo ochrániť svoje jablká pred krádežou. V takom prípade by však začalo niečo ešte horšie ako krádeže. Začalo by násilie. Ak Boris chce prežiť a jedlo si nedokáže nazbierať ani ukradnúť, začne sa radikalizovať. Situácia bude to nutne smerovať k tomu, že sa pokúsi Adama úplne odstrániť. Ekonomická efektívnosť poklesne ešte viac. Inštitúcie Ekonomicky efektívna spoločnosť nemôže existovať bez kultúry. Na najzákladnejšej úrovni túto kultúru musí vytvárať štát. Aby mohla spoločnosť prosperovať, potrebuje v prvom rade kvalitné inštitúcie, ktoré zabezpečia ochranu vlastníckych práv a trestajú násilné činy. Bez kvalitných inštitúcií sa akákoľvek potenciálna prosperita okamžite zmení na násilie. Inštitúcie sú zároveň dôvodom, prečo existujú a nutne musia existovať dane. Napríklad krajiny s veľkým nerastným bohatstvom sú práve kvôli rozdielom v kvalite inštitúcií prudko polarizované. Zatiaľ čo niektoré (Nórsko, Švédsko, Kanada, Austrália,) sú vďaka vysoko kvalitným inštitúciám naozaj bohaté, v iných (množstvo afrických krajín či niektoré krajiny na blízkom východe, ) kvôli napätiu medzi veľkým prírodným bohatstvom a nízkou kvalitou inštitúcií rozkvitajú občianske nepokoje a terorizmus. Predpokladajme, že Adam s Borisom žijú v krajine, v ktorej sa inštitúcie podarilo dostať na slušnú úroveň. Prestane sa kradnúť, krajina sa vráti k efektivite, ale opäť sa objaví a prehlbuje nerovnosť. Adam je na tom každým dňom lepšie a Boris každým dňom horšie. Všimnime si, že Adam sa má dobre vďaka inštitúciám, inými slovami, má sa dobre práve preto, že Boris sa má zle! Spolupráca Predstavme si, že v našej ilustračnej krajine sa zrazu objaví nový druh obživy. Napríklad jelene. Zároveň predpokladajme, že na ulovenie jeleňa sú potrební dvaja ľudia. Jeden na to nestačí. Ak si chcú Adam a Boris prilepšiť novým jedlom, začnú sa navzájom potrebovať. Na to, aby Boris mohol Adamovi s lovom jeleňa pomôcť, bude musieť byť Boris pri sile. Bude teda musieť denne zjesť tri jablká. V záujme zvyšovania blahobytu (okrem zberu jabĺk už chceme aj príležitostne loviť jeleňa), bude Adam chcieť, aby bol Boris dobre živený a preto sa s ním začne o jablká deliť. Koľko jabĺk mu dá? Presne toľko, aby Boris mohol každý deň zjesť tri. Boris rýchlo pochopí, že zberať jablká už vôbec nemusí, pretože Adam je ochotný ho kvôli lovu jeleňa každý deň nasýtiť. Boris preto nemá záujem o žiadnu prácu až do bodu, kedy dostane od Adama tri jablká. Avšak keď už tri jablká dostane, zrazu sa mu pracovať (ísť s Adamom loviť jeleňa) oplatí, pretože od tohto bodu si už môže prilepšiť iba prácou, nič ďalšie už zadarmo nedostane. Podobne ako v minulosti tu teda máme situáciu, keď bohatší Adam dobrovoľne dotuje chudobnejšieho Borisa jablkami. Tentokrát už ale nejde o dobročinnosť. Adam to robí vo svojom vlastnom záujme. Transfery S pomocou chudobnejším (transfermi prostriedkov) úzko súvisí problematika príležitostí. Pokiaľ neexistovali jelene, Adam nemal žiadnu ekonomickú motiváciu Borisovi pomáhať, pretože aj keby ho vyživil troma jablkami, Boris mu nemal ako prospieť. Ak teda Boris nemá príležitosť pre ekonomickú aktivitu nad rámec zberu jabĺk, akýkoľvek transfer od Adama je čistá charita, dobročinnosť. Ak má ale nasýtený Boris ďalšiu príležitosť (lov jeleňa), potom transfer od Adama nie je dobročinnosť, ale veľmi dômyselný spôsob, akým si môže celá spoločnosť prilepšiť. Presne takýmto spôsobom by mali fungovať efektívne transfery smerom k chudobnejším. Vo výsledku by sa mal každý vďaka svojej aktivite alebo transferom dostať do situácie, v ktorej sa mu oplatí byť naďalej ekonomicky aktívnym. Z pohľadu reálneho sveta sa preto javia bezplatné verejné statky (napríklad školstvo, alebo zdravotníctvo), ale aj zabezpečenie výživy, ako prvoradá voľba pre efektívny transfer, až v druhom rade by to mali byť finančné dávky. Ak teda bolo prvou úlohou štátu zabezpečiť vlastnícke práva (a ďalšiu právnu zodpovednosť) s cieľom vytvárať podmienky pre ekonomickú efektívnosť, potom druhou úlohou je znižovať nerovnosť prostredníctvom redistribúcie prostriedkov (nazbieraných z daní) od bohatších smerom k chudobnejším. Kľúčovým motívom by však nemala byť rovnosť bohatstva, ale rovnosť príležitostí. Deľba práce a obchod Adam je veľmi dobrý v zbere jabĺk a aby si mohol príležitostne kráľovsky pochutnávať na jeleňovi, delí sa o ne s Borisom. Keďže Boris je nasýtený, môže väčšinu dňa (ak práve nie je s Adamom na love) tráviť tým, že bude premýšľať o tom, ako uloviť jeleňa efektívnejšie. Postupom času sa mu podarí vyvinúť spôsob, vďaka ktorému dokáže jeleňa uloviť aj bez Adamovej pomoci. Čo sa stane potom? Vznikne špecializácia. Ak Adam aj Boris chcú naďalej konzumovať jablká aj jeleňa, potom sa Adam, ktorému to ide s jablkami lepšie, začne na sústrediť výhradne na nich. Možno dokonca začne pestovať jablone a tým dokáže zabezpečiť viac jabĺk ako predtým. Boris zasa loví jelene. Následne medzi sebou začnú obchodovať. Dohodnú sa na pomere, ktorý je výhodný pre oboch a vymieňajú jablká za kusy jeleňa. Vďaka špecializácii (deľbe práce) a obchodu majú celkovo viac jedla ako kedykoľvek predtým. Ich blahobyt sa neustále zvyšuje. Všimnime si, že v tejto chvíli prestávajú byť transfery potrebné! Adam už nemusí dávať Borisovi jablká zadarmo. Namiesto toho ich vymieňa za jelene. Adamova predchádzajúca „dobročinnosť“ dostala Borisa do situácie, kedy sa mu už oplatilo byť ekonomicky aktívnym a postupne sa vďaka tomu stal od Adama nezávislým. Aby však takáto prosperita mohla nastať, opäť budeme potrebovať inštitúcie. Treťou úlohou štátu je postarať sa o možnosť vynútenia kontraktov. Tak, aby všetko, čo bolo v rámci obchodu sľúbené, bolo aj dodržané. Obrana Adam a Boris si spokojne žijú vo svojej krajine, vďaka kultúre nastolenej inštitúciami v nej prekvitá ekonomika. Dohody sa dodržiavajú, pravidlá a zákony sa neporušujú. Týmito pravidlami sa však pravdepodobne nebudú mať chuť riadiť ľudia z iných krajín. Ekonomický blahobyt Adamovej a Borisovej krajiny môže cudzincov viesť k agresivite s cieľom zabrať si čo najviac bohatstva. Preto Adam a Boris potrebujú, aby ich štát zabezpečil ešte štvrtú kľúčovú úlohu – obranu pred cudzincami. Až vtedy môžu vo svojej krajine naozaj prosperovať. Medzinárodný obchod Poďme o krok ďalej. Adam s Borisom, žijúci v blahobyte a bezpečí, zistia, že v susednej krajine, na rozdiel od tej ich, rastie hrozno, z ktorého je možné vyrobiť si víno. Radi by nejaké získali. Vďaka kultúre rozkvitajúcej v ich krajine chápu, že obchod je pre všetkých lepšia cesta ako násilie. Keďže jedla (jeleňov a jabĺk) majú viac ako potrebujú, chceli by jeho časť za víno vymeniť. Na výmene sa dohodnú s cudzincom Filipom. Predpokladajme, že Filipova krajina je oveľa chudobnejšia, pretože nemá inštitúcie, ktoré by garantovali základné funkcie štátu (zabezpečenie vlastníckych práv, efektívna redistribúcia, vynucovanie dodržiavania zmlúv a obrana). Filip je preto oproti Adamovi s Borisom v nevýhodnej pozícii. Vína má málo (skladovať sa neoplatí kvôli krádežiam) a keďže má problém dostať sa k jedlu, je ochotný vymeniť aj veľké množstvo svojho vína za pomerne malé množstvo jeleňa a jabĺk. Adam s Borisom zároveň vedia, že ak sa nedohodnú s Filipom, bude pre nich jednoduché ho nahradiť – dohodnú sa s kýmkoľvek iným z Filipovej chudobnej krajiny. Filip je preto pritlačený k múru. Hoci dobrovoľný obchod (výmena vína za jedlo) je výhodný pre obe strany, drvivá väčšina výhod padá na stranu Adama a Borisa. Zatiaľ čo ich blahobyt vzrastie takýmto medzinárodným obchodom veľmi výrazne, Filip si polepší tiež (inak by žiaden obchod nerobil), ale iba máličko. Globalizácia Ak dve krajiny začnú medzi sebou obchodovať, je obchod zvyčajne oveľa výhodnejší pre krajinu, ktorá má lepšie inštitúcie (a zároveň je preto bohatšia). Medzinárodný obchod tak (podobne ako to bolo pri vnútroštátnej ekonomike bez transferov) zlepšuje efektivitu globálnej ekonomiky, ale veľmi nerovnomerne. Bohatší sa opäť stávajú relatívne bohatšími oproti chudobným. Inými slovami, bohatší sa stávajú bohatšími práve vďaka chudobe chudobných! Rozdiely v bohatstve a kultúre (inštitúciách) medzi krajinami sú dôvodom, prečo môžu napríklad americké technologické firmy, alebo európske odevné značky využívať ázijskú prácu (vrátane detskej) doslova za pár centov, zatiaľ čo výstupy tejto práce predávajú na svojich domácich trhoch za niekoľko stonásobne (alebo aj tisícnásobne) vyššiu cenu. Ázijských pracovníkov totiž nechránia inštitúcie, napríklad prostredníctvom pracovných zákonov a preto sú radi aj za peniaze, ktoré sú z pohľadu Európana zanedbateľné drobné – ak by ich odmietli, nemali by na život vôbec žiadne prostriedky. Medzinárodné transfery Ak Adam a Boris začnú obchodovať s Filipom, potom sa budú mať oveľa lepšie práve preto, že Filip sa má zle! Filip je pritlačený k múru už natoľko, že by sa mohlo zdať, že Adam s Borisom už z obchodu s Filipom nedokážu „vyžmýkať“ viac. Tu však prichádza paradox podobný situácii, kedy Adam dobrovoľne kŕmil Borisa jablkami kvôli spoločnému lovu jeleňa. Adam s Borisom môžu z medzinárodného obchodu s Filipom vyťažiť viac pomerne neintuitívnym spôsobom – tým, že Filipovi pomôžu. Ak prispejú charitatívnou pomocou na to, aby sa ľudia vo Filipovej krajine mali lepšie, potom Filip postupne dokáže vyrobiť stále viac a viac vína, navyše aj efektívnejším spôsobom (napríklad ak charitatívna pomoc vedie k vytvoreniu novej technológie). V konečnom dôsledku sa však charita opäť zmení na zlepšený blahobyt pre všetkých – vďaka zvýšeniu objemu obchodu sa bude mať lepšie nielen Filip, ale aj Adam a Boris. Efektívna redistribúcia zdrojov medzi krajinami teda nezlepší podmienky iba v krajine, ktorá je prijímateľom, ale aj v krajine, ktorá svoje zdroje dobrovoľne poslala! Nemecko nepodporuje zvyšok Európskej únie prostredníctvom eurofondov z dobročinných dôvodov. Radikalizmus Je tu ale jeden háčik. Čo sa stalo v Adamovej a Borisovej krajine v dobe, keď v nej ešte nemali kultúru? Nastalo násilie. A presne to sa často stane v krajinách, ktoré dostávajú financie (z dobročinnosti ale aj z obchodu) zo zahraničia, ale pritom nemajú dostatočnú kultúru zriadenú kvalitnými inštitúciami. Pre blahobyt Slovenska sú napríklad Eurofondy jednoznačne prínosné, ale iba vďaka tomu, že tu máme, hoci nedokonalú, ale aj tak relatívne dobrú kultúru, vďaka ktorej sa väčšina financií predsa len prejaví na zlepšeniach verejných statkov (napríklad infraštruktúry). To však neplatí pre množstvo iných krajín, najmä afrických či ázijských. Paradoxne, obchodovaním s chudobnými a nestabilnými krajinami tie bohaté (stabilné, demokratické, bezpečné) vytvárajú v chudobných krajinách namiesto prosperity podhubie pre násilie, občianske vojny, terorizmus, ale aj bezbrehé ničenie kľúčových ekosystémov. Bohaté krajiny medzinárodným obchodom s chudobnými často pomáhajú sebe, ale ničia svojich partnerov. Vojny v zaostalých regiónoch sú do istej miery aj našim problémom, ku ktorému sme, síce nechcene, ale výrazne prispeli, v honbe za vlastným blahobytom. A ešte väčším problémom sa stávajú vtedy, keď sa radikalizmus a terorizmus začne šíriť za hranice chudobnej krajiny a začne nás priamo ohrozovať. Neziskové organizácie Adam s Borisom nemôžu zaviesť vo Filipovej krajine inštitucionálny poriadok. Podobné snahy v minulosti (napr. vojna vo Vietname, Kórei, či Iraku) vždy zlyhali. Poriadok si musí krajina spraviť sama. Adam s Borisom však môžu prispieť k rozvoju kultúry, ktorá sa neskôr do zlepšených inštitúcií pretaví. A presne v tomto zohrávajú kľúčovú a nenahraditeľnú úlohu neziskové organizácie, ktoré pomáhajú v zahraničí. Rozvojovým krajinám nestačí „pomáhať“ (v úvodzovkách preto, že tým pomáhame aj sebe, často hlavne sebe) tým, že do nich nalejeme financie, pretože tieto peniaze sa pri neexistencii inštitúcií rozkradnú, doslova zmiznú v čiernej diere. V horšom prípade sa za nich nakúpi alebo vyvinie vojenská technika. Pomoc by ideálne mala byť nepeňažná. Neziskové organizácie môžu prispieť hlavne tým, že v chudobných krajinách budú rozvíjať kultúru prostredníctvom rozvoja samotných ľudí. Tým, že zabezpečia verejné statky (školstvo, zdravotníctvo a podobne) ale aj podporia podnikanie tam, kde to nestabilné a často násilné vlády zabezpečiť nedokážu, alebo nechcú. Zároveň je kriticky dôležité, aby bola pomoc adresná. Aj neziskový sektor musí pracovať s obmedzenými zdrojmi a preto je nutné, aby pomoc bola poskytnutá práve tam, kde je bude mať najvýraznejší efekt. Nadácie nedokáže v oblasti charitatívnej pomoci nikto efektívne nahradiť práve preto, že si svojou činnosťou vytvárajú expertízu na určovanie vplyvu pomoci na blahobyt. Dokážu identifikovať miesta, kde bude mať pomoc najväčší pozitívny dopad. Vďaka týmto znalostiam môže byť ich pomoc veľmi adresná – dokážu vytvárať maličké ostrovy blahobytu presne tam, kde ich je najviac treba. S tým zároveň súvisí aj humanitárna pomoc pre ľudí v oblastiach poznačenými vojnou alebo terorizmom. Pretože hoci sa na prvý pohľad môže zdať, že humanitárna pomoc je iba dobročinnou aktivitou zabezpečujúcou stravu či zdravotné pomôcky, v skutočnosti má oveľa komplexnejší rozmer. Pomáha vytvárať kultúru tam, kde momentálne absolútne žiadna kultúra neexistuje a tým významným spôsobom prispieva k bezpečnosti a budúcemu blahobytu nielen v danej krajine, ale aj globálne. Pomáhať sa oplatí Pomocná ruka pri vytváraní kultúry v chudobnejších krajinách otvára v dnešnom globalizovanom svete úžasné možnosti. Pomáhať však musíme šikovne. Priame finančné injekcie môžu spôsobiť viac zla ako dobroty. Je vynikajúce, že aj Slovensko si je toho vedomé a rozvojové krajiny podporuje primárne prostredníctvom nadácií (hoci sa to možno nezdá, nadácie financujú väčšinu svojich projektov zo štátnych zdrojov, nie z dobrovoľných príspevkov). Nadácie majú totiž oveľa komplexnejšiu a dôležitejšiu úlohu ako „iba“ pomáhať chudobným a znevýhodneným. Často dokážu oveľa rýchlejšie a spoľahlivejšie identifikovať príležitosti pre mnohostranne výhodné partnerstvá, vedúce k zvýšenej ekonomickej aktivite chudobných. A tým zároveň aj k tomu, aby sme sa všetci mali každým dňom o trochu lepšie. A hoci ani ich činnosť nebude nikdy ideálna, sú to najlepšie, čo v boji za lepší svet ako celok máme. Dovoľujú nám realisticky snívať o bezpečnom a prekvitajúcom svete. Dobročinnosť je cesta, nie cieľ. The post Prečo by sme mali pomáhať chudobnejším? appeared first on Matej Lorko.

Web: lorko.sk - Experimentálna a Behaviorálna Ekonómia
Aktualizované: 11.12.2023

prejsť na článok

Prečo by sme mali pomáhať chudobnejším?

Pročko chce pomáhať migrantom na Slovensku, prečo nie Slovákom?

Pomáhať a chrániť ! Návšteva polície - psovodov v našej MŠ

Ako môže výskum a vývoj pomáhať inováciám

Prečo pomáhať vtákom stávaním vtáčích búdok?

10 dôvodov, prečo by ste mali investovať do kvalitného obsahu na svoju webovú stránku