Niekto vie od útleho detstva, že sa chce stať lekárom. Niekto nie je ešte ani pred maturitou rozhodnutý, kam jeho kroky ďalej povedú. Niekto má v rodine právnikov, podnikateľov, predavačov, majstrov a rozhodne sa ísť v ich koľajách. Niekto skúša a mení podľa nálady. Niekto nevie vôbec. Každý máme inú cestu a to je v poriadku. Ešte na základnej škole sa nás učitelia zvykli pýtať čím chceme byť a kam by sme sa v živote chceli ďalej uberať. Keď sa nad tým zamyslím dnes, tak je to celkom ťažká otázka vzhľadom na to, že tak mladý človek sa zatiaľ v živote snaží ako tak zorientovať, všetko spoznávať a jednoducho nad tým nemá prečo zatiaľ veľmi detailne premýšľať a k niečomu sa viazať. Vie čo ho asi baví, čo ho nebaví. Môže snívať. Ale je toho na reálne probovanie povolaní naozaj málo a názory a skúsenosti sa časom menia. Vtedy z veľa detí vybehne povolanie typu herec, spevák, modelka, smetiar, či kozmonaut. Postavy z televízie, z internetu, z rozprávok, či povolanie ľudí, ktorí ich zaujali v bežnom živote. Ale potom sú tu takí, čo to vedia úplne presne a s istotou. A čuduj sa svete, aj to povolanie nakoniec vykonávajú. Do tejto skupiny sa radím ja. Vždy som chcela pomáhať. Prvé bábiky Barbie, ktoré mi tatino priviezol z Talianska mám dodnes. A dodnes majú niektoré z nich rozpichané lakťové jamky od ihiel, keď som sa im snažila odobrať krv. Čítala som knihy ako Zachráň ho, Biely doktor! Či životopis Alberta Schweizera. Tento typ literatúry milovala moja mamina a v knižnici máme stále nespočet takýchto skvostov. Potom prišla malá zmena, ktorá sa ma držala niekoľko rokov. Chcela som byť veterinárkou. Začalo to v čase, keď sme sa presťahovali na dedinu a ja som mohla mať svojho prvého psa. Dokonca mám dodnes odložený zoznam liekov pre zvieratá a svoje ručne vyrobené vizitky s titulom MVDr. Zvieratá sú moja láska, moja vášeň, moja radosť. Hlavne so psami som mala vždy veľmi silné hlboké spojenia, to ťažko vysvetľovať. Kto zažil, rozumie. Za niekoľko rokov, čo som ešte bývala s našimi som chovala korytnačku, vtáčiky, psov i mačky. Snáď len úplne prvých dvoch psov sme si kúpili samy. Ďalších som vzala z ulice a po čase k našim začali už zvieratá chodiť aj bez pozvánky a veľa z nich zostalo. Počas univerzity som si zaobstarala králika a niekoľkokrát sme vzali aj psíka z útulku do dočasnej opatery. Kto zviera má alebo niekedy mal, veľmi dobre vie, aká to je láska. Čo je to za pocit prepojenia, porozumenia, dôvery a bezpodmienečnej lásky. Kto nevie, odporúčam vyskúšať, zmení sa Vám život. Keď sme mali prvých dvoch psov (fenky), často sa z lásky a žiarlivosti pochytili a jedna druhej urobili občas aj menšie zranenia. Vtedy som ako správna budúca zdravotníčka ošetrovala rany a pomaly ich išla aj zašívať. Zašívanie rán milujem dodnes Pravidelne sme navštevovali aj veterinára, a keď som bola už na strednej škole, začala som od neho vyzvedať viac o jeho práci. Pracoval dlho a veľa a často na úkor rodiny a voľného času. Bol k dispozícii vo dne v noci. Vtedy bol jedným z mála veterinárov v okolí. Povedal mi jednu úplne jednoduchú, ale pre mňa absolútne podstatnú vec, ktorá ovplyvnila moje ďalšie rozhodnutie. ,, Vieš, ako žena veterinárka v našom kraji, budeš musieť veľa obetovať. Pokiaľ budeš chcieť mať rodinu a čas, nebude to ľahké. Pokiaľ miluješ zvieratá a chceš byť s nimi v kontakte, nemusíš byť predsa zverolekárom, nemusíš sa pozerať na ich trápenie, či čeliť pocitom po utratení. Môžeš ich mať zdravé doma, starať sa o nich a užiť si ich omnoho viac.’’ To bolo zásadné. Môžete si povedať: totálne logická jasná vec. Ale ako puberťáčka som to potrebovala počuť od niekoho, komu som verila. V humánnej medicíne to s obetami a časom nie je veľmi iné, ale jeho slová o utrpení, utratení a láske k zvieratám mi otvorili oči. Dodnes som vďačná, že som nakoniec na veterinu nešla. Viem, že by som to v tej praxi asi nezvládla. A som tiež vďačná, že sú ľudia, ktorí to zvládajú a robia s láskou. Medicína je nádherná. Zaujímavá. Fascinujúca a rôznorodá. Pokiaľ sa vydáte na túto cestu, či už formou veteriny, humánnej medicíny či vedy, čaká Vás náročná, ale obohacujúca cesta. Každý máme iný pohľad na život, zdravie, svet. Každému z nás však práve zvieratko môže pomôcť túto cestu zvládnuť ľahšie a s väčším kľudom. Držím Vám palce. Zaujímavosť na záver: Tento týždeň som mala v ambulancii veterinárku. Priznala sa mi, že po roku a pol vyhorela a odišla do štátnej správy. Pýtala som sa prečo? Odpovedala okrem iného : ,, Tie zvieratá sú choré často kvôli ľuďom. A to je na zamyslenie. Príspevok Prečo som sa nestala veterinárkou? je zobrazený ako prvý na Petra Milko.
Publikácia Dejiny cestnej dopravy na Slovensku III. je zapojená do súťaže Kniha Horného Považia 2023, ktorú vyhlasuje každoročne Krajská knižnica v Žiline. Zborník obsahuje výber príspevkov z konferencie, ktorá sa uskutočnila 26. a 27. apríla 2023 v Žilin
Jazda autom sa často používa ako technika, ako prinútiť deti, aby zaspali. Prečo ale jazda autom podporuje spánok? Prečo deti zaspávajú v aute? Podľa Joanne Getsy, riaditeľky centra spánku Drexel University, odpoveď spočíva v kombinácii faktorov. Prečo de
prejsť na článokPrečo starneme a ako spomalíme tento proces? Pochopením ... čítať viac The post Prečo starneme a ako nemusíme? first appeared on ionmagazin.
prejsť na článokKde všade vo svete sa konzumujú hmyzie produkty? Koľko druhov jedlého hmyzu poznáme? Prečo je jedlý hmyz potravina budúcnosti? Príspevok Prečo jedlý hmyz? je zobrazený ako prvý na WhizBe.
Prečo je copywriting dôležitý pre vašu SEO stratégiu Domov Novinky Preco je copywriting dolezity pre vašu SEO strategiu Dovoľte mi privítať vás prostredníctvom tohto ďalšieho článku do fascinujúceho sveta copywritingu. Je to miesto, kde sa slová menia na
prejsť na článok