Profesionálny hudobník, gitarista Jakub Šedivý tvorí so svojou partnerkou speváčkou Kristínou Mihaľovou úspešnú dvojicu Lash & Grey, ktorá je vskutku nevšedným prvkom na našej hudobnej scéne. V Prahe vyštudoval klasickú gitaru, no naplno si ho získal džez. Jeho vzormi boli Pat Metheny, George Benson a Sylvain Luc a jeho štýl hry je moderný a príťažlivý. S Kikou vydali zatiaľ dva albumy: Sleepin’ With The Lights On a Blossoms Of Your World. Napriek významným oceneniam svojej práce ostáva skromný a priateľský. Ako sa stalo, že si začal hrať na gitare? U nás doma v Dolnej Súči muzika dunela. Otec bol gitarista, s kapelou hrával v okolí Trenčína na zábavách. Tvorili aj vlastnú hudbu a ako decko som počúval ich nahrávky, rád som sa totiž hral s magnetofónom. Začal som skúšať hrať na gitare, a keď tato videl môj záujem, okamžite ma podporil. Dal mi hudobné podklady, od Metallicy cez Olympic až po Pink Floyd, prvé značky akordov. Veľký posun nastal, keď som začal chodiť do zušky do Trenčína. To už bolo jasné, že to myslím vážne. Mal som výborného učiteľa a kamaráta Jara Oliša. Dával mi cédečká a dévedéčka džezových koncertov a to sa mi zapáčilo. Najviac si pamätám skladby amerického hudobníka Georgea Bensona a gypsyjazzových gitaristov, napríklad skvelého Stochela Rosenberga z Holandska. Gitara mala zrazu v ich podaní celkom novú úlohu. Bola nosným nástrojom a mňa zaujímalo, čo všetko sa s ňou dá robiť. Neskutočne ma to motivovalo ponoriť sa hlbšie do jej štúdia. To boli moje prvé dotyky s džezovým svetom. Vtipné je, že Jaro si kúpil svoju prvú elektrickú gitaru práve od môjho otca. Všetko je nejako prepojené. Zo základnej školy si šiel študovať klasickú gitaru na Konzervatórium a Vyššiu odbornú školu Jaroslava Ježka v Prahe. Ako to bralo tvoje okolie? A ako ty sám? Už v ôsmej, deviatej triede som vedel, čo chcem. Škola mi šla dobre. Pani učiteľky videli vo mne lekára a nechceli ma pustiť študovať hudbu. Telefonovali našim domov, aby som si to premyslel, hudbe sa vraj môžem venovať neskôr. Rodičia mi nebránili, povzbudzovali ma. Pre školu v Prahe som sa rozhodol z viacerých dôvodov. Doteraz je v strednej Európe unikátna, dá sa na ňu ísť rovno po základnej škole študovať žánrová aj populárna hudba. Nie je to konzervatórium, kde je iba klasika. Ja som síce šesť rokov študoval klasickú gitaru, ale paralelne s tým ma učili napríklad David Dorůžka, Libor Šmoldas či Milan Svoboda hrať džez. Už v prvom polroku som priľnul práve k nemu, celého ma pohltil. Keď som videl, ako mesto žije, ako moji rovesníci chodia hrávať, všetky tie kluby a koncerty, bolo to silné a ja som sa chcel k tomu dostať. Dokončil som však aj klasickú gitaru. Chodil si viac hrávať sám alebo s kapelou? S klasickou gitarou som mal veľa sólových vystúpení – festivaly, vernisáže, výstavy. Ten pocit som poznal zo zušky, len tu boli o čosi väčšie sály a cítil som väčšiu zodpovednosť. Prezentoval som nielen seba, ale aj môjho profesora Milana Tesařa. A džezové kapely? Praha má bohato rozvinutú scénu. Je tam toľko klubov ako možno dohromady na celom Slovensku. Ak človek chce a pracuje na sebe, môže ísť len tak niekam na jam session. Konzervatórium je zaujímavé aj tým, že sú na ňom mladší i starší študenti. Keď som nastúpil, mal som pätnásť a s troma ďalšími sme boli najmladší na škole. Niektorí naši spolužiaci mali vyše tridsať. Nebolo ľahké dostať sa do rozbehnutého kolektívu starších kamošov. Museli sme si svoje miesta vybojovať. Príležitosti však našťastie boli. Povinne sme hrávali školské koncerty, a keďže sme žili ako jeden veľký kolektív, rýchlo sme sa spoznali. Na začiatku ma vycvičili aj záskoky. Za večer som sa niekedy musel naučiť niekoľko desiatok skladieb, lebo bolo treba ísť na druhý deň zahrať za niekoho, kto vypadol. Tak to určite bola dobrá skúsenosť. Áno. Niekedy som cítil, že je toho veľa, ale zvládol som to. Pomohlo mi to zorientovať sa, nájsť si systém a robiť veci efektívne. Postupne sa všetko rozbehlo. Robili ti jam session radosť? Rád si improvizoval? Určite. Neraz som sa aj na hodine zastavil a uvedomil som si, aká je to vzácna chvíľa – sedím v miestnosti napríklad s Davidom Dorůžkom, jedným z najuznávanejších džezových gitaristov na svete. Potom som zistil, že spolu hráme, improvizujeme a komunikujeme. Také krásne situácie si zapamätáš navždy. Na workshopy do Prahy prichádzali aj ďalší svetovo uznávaní hudobníci ako Billy Cobham, Tommy Emmanuel, Gerald Heyward, Bobby Watson, Peter Bernstein, Marcus Printup a mnohí iní, ktorých rozprávanie o svojej hudobnej ceste dokáže človeka nadchnúť a výrazne motivovať. Veľmi nás to posmeľovalo a pomáhalo nám to nájsť sebadôveru. Kľúč k improvizácii je totiž v tom, ako si veríš. Mnoho ľudí má veľa naštudovaného a natrénovaného, ale predniesť to pred publikom chce odvahu, prax a skúsenosti. Praha je nádherné, ale veľké mesto. Zorientoval si sa rýchlo? Zo svojho príchodu do Prahy som si robil žarty a môj otec ešte viac. Vravel, že som ako Otík z filmu Vesničko má středisková. Mal som pätnásť. Bral som to tak, že nejdem z Dolnej Súče do Trenčína, ale trošku ďalej. Pri vybavovaní prvých vecí som sa párkrát stratil, ale nič dramatické. Keď sme sa so spolužiakmi lepšie spoznali, bolo to všetko už prirodzené. Praha je mesto s jedinečnou estetikou a poetikou, tie mi dodali chuť na sebe pracovať. Aj s odstupom času vnímam štúdium v Prahe ako správny krok. Ako ste sa spoznali s Kristínou? Konzervatórium na našej škole trvá šesť rokov a vyššia odborná škola, kam ideš po maturite, len tri roky. Kika do Prahy prišla až po gymnáziu v Trebišove a nastúpila práve na vyššiu odbornú školu. Boli sme v jednej budove, mali rovnakých profesorov. Pamätám si, ako sme sa prvýkrát videli na chodbe na internáte. Nedala sa prehliadnuť. Osudom bolo, že na odbornej škole nemali harmonické nástroje, a keďže ma profesori poznali, pozvali ma na záskok. Zhodou okolností som sa na pol roka ocitol v kapele s ňou a jej spolužiakmi. Väčšina z nich však nebrala prípravu na koncert vážne, tak sme si s Kikou povedali, že vo dvojici nachystáme niečo navyše. Bavilo nás to a divákom sa to veľmi páčilo. Postupne nás starší muzikanti začali povzbudzovať, aby sme viac a častejšie spolu hrali, že nám to spolu ladí. Ste partnermi aj v súkromnom živote. Je to výhoda? Myslím, že sme od začiatku mali jeden o druhého skutočný záujem. Postupne sa z nás stávali stále lepší kamaráti. Po čase prišiel z Bratislavy Samo Hošek, vznikla menšia slovenská partia, začali sme štyria, piati spolu bývať a ešte viac žiť hlavným mestom. Chodili sme s Kikou do školy, spolu sme sa učili, chodili sme sa prechádzať a stále viac sme spolu hrávali. Práca nás bavila, koncerty tešili, bolo nám spolu jednoducho dobre a obaja sme cítili, že robíme s tým druhým človekom to najlepšie, čo môžeme. Odvtedy sa doteraz nič nezmenilo. Považujem to za veľké šťastie a som tomu veľmi rád. V čom ste rozdielni? Toho by sa dalo vymenovať veľa, zažívame s našimi odlišnosťami veľa vtipných situácií. Kika je obdivuhodne vnímavá, emocionálna, rýchlo sa nadchne a rada si ulietava v predstavách. Ja ju nechcem brzdiť, samého ma to baví, snažím sa len uvažovať o čosi reálnejšie. Pre spoločnú tvorbu je naša kombinácia vynikajúca. Kika dokáže nad vecami rozmýšľať, rozoberá ich z každej strany, analyzuje a je dobré, že to robí. Ak to už trvá dlho, usilujem sa byť ten praktický, spravím to najlepšie, ako viem, a je to hotové. Dopĺňame sa, podporujeme a obohacujeme. Život hudobníkov nie je jednoduchý. Okolie vám však jasne naznačovalo, že spoločná tvorba a vystupovanie by sa mali stať vašou prácou aj obživou. Je to tak. Veľa ľudí išlo po skončení štúdia učiť, ale my sme sa chceli živiť tým, že budeme tvoriť a hrať. Vedeli sme, že to nebude ľahké. Keď sme ešte bývali v Prahe, získali sme na Slovensku v súťaži Nové tváre slovenského jazzu ocenenie Objav roka 2017. Veľa dobrých muzikantov nám vtedy povedalo príjemné, povzbudzujúce veci o tom, že by sme sa mali hudbe naplno venovať. Podobné boli ohlasy ľudí na našich koncertoch, a tak v nás dozrievalo hudobné sebavedomie. Situácia v Českej republike je však pre hudobníkov náročná. Honoráre sa tam za posledných tridsať rokov nezmenili. Po ďalších dvoch rokoch v Prahe sme si teda povedali, že prídeme do Bratislavy, a hneď prvý koncert, čo sme tu hrali, bol na jarných džezových dňoch pred Stanleym Clarkom. Sme vďační za príležitosti, ktoré sme od kamarátov, dobrých organizátorov festivalov po celom Slovensku, dostali. Oni nás presvedčili, že môžeme reálne skúsiť fungovať koncertne a hrať to, čo sme si sami vymysleli. Hoci o tom, ako sa u nás žije hudobníkom, by sme mohli spraviť samostatný rozhovor. Ste jedineční, vaše skladby sú originálne, vkusné a nevtieravé. Ponúkame ľuďom hudbu, ktorú nás baví vymýšľať, ktorú vieme zahrať a ktorou sa ich dokážeme na koncerte dotknúť. Ak po vystúpení príde za tebou niekto a usmiaty ti povie, že nič podobné dlho nezažil, ohromne ťa to nabije a dodá ti to chuť neprestávať tvoriť. Umelec sa musí prispôsobiť dobe, či chce alebo nechce. Nie v tom, akú hudbu skladá, ale v tom, ako o nej dáva vedieť. Niekedy je to oveľa náročnejšie než ju vymyslieť a nahrať, zaberá to veľa času a zároveň nás to aj baví. Občas ľudia vravia, že náš prístup je trochu starosvetský, že máme málo elektroniky, my však píšeme tak, ako sa nám to páči, a máme veľkú mieru sebakritiky. Ak niečo nedosahuje nami nastavenú úroveň, neprezentujeme to. Váš prvý album Sleepin’ With The Lights On mal vynikajúce ohlasy a miesto vo svojom rosteri vám ponúkla významná koncertná agentúra Bella Concerts. V rakúskom rádiu bola o nás relácia. Tam si vypočuli náš album a zapáčil sa im. Keď nám od nich prišiel mail, najprv sme si mysleli, že je to ďalší spam. Každý týždeň nám niekto ponúka pomoc, ak mu vopred zaplatíme stovky eur, ktoré my, samozrejme, nemáme. Keď sme sa však pozreli, koho zastupujú, preľakli sme sa. Naozaj sa nám črtá možnosť byť v spoločnosti osobností ako Herbie Hancock, Pat Metheny, Meshell Ndegeocello, Chaka Khan či Robert Glasper? Na zozname majú iba štyridsať mien, väčšina z nich sú uznávaní americkí džezoví hudobníci, víťazi Grammy Awards, a oni chcú nás? Vymenili sme si pár telefonátov a už rok vystupujeme pod značkou Bella Concerts. Pre európske crossoverové festivaly klasiky a džezu je situácia aktuálne zložitá, ale sme radi, že niekto prejavil záujem a chce nás poslať do sveta. V septembri vyšiel váš druhý album Blossoms Of Your World. Osem pôvodných skladieb ste sami produkovali a aranžovali, pri finalizácii ste spolupracovali so špičkovými slovenskými aj zahraničnými umelcami. Prvý album nás naučil veci vymyslieť a nahrať. Verili sme, že vo dvojici to zvládneme aj doma. Keďže teraz nehráme koncerty, je pre nás ťažké sa uživiť. Nemohli sme si, žiaľ, dovoliť nahrávať v štúdiu. Napokon sa ukázalo ako výhoda, že sme doma. Mali sme čas, nebol stres, mohli sme pracovať, kedy sme chceli. Najviac sme sa posunuli v tom, že sme sa odvážili zavolať ďalších ľudí, dali sme im priestor a požiadali ich o to, čo chceme. Oslovili sme viacerých českých a slovenských muzikantov, nakoniec s nami nahrávali hlavne Dávid Hodek, Honza Jakubec a sláčikové S.V.A. trio. Ďalších sme prizvali z Ameriky. Na albume teda hrajú aj Brandon Combs a Bryan „B Dub“ White, ktorí sú v muzikantských kruhoch známi, pretože spolupracovali s menami ako Stevie Wonder, John Legend či Leon Bridges. Bolo skvelé, že sme album vydali sami. Pomohli nám skúsenosti s prvým albumom a fanúšikovia nás podržali vyzbieraním financií na vydanie vinylov. Vďaka tomu, že si ich predkúpili, nám uľahčili prácu a dodali istotu, že predaj bude úspešný. Dostať sa na európsku alebo londýnsku scénu by si vyžadovalo vzhľadom na reklamu veľkú investíciu. Nateraz sa uberáme vlastnou cestou a zameriavame sa na koncerty. Človeku nikto nevezme to, čo dokáže naživo zahrať. Isto vás potešilo, že mastering albumu robil Vlado Meller v USA. Poslali sme mu hudbu a nahrávky a on nám obratom pekne odpísal, že chce s nami pracovať a je hrdý na to, že sme Slováci. Jeho správa prišla v štádiu, keď sme do príprav vložili už veľa energie aj financií, boli sme unavení a nakopnutie sme potrebovali. Je to pán, ktorého rukami prešli skladby od Pink Floydu, Michaela Jacksona, Paula McCartneyho, Red Hot Chili Peppers a viacerých ďalších výborných mien hudobného sveta. Posmelilo nás, že sám povedal, že naša hudba je hudbou, ktorá pretrváva, že to nie je niečo, na čo si budúce leto nikto nespomenie. Skladby vďaka nemu krásne ožili, čo ocenil aj Roland Kánik, ktorý sa nám postaral o mix albumu, odviedol profesionálnu a precíznu prácu a sám hosťuje v skladbe I Am the One. Radi hráte naživo. Posledné dva roky museli byť pre vás zložité. Pre nás sú vystúpenia pred ľuďmi ohromne dôležité. Je to úplne iná energia ako z práce doma. Každý koncert je iný, každé publikum vytvára špecifickú atmosféru, vždy nás niečo prekvapí, stále čosi vymýšľame a obmieňame. Radi hráme na miestach s históriou, ku ktorým máme vzťah a ktoré máme v úcte. Nie sme kapela, ktorá žije z hudby v rádiu a urobí raz za rok jeden obrovský koncert. Pre takých hudobníkov je to často infarktový stav. Vedia, že ich ľudia poznajú, majú radi, ale nie sú si istí, či to pred nimi naživo zvládnu. My sa nesmierne tešíme, keď môžeme ísť hrať kamkoľvek. Veríme, že sa to v marci rozbehne. Vyhrali ste niekoľko súťaží, máte veľa ocenení, účinkovali ste na viacerých hudobných festivaloch, vystupovali na prestížnych kultúrnych a spoločenských podujatiach. Minulý rok ste v Radio_Head Awards vyhrali ocenenie Debut roka, v aktuálnom ročníku ste v top päťke v kategórii Album roka a s pesničkou After War aj v Skladbe roka. Každý prejav uznania má nepochybne pre vás význam. Vždy sa potešíme, ale oceneniami sa nevystatujeme. V hudbe nie je nikto najrýchlejší ani najkrajší. Uznania skôr vnímame ako malé príležitosti zastaviť sa a povedať si, že to, čo sme spravili, sme asi spravili dobre, ľuďom sa to páči a my sa môžeme posunúť ďalej. Sú to drobné spomienky na to, že sme niečo vytvorili a neostalo to len niekde zapadnuté prachom. Čo môžeš prezradiť z vašej hudobnej budúcnosti? Pripravujete niečo nové? Chceme sa posunúť a máme vízie, ktoré plánujeme zhmotniť, a myslím, že by to mohlo byť opäť niečo pekné. Máme to vymyslené, ale uvidíme, ako sa bude situácia vyvíjať. Tešíme sa na koncerty. Najbližšie by sme mali cestovať do Londýna a do Osla. Cez leto nám hádam konečne vyjdú koncerty na talianskych džezových festivaloch, vzhľadom na súčasnú situáciu sa viackrát odkladali. Radi prídeme niekedy znovu do Trenčína. Už sme tam mali pár pekných koncertov, jeden s vami v Coffee Sheepe a predtým dolu v Café Sládkovič. Chystáme aj veci, o ktorých ešte vôbec nemôžem hovoriť. Máme pred nimi rešpekt, no zároveň nás motivujú pracovať, tak sa nám hádam vydaria. Ďakujem. S Jakubom Šedivým sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis. Ďakujeme.
BRATISLAVA 9. januára – Miloš Radosa, funkcionár hokejového klubu Dukla Trenčín, vyjadril svoj nesúhlas s účasťou slovenských hráčov z KHL na nadchádzajúcom hokejovom majstrovstve sveta v Prahe a Ostrave. Radosa už skôr oznámil svoje odstúpenie z funkcie
prejsť na článokNový zväzok sa objavil v archíve uloženom v Prahe.
prejsť na článokTrápia vás lupiny a chcete sa ich zbaviť? Ak uvažujete nad tým, že vymeníte šampón za nový, pozrite si nasledujúce tipy na najlepšie šampóny proti lupinám od renomovaných výrobcov, ktoré zozbierali už veľa pozitívnych ohlasov. Lupiny síce nebolia, no nepr
prejsť na článokPomáhať bude pri tvorbe projektov a získavaní financií z európskych fondov.
prejsť na článokHudobná škola vznikla na podnet predstaviteľov obce Piešťany, ktorí sa už dlhšie zaoberali založením školy tohto druhu. Potreba umeleckej školy sa prejavila v nedostatku hudobnej výchovy a v nejednotnom hudobnom vzdelávaní mládeže v niektorých súkromných
prejsť na článok