S káblami, mikrofónmi, svetlami či projektormi to vie. Zvukový technik, osvetľovač a správca Kina Hviezda Martin Potočný už poskytol technickú podporu množstvu hudobných, divadelných a iných kultúrnych podujatí. Spolupracuje s Divadlom Normálka, Túlavým divadlom, Mestským divadlom Trenčín, Trenčianskym osvetovým strediskom, Trenčianskou nadáciou aj skupinou historického šermu Wagus, vedie firmu Art Event a už aj všeličo pomáhal sám organizovať. Rád má aktívnych a otvorených ľudí, prírodu a kone. Nedávno som videl fotku spred dvadsiatich rokov, na ktorej sedíš na bielom koni. Bola to náhoda alebo hrali kone v tvojom živote významnejšiu úlohu? Veď sa aj hovorí, že Martin chodí na bielom koni Je to dlhá história. Kedysi sme s otcom mali v rámci podnikania asi dvadsať koníkov – školu, s ktorou sme robili obľúbené detské tábory nazývané Tábor v sedle. Spočiatku sme sa zameriavali na rekreačné jazdenie, neskôr sa to zmenilo. Chalani zo skupiny historického šermu Wagus mali veľkú chuť robiť turnaje na koňoch a chodievali sa učiť k nám do Kočoviec. Keď nemohol s nimi byť môj otec, pomáhal som ja a takto sme sa dali dokopy. Neskôr sme sa presunuli s koňmi do Záblatia, kde sme robili prvé turnaje s koníkmi. Po čase vznikol dokonca Rytiersky turnaj Normani, ktorý neskôr fungoval so svojimi vlastnými koníkmi vo viacerých krajinách Európy. My sme popri tom ešte robili s fyzioterapeutom Jurkom Miklášom hipoterapiu. Venovali sme sa jej radi. Z ekonomických dôvodov sa neskoršie presunula do Opatoviec, kde funguje ako Jazdecko-rehabilitačné centrum Lesan. Aj koník, ktorý s nami pracoval, tam, myslím, stále je. Sú to takí naši pokračovatelia. Koníky sú veľkou súčasťou jednej etapy môjho života. Väčšina ľudí v Trenčíne si ťa spája skôr s kultúrou a zvukárskymi záležitosťami. A vieš, že to s koňmi súvisí? Po príchode do Trenčína sme sa začali zúčastňovať westernových pretekov a rodeí a stalo sa, že som ich začal ozvučovať. Od deväťdesiateho deviateho roku asi desať pretekov v každej sezóne. Skúsenosti s menšími podujatiami som ako zvukár mal, ale koníky ma priviedli k väčším. Spomínaš príchod do Trenčína. Ako si sa sem dostal? Prvýkrát som sem prišiel koncom roka 1998 s koníkmi na nejaký sprievod, detaily si však nepamätám. Reálne tu bývam od marca 1999. Po nešťastnej životnej udalosti, keď sa môj otec zastrelil, sa ma rodičia priateľky ujali a dovolili mi u nich bývať, kým si vyriešim veci. Moje bývanie je samostatná téma. Som rodený Trnavčan, no z rôznych rodinných či pracovných dôvodov som žil v rôznych mestách, v Bratislave, Hlohovci, Smoleniciach aj v Novom Meste nad Váhom. Minule som zrátal, že som sa 29-krát sťahoval. Pamätáš si, čo si chcel ako tínedžer študovať? Hotelovú školu. Vyrastal som v krčmárskej rodine, otec mal na starosti niekoľko reštaurácií a bufetov, najmä v Smoleniciach, Bukovej, Trstíne, hovorilo sa tomu vtedy základné výrobné jednotky. Otec ma veľmi veľa naučil a som mu za to dodnes nesmierne vďačný. Prial som si pokračovať v jeho práci, on to však nechcel, povedal, že mi ruky doláme. Ako deti sme mali radi kone, a keď sme bývali v Smoleniciach, mali sme prvého koníka, vlastne dvoch, o ktorých sme sa starali. Takže som išiel na zootechniku, na poľnohospodársku školu v Trnave. Po skončení školy z tridsiatich žiakov robili tú prácu nakoniec len dvaja. Ja som získané poznatky využil čiastočne pri práci s koňmi. Ťahalo ťa ísť študovať aj na vysokú školu? Maturoval som v revolučných rokoch, v ročníku ’89/90. Zvažoval som ekonomickú a pedagogickú, ale na nich sa, žiaľ, v roku po revolúcii neotvárali nové ročníky. Nakoniec som išiel na poľnohospodársku školu do Nitry. Bol som tam šesť semestrov, pár týždňov som mal bakalára, ale škola stratila akreditáciu a ja som prišiel o titul. Medzičasom sme s otcom rozbehli podnikanie, a keď začali jeho zdravotné problémy, prerušil som štúdium. Firma sa rozbehla a na školu som zabudol. Nedávala mi nič. Bohužiaľ, v tom období nebolo podľa čoho sa učiť, prejsť zo socialistickej ekonomiky na kapitalistickú bol problém, neboli skriptá, učilo sa z novín a, ako sa hovorí, to som si vedel prečítať aj sám. Otca mrzelo, že som školu nedokončil, lebo by som bol jedným z prvých v rodine, kto by mal vysokoškolský titul, ale podnikanie nás bavilo a pohltilo väčšinu nášho času. Súviselo vaše podnikanie s koňmi? Zozačiatku nie. Vstúpili sme do Hifi klubu elektronikov, skupiny nadšencov, ktorí sa zaujímali o hudbu a zvuk. Mali nahrávacie štúdio, uvažovali o nahrávaní obrazu, o televízii, o rôznych službách, pridali sme sa a začali sme podnikať. Po niekoľkých rokoch sme sa vrátili ku koníkom a investovali sme do rekreačného strediska Planinka pri Dechticiach. V mojom živote je však všetko so všetkým prepojené. Keď som bol malý, v Smoleniciach sme mali kobylku Hviezdu, ktorá pochádzala z Planinky, kam sme my po rokoch prišli a zase pracovali s koníkmi. K tomu si predstav, že teraz fungujem v Trenčíne vo Hviezde. A to nie je všetko. Môj nebohý brat, vyučený sedlár, ktorý sa neskôr venoval hipoterapii v Bratislave, tam mal koníka, ktorý nikoho nechcel prijať, len jeho. Zistilo sa, že to bolo žriebätko našej Hviezdy zo Smoleníc. Také spojenia si ani nevymyslíš. Neskôr sme boli v Záblatí. Keď sa odtiaľ išlo niekam na preteky, išlo šestnásť jazdcov s koňmi. Taký veľký klub inde nebol, postupne to však už bolo neudržateľné. Kone sú krásny koníček, ale náročný na čas, priestor aj financie. Dnes je iná doba, kone mám však stále rád. Kedy a kde si sa začal učiť veci, ktoré teraz najviac využívaš v práci? Prvýkrát som čosi ozvučoval na konci šiestej triedy. Na diskotéke som na jednom kazetovom magnetofóne púšťal hudbu, na druhom som pretáčal. Skúšal som byť dídžejom, chytal som vysielanie Rádia Ö3, nahrával na kazety. Neskôr sa čakalo, že budem hrávať na svadbách, ale to ma nebavilo, chýbala mi v tom tvorivosť. Veľa som sa naučil v Hifi klube a neskôr praxou na táboroch pre deti. Ozvučovanie kultúrnych akcií som začal robiť až v Trenčíne. K scénickej hudbe pre Wagus na hradných či historických slávnostiach sa neskôr pridali nočné prehliadky hradu a rozličné podujatia pre Trenčiansku nadáciu a jej Klub darcov. Vtedy prišli aj prvé divadelné predstavenia a spolupráca s mestom Trenčín? Áno. Mestské divadlo Trenčín, ktoré sa volalo Trenčianske hradné divadlo, bolo vďaka Milošovi Slemenskému prepojené s Wagusom. A Mirko Ďuriš z Divadla Normálka zase robil hudbu pre Wagus na prehliadky a vystúpenia. Asi po roku fungovania Divadla Normálka ma hodili do vody. Človek, ktorý im mal púšťať hudbu, nemohol prísť na predstavenie, či to teda skúsim. Pristal som a zostal som. Odvtedy je Divadlo Normálka mojím domovským divadlom. Krátko nato prišlo k spolupráci s terajším Mestským divadlom Trenčín. Začalo to drobnou pomocou a nakoniec som tam zakotvil. V roku 2008 ma poprosili z mesta Trenčín ozvučiť nejaké podujatia a neskôr to pribúdalo. Nastúpil som na útvar kultúry, ktorý vtedy sídlil v Kine Hviezda, pozícia zvukára neexistovala, bol som najprv zamestnaný ako údržbár. Viem, že rád robíš s Trenčianskym osvetovým strediskom a viacerými ďalšími subjektmi. Získal si, Maťo, blízky vzťah ku kultúre už v rodine? To vôbec. Nikto v rodine nemal umelecké sklony. Bývali sme v rodinnom dome, mali sme veľa zvierat, kone, ovce, všetko možné, rodičia boli vyťažení v práci a my sme už ako deti farmárčili. Zažili sme akurát klasické dedinské zábavy, ale prvé kontakty s divadlom sme mali až na strednej, keď sa chodievalo na školské predstavenia. To, čo sme však v rodine mali, bola tvorivosť. Brat bol remenár a sedlár, vyučil sa ešte pod podnikom Kožatex. Majster zo Šamorína ho naučil všetky finty, ako pracovať s kožou. Neskôr vyrábal všelijaké sedlá – westernové, jazdecké, historické, podieľal sa na mnohých filmových produkciách. Všetci obdivovali, čo dokázal, a aj ja som bol naňho nesmierne hrdý. Mňa zase bavilo hľadať vhodnú hudbu a upravovať ju, pripravovať rôzne predstavenia, ktorých počet aj náročnosť narastali. Ktoré povahové vlastnosti potrebuješ pri práci zvukára alebo osvetľovača? Najdôležitejšia je trpezlivosť. Človek sa jej postupne naučí, ale niekedy to dá zabrať. Musíš pozorne vnímať autorov, snažiť sa vcítiť do ich predstáv, komunikovať s nimi otvorene o ich očakávaniach a zároveň o možnostiach, ktoré priestor ponúka. Potrebuješ predstavivosť a tvorivosť, tie sú dôležité najmä pri divadle, ale aj pri historických či hradných slávnostiach. Musíš byť ochotný venovať práci veľa času, pripravený investovať do novej techniky, učiť sa nové technologické veci, celkovo profesionálne rásť a dôsledne pri tom rešpektovať pravidlá, ako napríklad dodržiavanie autorských práv. Spomenuli sme Mestské divadlo Trenčín a Divadlo Normálka. Si však aj súčasťou Túlavého divadla? Áno. Som pri vzniku predstavení v týchto troch divadlách. Popri zvuku a hudbe robím aj svetelný dizajn. Najmä v generálkovom týždni trávim s ich členmi niekoľko hodín denne. Obdivujem ľudí, ktorí čokoľvek nové vytvárajú, a je jedno, či je to v hudobnej, divadelnej alebo inej umeleckej oblasti. Ak tvoria a baví ich to, je to fakt vynikajúce. Teším sa s nimi, rád prispejem, rád ich podporujem. A ak niekto iba začína, urobím to nezištne, najlepšie, ako viem, len aby mohol pokračovať. Ktoré z predstavení by si odporučil čitateľom Zápiskov? Mestské divadlo má výborné aktuálne predstavenia, vidno v nich súhru početného tímu ľudí. Svetový Slovák Štefánik a Sex noci svätojánskej sú pre mňa asi jeho najlepšími predstaveniami. V Divadle Normálka a Túlavom divadle mám rád všetko, sú to autorské hry, tvoria sa doslova od začiatku. Ak by som mal niečo zdôrazniť, tak určite zatiaľ posledný režisérsky počin Jakuba Nvotu, úžasnú hru Zuzanka, neplač. Výborne v nej hrá a vynikajúco spieva veľa hercov a herečiek, známych aj neznámych, a je to po každej stránke výnimočné predstavenie. Kedy si bol naposledy na niečom ako divák? Ako divák? Fíha! Bol som nedávno na niečom, ale neviem si rýchlo spomenúť. Čo mám skvelý zážitok ako divák, kde som skutočne vypol a nepracoval, tak to bol pred niekoľkými rokmi koncert Mezzoforte ešte s Martinom Valihorom v Novom Meste nad Váhom v Blue Note. Mezzoforte je znamenitá kapela, na ktorej som vyrastal, a už vtedy som si pri jej hudbe dobre vyčistil hlavu. Keď som mal po dlhých rokoch možnosť vidieť naživo ľudí, ktorí kedysi boli pre mňa idolmi, poriadne som si to užil a trochu ma to dojalo. Mrzí ma, že pri mojej práci sa veľakrát nemôžem zúčastniť iných podujatí, tak to však teraz je a akceptujem to. Ako si najlepšie oddýchneš? V prírode. Keďže som stále medzi ľuďmi, niekedy potrebujem byť tam, kde nie sú. V tom je príroda úžasná. Ak môžeme, chodíme s priateľkou na výlety. Počas pandémie som v okolí Trenčína objavil neskutočné miesta, o ktorých som ani netušil. Pri svojom dvadsiatom výročí ťa za pomoc a filantropiu ocenila Trenčianska nadácia, vybrala ťa medzi päť osobností občianskeho života. Bol som príjemne prekvapený, nečakal som to. Vôbec nie som zvyknutý stáť na pódiu, keď sú v hľadisku diváci. Vždy som skôr vzadu, za kulisami, tam sa cítim dobre, ale, samozrejme, potešilo ma to. Je to uznanie a ocenenie práce, to každý z nás občas potrebuje. Čia spokojnosť je pre teba podstatná? Umelcov, organizátorov, divákov? Pre mňa sú najdôležitejší diváci. Áno, keď je spokojný organizátor, je to fajn, teším sa, lebo spolupráca môže pokračovať. S účinkujúcimi sme jedna partia. Sme spokojní vtedy, keď sú spokojní diváci, to nás nabíja. Niekedy sme na skúškach a generálkach zúfalí, nie je to jednoduché povolanie, ale diváci všetkým dodajú neskutočnú energiu. Počas pandémie to umelci majú ešte ťažšie, chodia kvôli zárobku z predstavenia na predstavenie, na seriál, na dabing, na reklamu, všeličo sa zruší alebo preloží, sú unavení. Práve ľudia však dokážu hercom a hudobníkom na javisku dodať energiu a oni potom dobre hrajú. Je aj pre teba ťažšie, ak príde na predstavenie menej divákov? Pre hercov je možno náročnejšie, ak hrajú presilovku a je ich na javisku viac než v hľadisku, ale aj oni, aj ja sa svoju prácu snažíme robiť poriadne, či je v hľadisku 10 alebo 1 000 ľudí. Mám rád, ak si predstavenie nájde svojho diváka. Áno, občas mi je ľúto, že ich nedošlo viac. Mrzí ma to nie kvôli mne, ale skôr kvôli nim. Je mi ľúto, že nechcú skúsiť niečo nové, lebo si myslím, že by ich to zaujalo, potešilo a povzbudilo. Zmenili sa v niečom diváci za posledných desať rokov? Napriek tomu, že Trenčín nemá podmienky na plnohodnotné fungovanie divadelného súboru, Mestské divadlo robí úžasné hry, sú každým rokom lepšie a lepšie a ľudia začali omnoho viac chodiť na predstavenia. Divadelná obec v meste sa rozrástla a to je pozitívne. Jasným dôkazom boli letné sobotné divadelné noci v Átriu pod Mestskou vežou. Bolo skvelé vidieť, koľko ľudí prišlo, občas aj napriek nepriaznivému počasiu. Teším sa, že ľudia hľadajú nové veci a neboja sa objavovať. Si rád, ak nie si len dodávateľom, ale podieľaš sa od začiatku na dramaturgii a príprave? Určite áno. Pri mestských podujatiach nie som len zvukárom, ale od začiatku pomáham vyhodnocovať, či dokážeme splniť technické požiadavky umelcov. Každý priestor má svoje možnosti aj svoje obmedzenia. Už pri podujatiach na hrade či na námestí, keď som začínal, som bol do dramaturgie zapojený naplno. Neskôr som stál za vznikom či organizáciou niektorých podujatí, spoluorganizoval som Hudobné večery na hrade, Náhradný festival alebo Folk Fest. Teším sa, že niekedy to nie je len o tom, že si ma objednajú na zabezpečenie akcií, ale zaujímajú sa o môj názor a partnerskú pomoc pri samotnej príprave. Je niečo, čo by si želal kultúre v našom meste? V Trenčíne sa robí veľa vecí a som rád, že prichádzajú nové a nové. Veľmi sa teším, že vďaka spolupráci ľudí máme komunitné podujatia Priestor a Trenčín na korze. Je skvelé vidieť, že sa ľudia stretnú a strávia spolu pekný čas. Mám radosť z nového Átria pod Mestskou vežou, som zvedavý, ako sa podarí dokončiť rekonštrukciu Kina Hviezda, a čoskoro zistíme, či získame titul Európske hlavné mesto kultúry 2026. Všetko sú to príležitosti a záleží na tom, ako ich kompetentní uchopia. Ja som sa vždy snažil pomáhať ľuďom, ktorí chceli v kultúre robiť niečo podnetné pre druhých, a budem sa o to v rámci svojich možností usilovať naďalej. Maťo, cítiš sa už ako Trenčan? Áno. Keď prídem do Trnavy, ešte stále mi búcha srdce, ale určite som Trenčan. Nikde inde som tak dlho nežil a cítim sa tu veľmi dobre. Vzhľadom na lokalitu, rieku, hory a lesy je to výborné miesto. A sú tu výborní ľudia. Prešiel si si v živote mnohými zložitými situáciami. Je niečo z pracovnej oblasti, čo ťa nasmerovalo aj v osobnom živote? Priatelia hovoria, že pre mňa je jednoduchšie povedať, čo som nerobil, než vymenovať, čo všetko som robil. Zaujímavým obdobím boli pre mňa tri roky, ktoré som strávil pri príchode do Trenčína ako sanitár v nemocnici na geriatrii. Zozačiatku to bola civilná vojenská služba, neskôr ma presvedčili ostať dlhšie. Keďže som bol vyšší a silnejší, chodil som pomáhať na všetky oddelenia. Veľa som sa tu naučil a kompletne som prehodnotil svoje priority. Stretol som sa tu so všetkým možným, so strachom, so smrťou, s neuveriteľným hyenizmom, ale aj s neskutočnou obetavosťou a túžbou žiť. Osudy ľudí sa ma dotkli a zdá sa mi, že odvtedy vidím všetko inak. Ďakujem. S Martinom Potočným sa rozprával Ivan Ježík z Voices, fotila Renáta Černayová z Photo Ataner. Projekt podporuje Nadačný fond Telekom pri Nadácii Pontis a v roku 2021 je podporený aj z programu ACF Slovakia, ktorý je financovaný z Finančného mechanizmu EHP 2014 – 2021. Správcom programu je Nadácia Ekopolis v partnerstve s Nadáciou otvorenej spoločnosti Bratislava a Karpatskou nadáciou. Ďakujeme.
Na gazdovskom dvore v Nestville Parku privítame opäť detičky! Tak ako aj minulý rok sa budeme stretávať s detičkami od 5 rokov raz týždenne na hodinku a pol. Naučíme sa spoločne ako sa starať o zvieratká na farme. Aké sezónne práce sa spájajú s daným roč
prejsť na článokNa podujatí bol aj Dodon, ktorý chce Európu až po Vladivostok.
prejsť na článokAj v januári horná Nitra ponúka množstvo zaujímavých podujatí.
prejsť na článokPochod vďaky SNP je jedným z najväčších zimných turistických podujatí.
prejsť na článokAKO JE KURZ ORGANIZOVANÝ Termín: pripravujeme Veková kategória: 6-12 rokov Dni a časy výučby: Intenzita: 1x týždenne po 60 minút Počet hodín | trvanie: 10 vyučovacích hodín | 10 týždňov Počet detí v skupine: 6-8 Metodika: Brick by Bric
prejsť na článok