Uzemňovanie.. Sleduješ, že tvoje deti(alebo deti v okolí) si ľahnú na zem pod ťažobou prežívaných emócií? Skús to niekedy urobiť tiež. Teda v momente, keď pocítiš ťažobu nejakej emócie a zavnímaš, že ťa táto emócia chce pohltiť, ľahni si na zem a zhlboka dýchaj. Pocítiš veľmi rýchlo úľavu. Deti tento akt robia podvedome, z hĺbky napojenia sa na svoje bytie. Tlak emócií proste potrebujú uzemniť a vedia, že pachamama je v tomto skvelá pomoc. Nerobia to pre nejakú provokáciu okolia (aj keby sme si to z pohľadu vlastnej optiky a preciťovania vlastného pocitu obete chceli myslieť) robia to, pretože podvedome cítia, že toto by im mohlo pomocť uniesť pocit, ktorý nimi rezonuje. Potreba uzemnenia sa na mieste kde sa cítia bezpečne (teda väčšinou doma) prichádza aj po náročnom dni, pobyte v škole/škôlke. Ľahnú si na zem a pokiaľ my do tohto zbytočne nevstupujeme (zbytočnými zásahmi, otázkami, uchopovaním situácie a okamžitým riešenim situácie “prečo si líhaš” “vstaň” “neváľaj sa tu” “zašpiniš sa””nachladneš zem je studená” atď atď) dokážu v tichu obnoviť spojenie sami so sebou. Sprítomniť sa. My sme sa naučili stále reagovať a na všetko niečo povedať, ku všetkému sa vyjadrovať, cítime potrebu mať deti pod kontrolou.. Sme často ohučaní vlastnými myšlienkami a prevnemovaní svetom a sociálnymi sieťami a rôznymi informáciami z okolia a zabudli sme v situáciách, kedy naše deti nachádzajú spojenie so sebou, byť iba tichý pozorovateľ. ( jeden kamarát má na toto veľmi trefnú vetu, “buď ticho a pozoruj”) Toto sú deti novej doby, dávno sme väčšina pochopili, že na nich neplatí a ani nebude platiť, to čo platilo na nás. Zotrvávajú v omnoho hlbšom spojení so sebou a našou úlohou je vytvárať im láskavý priestor, k ich bytiu. Toto je generácia, ktorá už teraz mení svet..