Vyšlo dvojčíslo 1-2 šiesteho ročníka časopisu Fraktál

■ U P Ú T A V K A ■ O B S A H ■ E D I T O R I Á L | Stanislava Chrobáková Repar | O „ZLE NATRÁVENEJ (P)OTRAVE“, ALE AJ O „BOHATEJ ŽATVE “ I. Možno ste si niektorí z vás, tí pozornejší, už nejaký čas kládli otázku, čo sa to deje s Fraktálom. Áno, vynechali sme februárový termín určený pre jednotku a dvojčíslo 1 – 2 vychádza až teraz v máji. Je dosť pravdepodobné, že rovnako to tento rok bude aj s číslami 3 a 4; ďalšie dvojčíslo Fraktálu zrejme vyjde až v novembri. Dôvod je prostý: tento rok sme – pre vlastnú technickú chybu – ostali bez financovania z Fondu na podporu umenia. A zasa sme riešili dilemu, no ukázalo sa, že vychádzanie časopisu nikto z nás nechce zrušiť ani prerušiť. Všetci z redakcie (redaktori rubrík, jazykoví redaktori, tajomník i grafička) sa vyslovili za jeho pokračovanie aj v týchto krkolomných podmienkach; oklieštená podoba ročníka (2 zväzky namiesto 4) nám z toho vyplynula celkom logicky a zákonite. Pracujeme teda zadarmo, publikujeme – a aj naši prispievatelia – bez nároku na honorár. Vrátili sme sa do roku 1, do toho východiskového bodu, keď sme do literárneho priestoru ešte len vstupovali a na financovanie z verejných zdrojov sme nemohli ani len pomyslieť. No niečo sa predsa len zmenilo: naše postavenie na scéne. A tak menšie granty, ktoré sa nám na tento rok podarilo získať z iných zdrojov, nám pomôžu pokryť aspoň tie najnutnejšie výrobné náklady. Diera v rozpočte po výpadku financovania z FPU je však nezaceliteľná. Čo sa vlastne stalo? Je to až smiešne, keby to nebolo také smutné. Skrátka som – ja sama, ja samotná – „negrantovala“, lebo som „grantovala“ (inde). Nechcela som zmeškať termín Fondu LITA – a zároveň som si chcela vyčistiť pole, než sa pustím do veľkej žiadosti“, to znamená: včas uzavrieť 4. číslo V. ročníka časopisu Na včasný termín FPU, možno o čosi posunutý (už na september 2022) som zabudla ako na smrť. Ó, nie, nezabudla – verte či neverte, ja som o ňom ani len netušila. A keď som sa konečne prihlásila do elektronického systému FPU, bolo už štyri dni po Termíne; mala som ho zafixovaný na október, krásny farebný mesiac. Okrem toho: v septembri sa v neziskovej kultúre ešte dovolenkuje za znížené ceny, mimo sezóny. Nevzdávam to a rozmýšľam, či by nás na FPU o otvorení takej závažnej (nenahraditeľnej) výzvy, ako bola táto, nemohli zakaždým informovať aj mailom (kontakty na nás majú). Pre istotu; aby Slovensko neutrpelo kultúrnu stratu. Veď nás – časopisov, festivalov, kultúrnych centier a pod. so slušným renomé a mnohoročnou podporou z verejných prostriedkov – nie je zas až tak veľa. Nemáme (napr. v časopisoch určite nie) personálne dobre obsadené kancelárie alebo osobné sekretárky ani referentov-odborníkov na fundraising; neraz stíham/e jeden (jedna) za piatich (know how, manažment, editovanie, komunikácia, administrácia, financovanie a účtovníctvo, propagácia, distribúcia, marketing, internet a siete). Aha, za desiatich. A ak nestíham/e, znamená to len to, že nestíham/e. Že agendy, teda starostí s byrokraciou a uplatnením na trhu pribúda, kým nás pomaličky ubúda. Nehovorím o nejakom zvýhodňovaní v súťaži (projektov), len o našom pohodlnejšom, garantovanom prístupe k nej. Pretože nasadenie je také totálne a nepretržité, že nie je vôbec nadsadené, ak si dovolím parafrázovať známy výrok, ktorý sa pôvodne vzťahoval na Veľkú francúzsku revolúciu: na Slovensku – alebo v kapitalizme? – kultúra požiera svoje deti, zatiaľ čo revolúciu, ani tú existenciálnu, nikde nevidieť; všade samá letargia, samý alibizmus. Že by tá nemohúcosť zmeny a večná blokáda kultúry nejako spolu predsa len súviseli? Veď ako dobre vieme, všetko, čo požiera svoje deti – či už je to revolúcia, kontrarevolúcia, kultúra, vojna alebo aj nanútený mier – je obyčajný teror. Koho to takto ešte baví, nech sa prihlási. No a teraz by som sa teda ja, ktorá za celé roky „vygrantovala“, čo mohla (len aby sme v hanbe neostali a mohli sa aj inak než ekonomicky spolurealizovať), mala za svoju hlúpu chybu, možno aj chybu z únavy a preťaženia, verejne ospravedlňovať? Poviem vám úprimne, ako to mám: ani mi nenapadne. Nech sa vám/nám/im ospravedlnia tí „milovníci kultúry“, ktorí tento vznešený projektový teror vymysleli, zaviedli a zdokonalili ako tú najneviditeľnejšiu protikultúrnu zbraň. Nehovorím o úradníkoch – vykonávateľoch cudzej vôle, hovorím o ideológoch a politikoch, ktorí nám kroja naše životy. A mám pre to aj nezvratný argument, ním svoju požiadavku iba podopriem: od minulého septembra som, milí priatelia, podala 15 (!) žiadostí o grant; isteže odhodlane a z lásky k literatúre! (2 na časopis, 2 na FRAKTÁLive, 8 na vydávanie kníh, 2 na samozamestnanie a tvorbu, bez ktorých by to u mňa nijako nešlo, a 1 na medzinárodnú mobilitu: nadväzovanie prerušených vzťahov po Covide!) Pokryla som tým (v rámci predpokladaného rozpočtu) zhruba objem činností a práce jedného menšieho vydavateľstva (s jedným polo-ľudským polo-zdrojom) – mohlo ich byť aj viac! Pointa je však iná: po 40 rokoch v literatúre a kultúre som teda 15-krát sebe aj iným musela dokazovať, že si zaslúžim/e aspoň akú-takú dôveru a nejaký ten peniaz na svoju (našu/vašu/ich) činnosť. Len aby som mohla (sme mohli) tvoriť a žiť skromne. Vydávať knižky. Editovať časopis. Prezentovať dosiahnuté výsledky a našich autorov. Vyskladať rozpočet (moju nočnú moru) Kúpiť si muškáty a zaplatiť elektrinu. Už počujem Zboroňa, ako by to v Stoke okomentoval: šľak traf! Alebo ešte horšie píp. A tak nebudem ani prosiť o porozumenie, ani žiadať o vašu priazeň alebo apelovať na vašu lojalitu a trpezlivosť, ani vás presviedčať, aby ste sa neodhlasovali, alebo, naopak: prihlásili medzi našich predplatiteľov či stali dobrovoľnými agitátormi vo svojom okolí a pomohli nám plátať, plááátať, plááááááátať tú obrovskú dieru. Musím však poďakovať všetkým tým kolegom aj autorom, ktorí chcú Fraktál previesť cez rozbúrené vody v čase, keď ešte aj cibuľa zdražela a každá jedna profesia sa domáha naplnenia svojich práv či požiadaviek, len živá kultúra a jej predstavitelia – jedno či tichí či hubatí – stále niekomu ležia v žalúdku ako zle natrávená (p)otrava. II. A teraz, v záujme dobrých vzťahov s inštitúciami, radšej prejdem k novému dvojčíslu a začnem u susedov. Tak sme to videli – Magnéziu Literu v priamom prenose, so všetkou pompou aj nepompou. Náš kolega, priateľ a dlhoročný spolupracovník Petr Hruška si v priamom prenose prevzal Literu (t. j. cenu) za poéziu za svoju básnickú zbierku Spatřil jsem svou tvář. Ocenená kniha roka sa takisto viaže na básnickú udalosť, zbierku Miloše Doležala Jana bude brzy sbírat lipový květ. Samozrejme – gratulujeme! A rovnako samozrejme – komentujeme a porovnávame. Koľko svetelných rokov nás asi tak delí od okamihu, keď sa aj slovenská poézia a jej tvorcovia dostanú na obrazovky verejnoprávnej RTVS a nielen vo chvíľach radostných, s vytúženým šekom pod pazuchou, ale aj celkom bežných a nesviatočných?! Tá dobre utajená, občas i krásne uletená, vždy však nevtieravo stručná Chvíľka poézie (klasici vs. Jamrich; MM o dátovom pekle; štiavnické divy, ale len keď horí, atď.) asi kontakt slovenského (televízneho) publika so svojimi živými básnikmi a poetkami nevytvorí. Juraj Johanides to síce robí filmársky profesionálne, my by sme však, myslím si, potrebovali trocha menej filmárčiny aj profesionalizmu, no o to viac spontánnej dôvery v dnešných tvorcov a nové básnické svety. Nie tak dávno som si musela nad zástupcami rómskych osád a ich „poésie brute“ pred televíznymi kamerami smutne povzdychnúť: majú viac mediálnej pozornosti ako slovenskí spisovatelia a spisovateľky. Tí totiž (asi) nezanedbávajú svoje deti, nevíťazia tesne-tesne v miestnych voľbách a nevedú vojnu klanov, nešíria žltačku a inú pliagu a tak sa na obrazovku TV, tobôž nie v takom exponovanom vysielacom čase, nikdy nedostanú; tvár, ktorú Slovensko ukazuje svetu, je iná. Nevravím, že menej naliehavá Keď si však predstavím na obrazovke Zlatú vlnu alebo aj Anasoft literu v priamom prenose a pri odovzdávacom ceremoniáli, radšej cúvnem do tieňa. Pretože ich verejnému nasvieteniu a bezrizikovému spoločenskému obnaženiu by mal predchádzať aj ich rast, rast ich vlastného renomé, a čo je možno najdôležitejšie – ich konsenzuálne kanonizované (?) postavenie vo vlastnej komunite. Občas sa niekde dočítam, že tých literárnych cien máme na Slovensku akosi veľa. No veď hej, ale koľko je ich takých, ktoré rešpektujeme a sme na ne patrične hrdí, aj keď sa možno s výberom laureátov a laureátok celkom nestotožňujeme?! A tiež: nezávidieť si medzi sebou nenominovať len to „svoje“ na výslnie posúvať len to najlepšie hoci aj z cudzej vydavateľskej záhrady. Bolo by pekné mať istotu, že s rešpektovanou cenou nikto z nás neexperimentuje, že sa ju nepokúša domestifikovať (ani jej porotcov) – dokonca ani v rodine zakladateľov tej-ktorej tradície. Niekedy by jednoducho stačilo zoznámiť sa s ideou konzorcia Pokúsili sme sa v tomto dvojčísle v akomsi „medzistupni“ pozrieť na našu literárnu cenu Anasoft litera. Neoslavuje výročie, nedožíva sa jubilea, ale na slovenské pomery už dosiahla vcelku úctyhodný vek. Naša rubrika vám ponúka osem pohľadov na jej prechodenú cestu aj vyhliadky – určite si to zaslúži. Je to pokus spoločne sa zamyslieť nad jej smerovaním i kultúrnou a spoločenskou prospešnosťou. Samozrejme, nejeden z respondentov sa vo svojej úvahe dotkne aj ďalších ocenení, literárnych i mimoliterárnych súvislostí Anasoftu; možno vás to prinúti hlbšie sa zamyslieť. Rubrika TÉMA nie je o nič menej napínavá ako spomínaná ANKETA. Tentoraz sme ju venovali „divnému“ básnikovi Jankovi Kráľovi, ktorý minulý rok, aspoň v niektorých mysliach, oslavoval 200. výročie svojho narodenia. Ako je to s básnickými poctami/poštami/počtami na Slovensku, vlastne už tretie slovenské storočie? Je to rehoľa, ale iná, než si predstavujú naši mecenáši. A potom – platí tu priama úmera: malý ľud chce malého básnika, veľký ľud zasa veľkého. Na poetky sa aj naďalej zvesela zabúda (ak sa len samy nepripomenú). Malý test Jankom Kráľom: keby sme pred 200 rokmi mali rovnako talentovanú Janku Kráľovú, verte mi, že by sme dnes o nej nevedeli. Darmo by bola výbojná, svojhlavá, nepodplatná i uhrančivá; Andrea Bokníková by musela kopať ešte hlbšie a J+J by museli úradovať ešte naliehavejšie, aby sa na jej meno nezabudlo. Dočista a nadobro (vnímame, čo nám tu prezrádza sám jazyk?). Dovolila som si túto malú fiktívnu odbočku, aby som ju mohla, okrem iného, využiť ako oslí mostík vedúci k ďalšej rubrike: SPOMÍNAME. Vraciame sa v nej k dvom veľkým menám slovenskej literárnej vedy a zahraničnej slovakistiky (i bohemistiky, ako inakšie!) – k Milanovi Hamadovi a Robertovi Burtonovi Pynsentovi. Na obidvoch spomínajú ich kolegovia a priatelia, obidvaja sú z tých neprehliadnuteľných osobností, pri ktorých sa veľké slová priečia v hrdle, hoci by boli zaslúžené. Možnože Robo Šedivý prekročil tú pomyselnú čiaru a nezľakol sa pátosu. A možnože meno Tima Besleyho-Murraya tým mladším z vás nie je známe, ale už len jeho spomienka na profesora Pynsenta ho nepochybne usvedčuje z autorstva, o ktoré treba stáť. Inak, je to aj dobrá predpríprava k jednému z rozhovorov, v ktorom je reč o vzácnej dynamike medzi učiteľom a žiakom: je to aj nie je to vyvažovanie na lekárnických vážkach. Milan Hamada bol okrem iného tiež prvý čestný predseda prvej slobodnej ponovembrovej organizácie spisovateľov, Obce spisovateľov Slovenska, ktorá je dnes ukrytá niekde v húští Nevydržal v tejto pozícii dlho, potreboval dobehnúť svoj „stratený čas“ – a na jeho osobnej bibliografii je to vidieť: premýšľal, uchopoval našu „svojeť“ v jej kultúrnych aj nekultúrnych súvislostiach po celé desaťročia. Krátko sme boli aj kolegami v Ústave slovenskej literatúry SAV, ale jeho prísnosť a názorová dôslednosť, niekedy hraničiaca až s neústupčivosťou, mňa osobne blokovali; nezblížili sme sa, len sme sa roky pozorovali ako dve žirafy zopodiaľ. Rozmýšľam, či mal profesor Hamada zmysel pre humor, trebárs na odľahčenie situácie – a možno až dnes rozumiem aj tomu, že išlo v podstate o plachého človeka a naučeného samotára (v zmysle, v akom sa hovorí o naučenej bezmocnosti). Bola som kedysi pri tom, keď sa títo naučení samotári a samotárky mali možnosť stretnúť na verejnej pôde po roku 1989. Bol to silný okamih – pre nich aj pre mňa – a jeho náboj si v sebe ponesiem už až do konca. Sizyfova skala akoby vtedy na chvíľu prestala existovať a prevládlo ozajstné potešenie zo spolubytia. Iný bol môj vzťah s profesorom Pynsentom. Nestretávali sme sa často, ale niekoľko stretnutí v Bratislave, Prahe aj Londýne patrí k tým intenzívnejším v mojom živote. Ako som napísala do mailu Timovi Beasley-Murrayovi – a možno až v neprípustnej skratke –, naša spoločná cesta s Robertom viedla „od absyntu k absencii“, ale aj tá „modrá hodinka“ mala v sebe veľkú múdrosť a to prázdno po mojom odchode do Slovinska nikdy nezívalo prázdnotou: ostal vo mne živý, akoby na dosah. Pynsentov zmysel pre intelektuálne a iné „výčiny“ ma oslobodzoval a umožnil mi spoznať ho nielen ako kolegu, ale aj ako človeka. Možno trikrát v živote som sa najviac nasmiala, a jedna z týchto až boľavo vleklých udalostí patrila nášmu pražskému záťahu s Robertom Pynsentom a Pavlom Janouškom v trojici; kto pozná obidvoch, vie, že to muselo byť výbušné a zhubné. Ale aj táto dvojzmyselnosť, ktorá mi náhle vstupuje do slov, bývala u Roberta oceňovanou ingredienciou; viem, že by sa neurazil, keby ma teraz počúval. V hlave mi už nejaký čas máta predstava (kvázi)intelektuálneho klubu nazvaného „U Pynsenta“; takmer fyzicky mám ten záväzok pred očami. Praha by nemala dlho váhať a mala by sa chopiť príležitosti (inak hrozí, že vznikne v Ivanke pri Dunaji alebo v Ľubľane – a zmätok bude dokonalý). Pristavili sme sa pri troch rubrikách, ale číslo je nabité zaujímavým obsahom. Nájdete v ňom tiež veľa rozhovorov: V ZÁBERE s naslovovzatým rusistom a zorientovanou prekladateľkou z ukrajinčiny (takto sme ich s Joeom spárovali), v BESEDE s veľkým fanúšikom i znalcom Ondrušovej poézie – ibaže z Poľska, ale aj s intelektuálnymi „sudičkami“ knihy Georgea Steinera, ktorá vyšla nedávno v slovenčine. „Svet učiteľov a žiakov“ prevracia z hlavy na nohy, prinajmenšom nás núti zamyslieť sa nad vlastnými hriechmi Ponorte sa do všetkých tých otázok a odpovedí. O „exilový pohľad na Dominika Tatarku“ sa v čísle postaral prozaik a esejista Ivan Čičmanec. Mimochodom, je to ochutnávka z jeho esejistickej knihy V zajatí zvedavosti, ktorá už onedlho vyjde ako druhý zväzok edície Sophia v našom vydavateľstve. Slovensko a Nórsko, celkovo stredoeurópska a západná literárna i myšlienková kultúra sa v ňom stretávajú v jednom šíku; písanie také rozhľadené, že aj náš jazykový redaktor Tomáš si u mňa vopred zarezervoval jeden výtlačok. Okrem toho nabiehame na oddychovejšiu rubriku SLOVO, ktorá pozostáva z vašich „minútkových“ esejí na rôzne témy: logické aj nelogické, bazálne aj odťažité. S Jozefom Palaščákom (v úlohe rozhlasového redaktora a zároveň člena redakčnej rady Fraktálu) sme sa zhodli, že nechceme, aby tieto neraz pôvabné textové útvary postihol v rozhlase ich podenkový život. Vychádzame teda z jeho éterovo-éterickej rubriky „Kľúčové slová“ (autorské práva sme si vyriešili), ak však niekto ucíti potrebu prispieť nám „na prvú“ a bez rozhlasu, nech svoju mikro-esej pokojne doručí, a my mu zaobstaráme kumpána alebo kumpánku do páru. Inak, myslím si, že podobných vzácnych myšlienkových útvarov alebo zhustených výpovedí, máme plné mailové priečinky – len si to treba predstaviť oprášiť či lepšie zarámovať – a posunúť ďalej. No a na záver: tešia nás nové verše Anny Ondrejkovej, Karola Chmela aj Jána Mička, takisto – v ZAČIATKOCH – Šimona Čižmára či u nás debutujúcej Anety Beňkovej. Aj medzi prozaikmi sa objavilo nové meno: Zsolt Százdi Sztakó. Tvorbu tohto autora žijúceho na Slovensku nám umožnila cez preklad do slovenčiny spoznať prekladateľka Jitka Rožňová. V priebehu uplynulého roka sa nám tiež nazbierali verše preložené z poľštiny, a tak sme sa rozhodli, že v rámci nášho prvého dvojčísla vám ich ponúkneme ako silný štvorzáprah súčasnej poľskej poézie. Ďakujeme Karolovi Chmelovi, že sa stará o našu zorientovanosť a neúnavne nám pre(d)kladá vynikajúce básne alebo wiersze – je to náš letný BONUS. Plus – ponúkame stále rubriky, stále recenzie, stály nadhľad, stálu blízkosť i kvalitu, no a predovšetkým dobrodružstvo s Fraktálom, ktorý je tu pre vás; určite nie je „môj“ – ako mi nedávno napísal jeden šikovný básnik a polemik. Tak príjemné čítanie tejto bohatej žatvy! The post Vyšlo dvojčíslo 1-2 šiesteho ročníka časopisu Fraktál first appeared on F R A K T Á L.

Web: F R A K T Á L ‣ Literatúra horizontálne a vertikálne
Aktualizované: 3.8.2023

prejsť na článok

Vyšlo dvojčíslo 1-2 šiesteho ročníka časopisu Fraktál

FRAKTÁLive #8

Ukončenie vydávania časopisu

článok v ASB /marec/2023

CONECO RACIOENERGIA VODA 2018

MNTV Kabrio do špeciálnych operácií