Za hranicami zemí, kultúr a času hľadá pravú ľudskú esenciu. Forma do ktorej ju tvaruje je síce hmateteľná no stále hlboko symbolická. O prieniku mýtu s realitou nám rozpráva Elvíra. Ak by si sa mala vystihnúť jednou vetou, kto si, Elvíra? Som v prvom rade tvorca, logická usporiadaná perfekcionistka v každodennom živote ale intuitívna, magická a iracionálna pri tvorivom procese. Na škole si najprv začínala si s keramikou, neskôr pokračovala šperkom. Čo zostalo, a čo v tvojej tvorbe pribudlo? Hneď po ukončení magisterského štúdia, kde som sa hlavne venovala brúseniu objektov z polodrahokamov, sme založili spolu s mojím partnerom Hectorom šperkársku značku ORAÏK. Takže počas posledných 5 rokov som sa naplno venovala výrobe šperku a všetkému, čo k tomu patrí. Rozbehnúť vlastnú značku, tak, aby sa z toho človek dokázal živiť a zároveň ostal autentický a verný svojím ideálom, si vyžaduje prácu a pozornosť na plný uväzok, hlavne tie prvé roky. Preto ku keramike a iným médiám sa mi darí vraciať zatial len príležitostne. Ale snažím sa nestratiť puto s voľnou tvorbou, vyžaduje to však veľkú disciplínu. Čo by som chcela integrovať do svojej práce v nasledujúcom období, je už spomínaný kameň, nie však klasické fasetované malé kamienky, ako si každý väčšinou spojí so šperkom, ale skôr drahokam v dimenzii miniatúrnej sochy. Si Ukrajinka, ktorá vyrástla na Slovensku a dnes žije na Ibize. Označuješ sa za “citizen of the world”. Je aj tvoje umenie bez hraníc alebo sa v ňom opieraš o svoj pôvod? Keď pozorujem vývoj mojej tvorby, vnímam to tak, že čerpám z tak zvláštnych a nepoznaných hlbín, že v prvom pláne to môjmu vedomému ja vôbec nedáva zrozumiteľný zmysel. Mám Slovanský pôvod, do svojich 29 rokov som nenavštívila iné kraje mimo Európy. Avšak hneď od začiatku som intuitívne inklinovala k umeniu primitívnych kmeňov a starovekých civilizácií. Objavovali sa u mňa formy a motívy, ktoré evokujú Maorské kresby, drevorezbu z Papua Novej Guinei, masky z Afriky alebo Japonska, rituálne objekty Inuitov, alebo jaskynné maľby. Vysvetľujem si to ako spojenie z ríše kolektívneho podvedomia, čerpanie z dedičtva spoločnej ľudskej kultúry. Určité symboly presahujú hranice národov, rasy a času, určité archetypálne formy su esenciálne človeku, ako takému. Cítim to tak, že moje hlavné spojenie, o ktoré sa opieram, je so Zemou ako takou, s planétou, ktorá je zdrojom a domovom pre nás všetkých bez rozdielu. Fascinuje ťa osobná mytológia, pracuješ s maskami, amuletmi, totemami. Odkiaľ táto inšpirácia pochádza a kam ťa vedie? V tvorivom procese sa snažím nechať viesť materiálom a slobodným prúdom imaginácie, kontrolovať tento moment čo najmenej, hlavne na začiatku, keď sa obrazy ešte len vynárajú a formujú nejaký smer. Snažím sa byť skôr pozorovateľ než režisér. Pri práci s materiálom, či už je to kov, keramika alebo kameň, samotná chvíľka inšpirácie a tvorby je v skutočnosti veľmi krátka. Na chvíľu sa treba vypnúť a odovzdať, aby človek mohol zachytiť nápad na nasledujúce dielo. Potom však prichádza samotný technický proces materiálnej realizácie, ktorý je mnohokrát oveľa pomalší a zdĺhavejší. Okrem vlastnej tvorby máš aj šperkársku značku ORAÏK. Vaše šperky sú výrazné, robustné, mystické. Používate zlato a kamene. Ako sa taký šperk vyrába a ako sa nosí? (od inšpirácie, cez proces až po samotnú “empowering” časť jeho nosenia) V našom dvoj-člennom tíme kreatívna časť je mojou úlohou, teda vizuálny charakter ORAÏKu v plnej miere odzrkadľuje moju estetickú identitu. Ja navrhujem a dávam tvar našej kolekcii, modelujem ručne každý šperk z vosku a tiež robim smalt. Hector je naopak technicky zameraný, on šperky odlieva a spracováva už v kovovej podobe, zasádza kamene a programuje v 3D. Naše zručnosti a spôsob rozmýšľania sa navzájom doplňujú. Máme radi šperk s výraznou fyzickou prítomnosťou, keď ho má človek na tele, cíti jeho váhu, jeho tvar, je si ho vedomý. Šperk slúži ako spoločník, dodáva nositeľovi vnútornú silu a sebavedomie. Je podľa Teba remeslo v súčasnom svete stále živé? Prečo je potrebné, aby pokračovalo? Samozrejme mnoho remeselných techník už nie sú tak rozsiahle prevádzkované ako pôvodne, veľa z nich sa stali nadbytočnými lebo boli nahradené industriálnou výrobou. Vnímam to tak, že však práve preto sa teraz remeslo presúva z čisto úžitkovej úrovne do úrovne umenia. Ručne robené košíky, stoličky alebo taniere sa teraz už neprodukujú z nevyhnutnosti, lebo tovaru je na trhu do nevyčerpania, ale sú dôkazom ľudskej potreby vyjadrovať individualitu a zachycovať krásu pomalej, precíznej a nedokonalej ručnej tvorby. Práve prítomnosť ľudského gesta, unikátny pristup k procesu tvorby a nový náhľad na dizajn je oveľa viac cennený v súčastnej spoločnosti. Remeslo predstavuje nový luxus. Foto: Ester Šabíková, Evelyn Benčičová, Elvira Golombosi Zaujal Vás tvorba Elviry ? Neváhajte nás kontaktovať. The post za hranicou kultúr appeared first on KANAVA.
Interiérový design výchádza z rôznorodých kultúr... Interiérový design môže hrať významnú kultúrnu úlohu Tu sú niektoré spôsoby, ako interiérový design môže prispieť k pestrost
prejsť na článokAUTOR: PLUM Umenie bolo v minulosti bežnou súčasťou dizajnu bývania. Tieto aspekty však boli potlačené totalitným režimom a teraz sa znova dostávajú do popredia. Ľudia znovu radi vidia vo svojich interiéroch kvalitu a hlavne originalitu. Dnes sú hrani
prejsť na článokČo je to striedme pitie? Hádate správne, žiadna jasná definícia neexistuje. Snažiť sa to presne určiť by bola trochu hlúposť. Nikto z nás nereaguje na alkohol rovnako. Tisíc ľudí, tisíc chutí. A tiež tisíc odpovedí organizmu na alkohol. Ak by sme pred
Od 24. júna spúšťame kampaň na podporu Centra konkrétnej pomoci Femina, n.o. Kampaň nesie názov „Pomôžte nám pomáhať“. Všetci vnímame veľké zdražovanie a náročnú situáciu, v ktorej sa Slovensko nachádza. Dotýka sa to hlavne rodín, ktoré boli ešte pr
Turecko tip na dovolenku Turecko Kombinácia rímskej, byzantskej, arabskej a európskej kultúry. Takýto mix sa núka ľuďom
prejsť na článok