Autor: Filip Čarnogurský a Ábel Ravasz | EURACTIV.skRecept je ako cez kopirák. Záhadný investor (podporovaný mestom) si kúpi dom alebo bytovku, nahucká Rómov a Rómky z ďalekej lokality k presťahovaniu ponukou nového bytu a peňazí na ruku, odsťahovanie vykoná a potom zmizne. Turisti sa tadiaľto len mihnú na svojej ceste smerom na letnú dovolenku pod Tatrami alebo naopak, do južných kúpeľov. Ako píše Martin M. Šimečka, známky života javia „len ošarpané baraky pre niekdajších baníkov“. Ide o bytovky, ktoré na prvý pohľad potvrdzujú klasické predsudky o Rómoch. Síce sa môžu zdať opustené, v realite však prekypujú životom, podobne ako celá Nižná Slaná. Viac ako 600 ľudí volá Závod, časť dediny kde sa nachádzajú spomínané bytovky a celý industriálny komplex, svojím domovom. Pri večernej prechádzke tu stretnete deti na ulici hrajúc prekopanú, mužov opravujúcich auto, celé rodiny rozprávajúce sa na lavičkách pri vchodových dverách či páriky venčiace domácich miláčikov. Za zdevastovanou fasádou sa skrýva komplexný príbeh, typický pre opustené industriálne územia Slovenska.Závod v Nižnej SlanejObec Nižná Slaná má bohatú históriu. Nachádza sa na hornom Gemeri v okrese Rožňava. Ťažba rudy v banskom závode Siderit začala v roku 1975 a postupne sa tu vybudoval aj priemysel, ktorý v minulom storočí doniesol do obce dočasný blahobyt. „Keď mi sem prišla teta z Ameriky, nemohla uveriť, ako dobre sa nám tu žije,“ spomínajú na zlaté časy rodáci Dušan a Darinka. „Tu nikto bez roboty nebol, či bol taký, alebo onaký,” dodávajú. Ku koncu 80. rokov sa obec pýšila nielen jednou z najmodernejších výrobní železa, ale aj občianskou vybavenosťou. S príchodom robotníkov totiž prišla aj kúpna sila. Nechýbalo tu kino, doktori, hotelierska stredná škola ani bohatá kultúra pripomenutá ľudovým súborom Folklórna skupina Hrabina. Ani menšie mestá nemajú toľko rôznych budov ako mávala obecná časť Nižnoslanská Baňa, tiež nazývaná Závod. „V tom čase byť baníkom znamenalo strašne veľa. To bola pozícia! Môj otec bol baník, tak sa bil po hruďoch,“ spomína bývalý baník s 15-ročnou kariérou v Siderite. „Keď išiel do krčmy, nikto nemal šancu,“ dodáva s úsmevom. Avšak po slávnej histórii prišiel nie veľmi slávny koniec. „Toto sa tu popredávalo, jeden majiteľ, druhý majiteľ, baňa je úplne rozrabovaná,” posťažoval sa kurátor Banícko-mineralogickej expozície v Nižnej Slanej Dušan Vandrášik. Kedysi v železorudných baniach a vo výrobni železných peliet pracovalo 1 200 ľudí. V roku 2008 sa výrobňa Siderit zavrela, ľudia stratili obživu a mnohí sa odsťahovali. „Keď vás niekto vykopne dva, tri roky pred penziou, choďte si hľadať robotu v okrese, kde je 30-percentná nezamestnanosť. Všetci chodia het do zahraničia. Všetko poutekalo na západ robiť otrokov, samozrejme,” pokračuje Vandrášik. Aj keď sa situácia zlepšuje, zamestnanosť je stále hlboko pod slovenským priemerom, deti tak odchádzajú, otcovia robia, čo sa dá, a matky sa odlučujú od rodín každý mesiac na tri týždne opatrovať do Nemecka, kam cestujú okolo desať hodín. Z výrobne zostala kopa šrotu a za ňou 95 metrov vysoké odkalisko plné ťažkých kovov, ktoré sa víria vo vzduchu nad dedinou. Siahajú ďaleko do kotliny a cestou každým dychom skracujú život. „Za prvých 10 rokov prevádzky tu 40-tisíc ton prachu padlo do okolia – všelijakých chuťoviek. Tu vám koreňová zelenina nevyrastie,” krúti hlavou bývalý starosta a nadšenec pre lokálnu históriu Martin Gallík. Bohatú históriu a technické pamiatky obce dnes zatieňuje toxické odkalisko. V čase, keď obec zažívala najväčší úpadok, sem v priebehu pár rokov prišlo okolo sto Rómov a Rómiek, väčšina pôvodne z Popradu a ďalší zo Spišskej Novej Vsi. Prečo práve sem? A prečo práve teraz, keď domáci museli cestovať za obživou ďaleko za okolité bujné lesy nasiaknuté toxickým prachom? „Bývalý starosta ich sem doniesol kvôli väčším šanciam na zisk eurofondov,” hovorí jeden rodák. „Poprad nám ich sem poslal, aby si vyčistil mesto na olympiádu,” teoretizuje ďalší. „Oni tam prišli spontánne,” bráni sa jedna bývalá poslankyňa mesta Poprad. Všetci chceli zostať anonymní. Odsťahovanie takmer všetkých Rómov z dvoch ulíc však spontánne nepôsobí. „Za necelé dva týždne odsťahovali 400 ľudí,” spomína jedna z mála terajších rómskych obyvateliek Baníckej a Okružnej ulice v Poprade. Kto ich odsťahoval? A prečo? Prípad Rómov v baníckych bytovkách v Nižnej Slanej nám môže pomôcť k pochopeniu tuctov podobných príbehov, ktoré ponúka slovenská história. Nešťastná situácia obce sa totiž ukázala byť príležitosťou pre „investorov” z Popradu.„Investori” z PopraduSpolu s ekonomickým úpadkom obce sa znížili ceny nehnuteľností. Spomínané baraky pre niekdajších baníkov sa napokon dostali na aukciu do Spišskej Novej Vsi. Celé rómske rodiny z veľkých miest sa potom začali sťahovať práve do týchto barakov. Prečo práve sem a prečo práve teraz? Najprv fakty. V roku 2007 sa v Spišskej Novej Vsi udiala dražba robotníckych barakov v Nižnoslanskej Bani. Organizovali ju BANE Spišská Nová Ves, štátny podnik v likvidácii. Investori z Popradu tieto byty kúpili a ponúkali ich do vlastníctva alebo do prenájmu popradským Rómom a Rómkam z Okružnej a Baníckej ulice v Poprade. Navyše sľubovali, že kúpia aj ich popradské byty za výhodné ceny. Rómski obyvatelia tak mali možnosť dostať peniaze na ruku a aj lacné a lepšie bývanie, aj keď ďaleko od domova. Nie všetci sa odhodlali hneď pristúpiť. Investori ale boli neodbytní, chodili ponúkať byty „každý deň, každý deň, každý deň, pretože museli celú bytovku odkúpiť,“ hovorí terajšia obyvateľka schátraných bytoviek v Závode. Obyvatelia boli zastrašovaní, že budú vysťahovaní, či svoje byty predajú, alebo nie. Nakoniec takmer všetci zobrali ponuku a presťahovali sa z Popradu smerom na Gemer. Až neskoršie si rodiny uvedomili, že idú do neudržateľnej situácie. „V Poprade sme mali zlatý život. Tam sme mali plyn, vodu, všetko,“ hovorí jedna z presťahovaných obyvateliek. Ich terajšie domovy tieto vymoženosti nemajú. Väčšina našich zdrojov vidí za touto rošádou priamo mesto Poprad. Podľa terajších obyvateľov Baníckej a Okružnej ulice sa vedenie mesta vraj chcelo „zbaviť nepohodlných ľudí, o ktorých sa aj tak nestarali”, a vylepšiť tak situáciu na sídlisku. Tiež sa povráva, že sa mesto snažilo o spoluorganizáciu zimných olympijských hier a na vylepšenie svojho imidžu potrebovalo „vyčistiť“ ulice Okružná a Banícka, obe blízko lukratívnej a frekventovanej časti centra mesta Poprad. Niektorí spomínajú aj podniky, ktoré dali peniaze investorom, aby skúpili lacné byty, do ktorých by sa nasťahovali Rómovia a Rómky. Podľa viacerých svedkov sa do procesu zapojila priamo popradská mestská rada. Akákoľvek bola motivácia, chceli ich preč. Vtedajší starosta Ján Vieloha a súčasný starosta Tibor Jerga sa zhodujú, že presťahovanie rómskych rodín z Popradu nebola náhoda, ale organizovaný plán. „Ľudia napojení na vedenie mesta kúpili byty v Nižnej Slanej. [Rómovia a Rómky] tam mohli mať nejaké dlhy, tak im kúpili tento lacný byt. Ich byt odkúpili za zostatkovú hodnotu. Pôvodné popradské byty zrekonštruovali a predali ďalej za veľké peniaze,“ hovorí Vieloha. Vedenie mesta Poprad sa k tejto téme nechcelo vyjadriť. Jedna vtedajšia poslankyňa však tvrdí, že mesto s presunom toľkých Rómov a Rómiek za taký krátky čas vraj nemalo nič spoločné – ich presun bol podľa nej spontánny. Nedá sa s istotou povedať, ktorá z týchto verzií je pravdivá, existujú iba tvrdenia proti tvrdeniam. Je možné, že sa niektoré rodiny rozhodli presťahovať sami od seba. Avšak je ťažké si predstaviť, že presun niekoľkých stoviek Rómov a Rómiek za tri týždne do chudobnejšej dedinky vzdialenej desiatky kilometrov od žiadanej časti Popradu bol spontánny. Historické príklady z mnohých Slovenských miest ukazujú opak.Sťahovanie Rómov ako nástroj miestPopradský prípad presťahovania rómskych komunít nie je ojedinelý. Rómovia a Rómky boli sťahovaní a vysťahovávaní v poslednom storočí veľakrát, najmä v 90. rokoch. Počas a po druhej svetovej vojne boli Židia, Karpatskí Nemci, Maďari a ďalší vyvraždení alebo vyhodení zo svojich bydlísk. Tie boli častokrát v centrách miest. Potom ako zostali prázdne, boli do nich vo viacerých mestách a obciach nasťahovaní Rómovia a Rómky. Cieľom nebola iba asimilácia rómskych komunít, ale často aj ďalšie znehodnotenie týchto budov s účelom ich postupného búrania a nahradenia inými, modernistickými stavbami väčšmi v súlade s ideológiou a vizuálnym slohom socializmu. Postupne ako sa centrá miest revitalizovali, rástol záujem o tieto budovy a mestá mali ekonomickú motiváciu ich uvoľniť pre biznis a podniky. Mestá podobným spôsobom ako v Nižnej Slanej po roku 2008 kupovali lacné domy a byty, niekedy aj 100 – 300 km ďaleko od hraníc mesta, kam potom ponúkali domácim Rómom bývanie. Týmto a podobnými spôsobmi Kežmarok, Nové Zámky, Komárno, Podolínec, Medzev, Spišské Podhradie, Nitra aj Košice vysťahovali domácich Rómov a Rómky ďaleko od lukratívnych lokalít. Ale podobné úsilia môžeme zachytiť aj dnes. V roku 2018 napríklad gemerské mestečko Jelšava zažilo organizovaný príchod Rómov z liptovského Važca. Za týmito presťahovaniami stoja nevyrovnané mocenské pomery. Smerujú vždy od silnejších samospráv – väčších miest alebo bohatších obcí – k menším, slabším, chudobnejším lokalitám. Často ide o obce a mestá, ktoré sú v menej rozvinutých regiónoch južného a východného Slovenska. Recept je ako cez kopirák. Záhadný investor (podporovaný mestom) si kúpi dom alebo bytovku, nahucká Rómov a Rómky z ďalekej lokality k presťahovaniu ponukou nového bytu a peňazí na ruku, odsťahovanie vykoná a potom zmizne. Na „mieste činu“ zostane úplne nová rómska komunita, často jazykovo, návykmi, životným spôsobom či podmienkami diametrálne odlišná od pomerov ich nového domova, čo tvorí napätie u domácich. Tí napríklad v Chotíne v okrese Komárno dokonca podpálili domy, aby sa do nich Rómovia a Rómky neprisťahovali.Napätie rastieV Nižnej Slanej bývali Rómovia a Rómky aj pred týmito udalosťami. Išlo však o dobre integrovanú skupinu obyvateľstva. „Krásne domy si stavajú, chodia do práce, majú hypotéky, deti pravidelne chodia do školy a rodičia sa o ne starajú,“ hovorí starosta Jerga. Napätie medzi dlhoročnými domácimi zo Závodu a prisťahovanými prudko rástlo. Noví rómski obyvatelia sa ocitli v novom prostredí bez akýchkoľvek kontaktov, podporných sietí či vízie na ich integráciu. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že sami to nezvládnu,a že sa im nepodarí kvalitu bytov udržať. Keď sa domáci sťažovali na situáciu vtedajšiemu starostovi, on vraj odvrkol: „Nie je to môj majetok, nech si robia, čo chcú.” Vzniknutú situáciu neriešil ani investor, ktorý svoje ciele už presunom ľudí naplnil. „Predali byty a viac sa o nás nestarali, to chátranie bytoviek im bolo jedno,“ hovorí obyvateľka bývalej baníckej bytovky z časti Závod. Vtedajší starosta Ján Vieloha hovorí, že byty boli legálne kúpené v dražbe. Obvinenia o nestaraní sa o byty odmietol podobným argumentom ako terajší starosta: „zasahovať do vlastníctva iných sa nemôže“. Napriek tejto limitácii vraj robil, čo mohol, keď napríklad novým obyvateľom bytoviek v dlhu „vybavil vo vodárňach splátkový kalendár“. Kým časť Závod chátrala, druhá časť obce sa renovovala. Ako výsledok presťahovania sa podiel Rómov a Rómiek v obci zvýšil, čo oprávnilo obec na získanie eurofondov určených na integráciu marginalizovaných skupín. Námestie v hlavnej časti obci je krásne obnovené, stromy vysadené, chodníky opravené a drevené lávky s kvetináčmi ponad potok pripomínajú rakúske horské dedinky. Avšak väčšina týchto vymoženosti je vzdialená dva kilometre po hlavnej ceste od ľudí, pre ktorých sú určené – pre Rómov a Rómky, väčšia časť ktorých býva v menšej časti Závod. Mnoho bytov v Závode je dnes vo veľmi zlom stave. Väčšina bytových jednotiek na Mierovej ulici v Závode je zachovalá, no posledné dva bývalé banícke baraky sú ťažko poškodené – najmä ten bližší pri ceste. Obyvatelia nemajú zavedenú elektrinu, chodia po vodu na varenie a kúpanie do studne, ktorá je jeden a pol kilometra ďaleko, a perú v rieke, kam musia skrz lúku v kufroch vliecť všetko svoje oblečenie. Žumpa neodteká, ale zhoršuje statiku, lebo zaplavuje pivnicu a niekedy aj okolie bytovky. Terajšie vedenie obce sa snaží o zlepšenie situácie, ale nejde to ľahko. Odkúpenie bytov od investora, ktorý ich stále pár vlastní, nevyšlo. Obec sa chcela uchádzať o eurofondy a revitalizovať bytovky a ich okolie. Lenže má zaviazané ruky. „Obec do vlastníckeho vzťahu nemôže zasahovať,“ hovorí starosta Jerga. „Už vyše roka sa snažíme niečo robiť, ale furt máme nejaké polená hádzané popod nohy.“ Bytovky tak chátrajú ďalej. Terajší starosta, mimochodom, býva práve v časti Závod.Ošarpaná omietka sa nerovná ľahostajnostiČastým cieľom organizovaného presídlenia marginalizovaných rómskych komunít na Slovensku sú práve postindustriálne obce ako Nižná Slaná. Sú charakterizované chátrajúcou infraštruktúrou a občianskou vybavenosťou. Kúpna sila novozamestnaných baníkov či robotníkov, ktorá živila kiná, krčmy, školy týchto obcí, je dávno preč, a tak sú tieto budovy prázdne, opustené. Častokrát sa potom stanú terčom vandalizmu alebo domovom squaterov. Typický príklad je obec Rudňany na Spiši, kde v súčasnosti žije 2 700 Rómov a Rómiek z 4 500 celkových obyvateľov. Niektoré časti tejto obce, ktorá je inak v malebnom prostredí, pripomínajú mesačnú krajinu s opustenými industriálnymi artefaktmi a chudobnými ľuďmi žijúcimi priamo v nich. Tieto príbehy výrazne oponujú často skloňovanému príbehu, že rómske osady sú akýmisi – aby sme opäť citovali Martina M. Šimečku – „obrazmi ľahostajnej biedy”. Akoby si rómske rodiny v ošarpaných bytovkách vybrali tento osud sami a úmyselne. „Na celom Slovensku, všade kam sa pohneš, každý sa chce baviť o takzvaných neprispôsobivých občanov. My Rómovia musíme niekomu stále niečo dokazovať. Ale potom, keď niekto žije normálne, už to nikto nerieši, nikto nemá záujem,“ hovorí Marián Bubenčík, koordinátor pre prácu s rómskou komunitou v neďalekom meste Dobšiná. Predtým ako odsúdime obyvateľov závodských bytoviek za podmienky, v ktorých žijú, mali by sme si dať námahu vykopať a spracovať ich príbehy. Ľudia v Nižnej Slanej žili a pracovali často za cenu chronických chorôb či skorého úmrtia. Časť zisku tu bola investovaná do vytvorenia miestnej infraštruktúry, v porovnaní s tým, čo tu po baníctve zostalo, sú to ale iba omrvinky. Rómske bytovky sú rovnakou integrálnou časťou tohto príbehu ako sú opustené banícke objekty a jedovatý vietor, ktorý sa ťahá od odkaliska. Sú mementom príbehu divokej deindustrializácie Slovenska 90. rokov.
Ak si pozrieme aktuálne titulky, môže sa nám zdať, že v „rómskej téme“ nič nové. Europoslanci pricestujú na východ Slovenska a následne sú zhrození zo škandalózne zlých podmienok nimi navštívených lokalít. V novembri 2021 ich na Slovensku sprevádzala Luci
Vláda minulý týždeň v stredu s okamžitou platnosťou odvolala doterajšiu splnomocnenkyňu vlády pre rómske komunity Andreu Bučkovú a nahradila ju Jánom Herom. Aj keď sa o odvolaní splnomocnenkyne šepkalo v kuloároch dlhšie, takýto vývoj bol predsa len pre v
Na vládu smeruje návrh na presunutie tzv. sprostredkovateľského orgánu (SO) pokrývajúceho agendu integrácie rómskych komunít z Ministerstva vnútra na Úrad vlády, a to od marca 2023. Ak nepracujete s eurofondami, tak možno neviete, že SO je úrad, ktorý spr
Leto, to je pohoda, voda, dobré jedlo či dlhé večery pod hviezdami. Ale najmä, leto je o príjemnom čase strávenom s rodinou, priateľmi, susedmi, o prepájaní komunít. Každý štvrtok preto organizujeme susedské grilovačky na rôznych miestach nášho mesta.
LESY MESTA Spišská Nová Ves oslavujú 30 rokov.pdf (157415)
prejsť na článok