V typicky sychravom jesennom počasí okrem teplého oblečenia a horúcej kávy či čaju mnohých zohrievajú aj spomienky na letné dovolenky. Na rozdiel od pre Slovákov tradičných prímorských destinácií ako sú Chorvátsko, Grécko, Egypt či Turecko, mňa hrejú zážitky zo Strednej Ázie (Kazachstanu, Kirgizstanu, Uzbekistanu). Považujem sa za otvoreného človeka, ktorý nie je poznačený predsudkami či stereotypmi spájanými s inými krajinami či kultúrami, no napriek tomu ma krajiny Strednej Ázie príjemne prekvapili a aj naše Slovensko by sa v mnohom mohlo nimi inšpirovať (minimálne úrovňou železničných staníc, rýchlosťou vlakov a čistotou v mestách). Železničná stanica v hlavnom meste Uzbekistanu Taškente Železničná stanica v Samarkande Náš dvojtýždenný pobyt v Strednej Ázii bol len malou ochutnávkou toho, čo tento región ponúka, keďže každá z navštívených krajín by si zaslúžila samostatnú cestu. V Kazachstane a Kirgizstane sme obdivovali najmä prírodné krásy, ktoré v mnohom prekonali moje očakávania. Niekedy som nevedela, či som sa náhodou neocitla v Austrálii, na Novom Zélande či v prírodných parkoch USA. O tom však možno niekedy nabudúce. Čarynský kaňon – kazašský Grand Canyon Jeti-Ögüz Rocks legendárne červené skaly Kirgizstanu Skazka Canyon Rozprávkové údolie v Kirgizstane Mňa ako osobu, ktorú odmalička fascinoval svet Orientu, lákali práve slávne historické mestá na trase Hodvábnej cesty v Uzbekistane. A práve o nich a atmosfére, ktorá v nich vládla, je tento článok. I keď hlavným lákadlom všetkých cestovateľov v Uzbekistane je určite Samarkand a Buchara, čas strávený v hlavnom meste ma presvedčil, že Taškent je možno trochu neprávom v ich tieni. Taškent Námestie Chast Imam – duchovné centrum Taškentu V areáli Chast Imam v Taškente sa ukrýva najstarší Korán na svete, pochádzajúci z éry tretieho kalifa Usmána zo 7. storočia. V priestoroch, kde sa tento vzácny rukopis nachádza, bolo zakázané fotografovať. O to viac sa však dala precítiť atmosféra, ktorá je s týmto historickým pokladom spojená. Súčasťou objektu bola aj výstava Koránov v rôznych svetových jazykoch. Slovenskú verziu sme nenašli, českú však áno. Námestie Chast Imam v Taškente Prvý kontakt s tradičnými suvenírmi v Taškente Návšteva bazárov v Strednej Ázii patrí k nezabudnuteľným zážitkom – na obrovskej ploche sa tu predáva všetko od čerstvých potravín, sušeného ovocia, orieškov a korenín cez domáce potreby až po oblečenie a elektroniku. V Taškente sme nemohli vynechať slávny Čorsu bazár. Ponuka sušeného ovocia a orieškov na bazáre Čorsu v Taškente Korenie na bazáre Čorsu v Taškente V Taškente sme sa stihli previezť aj metrom a pozrieť si niektoré stanice, ktoré, podobne ako známe stanice moskovského metra, pripomínali skôr umelecké diela než obyčajné podzemné tunely určené na rýchly presun obyvateľov hlavného mesta. Jedna zo staníc metra v Taškente Z Taškentu do Samarkandu, zo Samarkandu do Buchary a následne naspäť do Taškentu sme sa presúvali vysokorýchlostným vlakom Afrosiyob (staroveký názov Samarkandu). Najvyššiu rýchlosť sme mali 230 km/h. Rýchlovlak Afrosiyob Gastronomická odbočka I keď má Uzbekistan jedny z najväčších prírodných zásob zlata na svete, dostupnejšie a chuťové bunky obohacujúcejšie je „zlato“ ukryté v uzbeckom jedle. Uzbeckú kuchyňu si zamilujete po prvom súste Najtradičnejším jedlom v Uzbekistane je plov. My sme si ho prvý raz vychutnali v Taškente v Plov centre, kde sa pripravuje v obrovských množstvách v obrovských nádobách nazývaných kazan. Základ tvorí ryža s mäsom (najčastejšie jahňacím), cibuľa, mrkva, cícer, prepeličie vajcia, často sa pridávajú hrozienka, ktoré plovu dodávajú sladkastú chuť. Na prípravu sa používa bavlníkový olej. Príprava národného jedla Uzbekistanu – plovu v Plov centre v Taškente Plov – tradičné uzbecké jedlo Najchutnejšie manti s najjemnejším cestom sme jedli v Samarkande, kde nám ich pripravila pani, ktorá viedla aj kurzy varenia. Tie by určite stálo za to raz absolvovať. Manti sú taštičky z cesta plnené okoreneným mletým mäsom (sezónne aj tekvicou), ktoré sa varia vo vriacej vode. Najčastejšie sa podávajú so smotanou. Zákazové symboly v uzbeckej reštaurácii – neklamný znak toho, že hlavným náboženstvom Uzbekistanu je islám Samarkand Prehliadku Samarkandu sme začali na najznámejšom námestí Strednej Ázie a jednom z najkrajších námestí na svete – námestí Registan. Názov pochádza z perzštiny a znamená piesočné miesto alebo púšť. V minulosti sa tu okrem obchodovania konali aj verejné popravy. Nachádzajú sa tu neprehliadnuteľné stavby troch (nielen) náboženských škôl (madrás), ktoré sú majstrovskou ukážkou islámskej architektúry. Najstaršia je Ulug-begova madrasa z roku 1417, nasleduje Šer Dór z roku 1618 a Tilya-Kori z roku 1646. Spoločne tvoria jeden krásny architektonický celok. Registan najslávnejšie námestie celej Strednej Ázie Na námestie Registan sa oplatí vrátiť pri západe slnka, ktorý mu dodá pravú orientálnu atmosféru umocnenú večerným osvetlením a zvukovo-svetelnou show Suveníry v Samarkande stráži postava učiteľa v madrase Suveníry zo Samarkandu Všadeprítomné islámske umenie Nasýtení krásou námestia Registan a bohatej ponuky suvenírov sme sa vybrali k observatóriu Ulug-bega. Ulug-bek (doslova „veľký vládca“) bol uzbecký matematik, astronóm a od roku 1409 vládca Samarkandu. Významne sa zaslúžil o rozvoj vedy a výskumu v 15. storočí, kedy bola v Samarkande založená aj univerzita a prichádzali sem vedci a učenci. V Samarkande vybudoval trojposchodové observatórium s najlepšími prístrojmi svojej doby (sextant mal polomer vyše 40 metrov) a boli tu uskutočnené veľmi presné astronomické merania (dĺžku roka stanovili na 365 dní 6 hodín 10 minút 8 sekúnd, čo predstavuje odchýlku len 58 sekúnd od dnešných výpočtov). Taktiež tu bol vypracovaný katalóg hviezd, ktorý obsahoval najmenej 1 018 hviezd a ich umiestnenie na nočnej oblohe. Socha Ulug-bega v Samarkande Ulug-beg sa spolu s ďalšími učencami venuje vedeckej činnosti Príklad učebníc používaných v madrasách v 15. storočí Model Ulug-begovho observatória Z pôvodne trojposchodovej budovy observatória sa zachovali len podzemné priestory s časťou sextantu Hlavné vedecké dielo Ulug-bega obsahujúce súradnice 1 018 hviezd Po chutnom obede v miestnej reštaurácii sme strmým schodiskom vstúpili do areálu Shah-i-Zinda. Je to starobylá nekropola, kde sa nachádzajú mauzóleá, v ktorých sú pochovaní vládcovia timurskej dynastie. Nádherne zdobené mauzóleá v Shah-i-Zinda v Samarkande Názov Shah-i-Zinda znamená „žijúci kráľ“ a spája sa s legendou súvisiacou s Kusámom ibn Abbásom, bratrancom proroka Muhammada (pbuh), ktorý tu je pochovaný. V 7. storočí prišiel do Samarkandu šíriť islám a podľa legendy kvôli svojej viere prišiel o hlavu, avšak nezomrel, zobral si hlavu so sebou a odišiel do hlbokej studne, kde sa napil vody života a stal sa nesmrteľným. Nápis pri vstupe do mauzólea Kusáma ibn Abbása – Prorok Muhammad (mier a požehnanie s ním) povedal: „Kusám ibn Abbás sa mi svojou povahou a vzhľadom podobá viac než ktorákoľvek iná osoba.“ Interiér mauzólea Kusáma ibn Abbása Shah-i-Zinda je jedno z najposvätnejších a zároveň aj najfotografovanejších miest Uzbekistanu. Jedno z mnohých fotogenických zákutí v komplexe Shah-i-Zinda Chvíľa strávená v modlitbe v Shah-i-Zinda Mešita Bibi-Chanum – manželky Timura Veľkého Architektúra v Samarkande bola naozaj monumentálna. Skutočnú orientálnu rozprávku sme však zažili v Buchare. Buchara Buchara nás privítala teplotou okolo 40 °C. Možno aj vďaka tomu sme mali celé mesto akoby len pre seba, lebo okrem zopár zahraničných turistov (predsa len, boli sme tu mimo hlavnej sezóny, ktorá je od októbra do mája) boli malebné uličky a zákutia starého mesta ľudoprázdne. Ešte aj miestni pouliční predajcovia zväčša len posedávali alebo polihovali vo vnútri svojich obchodíkov. Napriek tomu, či možno práve vďaka tomu, nás Buchara očarila. Cítili sme sa trochu ako cestovatelia v časoch Agathy Christie, keď ešte nebol rozšírený masový turizmus. Na pravé poludnie sa ulicami Buchary prechádzajú len turisti zo Slovenska V uliciach vládlo magické ticho prerušované len údermi nástrojov množstva remeselníkov, ktorí vo svojich dielničkách vyrábali nože, dýky, nožnice v tvare bociana a iné zaujímavé predmety, ktoré následne, najmä vo večerných hodinách, keď mesto akoby zázrakom ožilo, predávali. I keď v Buchare už nevládol čulý obchodný ruch ako v časoch najväčšej slávy Hodvábnej cesty, zvláštnu atmosféru tajomného Orientu bolo cítiť na každom rohu. Pohľad do dielne na výrobu tradičných uzbeckých nožov a šablí Ponuka vreckových nožov a neobyčajne ostrých nožníc (prestrihli aj železné pláty) Jedna z mnohých terás v centre Buchary Pri troške šťastia sa možno v Buchare dá nájsť aj lietajúci koberec Ponuka suvenírov zahŕňala aj typické uzbecké pokrývky hlavy ťubetejky V úzkych uličkách starého mesta sme natrafili aj na synagógu zo 16. storočia. Pred postavením prvej synagógy židia a muslimovia zdieľali spoločné miesto na modlitbu v mešite Magok-i-Attari. Mešita Magok-i-Attari Bucharská synagóga zo 16. storočia Túlanie sa rozpálenými ulicami Buchary sme ukončili pri mauzóleu Ismaila Samaniho. Je to najstaršia stavba v Buchare, pochádza zo začiatku 10. storočia. Ide o ukážkový príklad ranej islámskej architektúry a obsahuje ešte prvky zoroastriánskych chrámov ohňa. Do dnešných čias sa mauzóleum zachovalo len náhodou, keďže bolo stáročia pokryté pieskom a bahnom až kým ho neobjavili na začiatku 20. storočia. Mauzóleum Ismaila Samaniho Suveníry z Buchary Kaligrafické umenie je v Buchare stále prítomné Štýlové servírovanie tureckej kávy v Buchare Večer v Buchare je ako vystrihnutý z rozprávok Tisíc a jednej noci Posledný deň v Buchare sme navštívili komplex Bahauddin Nakshbandi a palác posledného emira Buchary, ktorý tu vládol až do jej dobytia Červenou armádou v roku 1920. Bahauddin Nakšbandi (1318 – 1389) bol duchovným učiteľom Timura Veľkého, zakladateľa timurskej dynastie a starého otca Ulug-bega. Založil súfický rád Naqshbandi. Jeho filozofiou bolo „srdce a myseľ Bohu a ruky práci“. Mauzóleum Bahauddina Nakšbandiho na predmestí Buchary je považované za „Mekku“ Strednej Ázie. Rovnako ako historické centrum Samarkandu a Buchary, je i tento komplex zapísaný v zozname UNESCO. Mauzóleum Bahauddina Nakšbandiho Mauzóleum Bahauddina Nakšbandiho Palác Sitorai Mokhi-Khosa bol postavený v rokoch 1912-1918 na príkaz posledného emira Buchary, ktorým bol Mir Sayyd Muhammad Alim Khan. Miesto pre stavbu paláca bolo zvolené starobylou metódou určenou na výber lokalít pre dôležité budovy – na zamýšľané miesta výstavby rozložili mŕtve telá oviec a na mieste, na ktorom sa mŕtve telá rozložili najmenej, začali stavať. Tento spôsob sa osvedčil, keďže v danej lokalite sú iné klimatické podmienky ako vo zvyšku Buchary a ani v tých najhorúcejších dňoch tu nie je príliš teplo. Na samotnej výstavbe paláca sa podieľali najlepší bucharskí majstri tej doby ako aj ruskí inžinieri, ktorí dokázali umne skombinovať orientálny a západný architektonický štýl. Podľa legendy venoval emir tento palác svojej žene Sitore. Celý názov v tadžickom jazyku znamená „hviezda žiariaca ako mesiac“. Vo vnútri paláca možno vidieť zaujímavý interiér, nábytok, čínsky a japonský porcelán a zbierku národného oblečenia z 19. storočia vrátane zlatej výšivky. V záhrade paláca sa voľne pohybujú pávy. Palác posledného bucharského emira Palác posledného bucharského emira – háremová časť S Bucharou sme sa rozlúčili pri stavbe Chor Minor (doslova „štyri minarety“) z roku 1807. Je to historická vstupná brána do dnes už neexistujúcej madrasy. Každý z „minaretov“ má odlišnú výzdobu a obsahuje prvky štyroch náboženstiev – islámu, kresťanstva, zoroastrizmu a budhizmu. Na jednom z „minaretov“ možno vidieť hniezdo s umelými bocianmi. Podobné hniezda s umelými, a niekedy aj živými bocianmi sú pre Uzbekistan typické. Bociany ako symbol šťastia, plodnosti a rodiny si tu veľmi vážia, čo potvrdzujú aj všadeprítomné nožnice špeciálne vyrobené v tvare tohto vtáka. Chor Minor – „štyri minarety“ Podľa legendy dal Chor Minor postaviť bohatý kupec, ktorý mal štyri krásne, múdre a šikovné dcéry. Ich krásu však zakrýval závoj. Rozmýšľal, ako im nájsť vhodných manželov. Inšpirovaný svojimi cestami do Indie, kde obdivoval Taj Mahal v Agre a Charminar v Hajdarábade, rozhodol sa postaviť stavbu so štyrmi rôzne zdobenými minaretmi, ktoré predstavovali jedinečnú krásu i osobnosť každej z dcér. Zo strany starostlivého otca išlo o výborný marketingový ťah a keďže stavba sa nachádzala na trase slávnej Hodvábnej cesty, čoskoro sa všetky jeho dcéry dobre vydali. Rozlúčka s Bucharou a pohľad na všadeprítomné koše na separovaný odpad Okrem veľmi priateľských obyvateľov, ktorí sa s nami často chceli fotiť, nás v Uzbekistane prekvapila aj všadeprítomná čistota ulíc a dôraz na zeleň v mestskom prostredí, ktorá je v letných horúčavách tak veľmi potrebná. Táto nezvyčajná letná dovolenka mi opäť potvrdila, že najlepšou investíciou do vzdelávania a boja s predsudkami je cestovanie. Čítanie pomáha rozširovať obzory, no osobná skúsenosť je na nezaplatenie. Autorka: Sylvia Viteková Fotky: rodinný archív autorky Ďalšie fotky autorky nájdete na Instagrame @neferet89
Najčastejšie formy dopravy na krátke vzdialenosti : Autom Autobusom Električkou Trolejbusom Vlakom Auto ale vysoko valcuje konkurenciu. Ak máme prácu, ktorá si to vyžaduje- niet veru námietok . Horšie ak pomaly aj na WC ideme autom. Že
Chorvátsko sa určite všetkým spája s letnou dovolenkou. Samozrejme čisté priezračné more, kamenisté pláže, plno srdečných domácich a chutné jedlo, ktoré Chorvátsko ponúka každoročne svojim turistom, hovorí, že je tomu naozaj tak. Ale čo tak spoznať Chorvá
Novinka 2024! Karpaty krížom-krážom. Poďte sa s nami zatúlať do našich nádherných Karpát. Bude to celodenná walkovačka (Základný kurz pre začiatočníkov, Dolaďovačka pre pokročilých), na ktorej si poriešime techniku nw, ukážeme vám zaujímavé trasy v Karpat
prejsť na článokCelé video nájdete na našom Youtube kanály : https://www.youtube.com/watch?v=GR1JCBuHHJs Ďakujeme za podporu a spoluprácu Valentína Vavi Sedileková Klara KLF Kusa ‧ Psychiatria nie je na hlavu Klara Klf Kusa Mac Šoltýsová Sylvia Ciulis Jozef Hašto Marek F
prejsť na článokDňa 14.09.2012 sa po prvý krát v meste Stropkov uskutočnil Deň svätého Huberta. Sv. Hubert bol podľa legendy náruživý poľovník a keď raz na Veľký piatok poľoval, zbadal veľkého jeleňa, ktorému sa medzi parohami týčil kríž. Zároveň ho nadprirodzený hlas vy
prejsť na článok